Prečo sa slovenská politika točí v kruhu a prečo nás vízie nespasia
- Vladimír Manda
K príspevku na uvedenú tému ma inšpirovali názory Eduarda Chmelára, ktoré prezentoval v diskusnej relácii na TA3. Výber jeho hlavných myšlienok uverejnila Pravda v zdieľanom článku.
S viacerými názormi, ktoré E. Chmelár prezentoval v diskusnej relácii, súhlasím. V otázke aktuálnej politickej rozdelenosti koalície s opozíciou, ktorá nadobúda formu „nenávistného“ boja politických strán, správne poukazuje na to, že hlavnou príčinou je tu absencia obsažného politického cieľa, ktorý by zjednocoval spoločnosť podobne, ako ju zjednotil napríklad vstup do EÚ.
Autor však namiesto toho, aby následne obrátil pozornosť k príčine absentujúceho spoločného politického cieľa, ktorý by väčšinu spoločnosť zjednotil, prechádza k otázke výchovy k politickej kultúre, ktorej nedostatok však zjavne nie je príčinou absencie spoločného politického cieľa.
Papierové vízie odtrhnuté od reality
Príčina musí byť hlbšie. Veď aj SAV, teda samí vzdelanci, už vyprodukovali tri vízie o budúcnosti Slovenska: Víziu Slovenska do roku 2015, potom víziu do roku 2030 a teraz vypracovali projekt „Vízia Slovenska 2040“.
Prvé dva projekty sa nikdy nedostali ani do verejnej diskusie, ani do politickej praxe. A súčasný projekt „Vízia Slovenska 2040“ skončí podľa mňa rovnako, pretože vízia sa hneď od počiatku rozpadá na štyri piliere – „Dôstojný život“, „Moderný štát“, „Udržateľná krajina“ a „Úspešné Slovensko“, ktoré však zjednocuje len nominálny nadpis. Piliere nie sú zjednotené žiadnym systémovým princípom spoločnosti, pretože tá je ekonomicky či triedne rozdelená, a piliere sú navyše abstraktné, teda chýba im špecifická podstata.
Tak ako dnešná demokracia nie je demokraciou ako takou, ale buržoáznou formou demokracie, tak dôstojnosť, modernosť, udržateľnosť a úspešnosť sú vždy determinované reálnymi ekonomickými podmienkami života. Preto v pilieroch vízie ide o buržoáznu dôstojnosť, buržoáznu modernosť atď., a preto sa napríklad pilier dôstojnosti nemôže principiálne vzťahovať na všetkých občanov, ale len na niektorých.
Piliere majú okrem toho normatívnu povahu – nie sú vyvodené z existujúcich podmienok života spoločnosti, ale sú odvodené z buržoáznych morálnych princípov.
Systém, ktorý produkuje chudobu aj nezáujem
To znamená, že projekt namiesto toho, aby jeho východiskom bola analýza príčin základných ekonomicko-sociálnych a politických nedostatkov produkovaných systémom našej spoločnosti – ktorý napríklad produkuje takmer 1 milión obyvateľov žijúcich na hranici chudoby, produkuje viac ako 70-tisíc bezdomovcov a celú skupinu rómskeho obyvateľstva ponecháva žiť v neľudských podmienkach –, produkuje nezáujem občanov o politiku. Veď priemerne sa takmer 40 % obyvateľov nezúčastňuje ani parlamentných volieb, o komunálnych ani nehovoriac. Produkuje nedôveru v politikov a politické inštitúcie, produkuje neustály úbytok domáceho obyvateľstva atď.
SAV si pletie víziu spoločnosti s výrobou nejakého tovaru, kde máme pod kontrolou všetky procesy vedúce k jeho výrobe, a preto môžeme na výrobok klásť rôzne normatívne požiadavky. V prípade spoločnosti to zjavne takto fungovať nemôže, a to tým skôr, že ekonomickým základom našej spoločnosti je súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, ktoré je regulované živelnou „rukou“ trhových síl.
My sa na Slovensku môžeme týmto silám len prispôsobovať, ale v žiadnom prípade nemáme silu ich cieľavedome ovplyvňovať. Takže si v tomto smere klásť nejaké dlhodobé ciele je skôr šarlatánstvom než vedeckou víziou.
Koniec koncov, pre projekt je príznačné aj to, že ho najskôr posudzujú nejakí zahraniční odborníci a nie občania, ktorých nemalé peniaze boli na projekt vynaložené a ktorým by mal daný projekt slúžiť ako ich spoločný cieľ.
Teda absencia spoločného cieľa nie je len bolesťou politikov, ale ako ukazuje „Vízia Slovenska 2040“, je to aj bolesť vzdelancov. Preto riešiť nedostatok spoločného cieľa rozvojom politickej kultúry občanov nebude úspešné.
Stratená suverenita a politika bez obsahu
E. Chmelár má samozrejme pravdu v tom, že tam, kde v politike absentuje politická idea naplnená spoločenským obsahom reflektujúcim potreby väčšiny občanov, sa politika nutne zvrháva už len na bezobsažný boj o politickú moc – teda na boj o „korytá“, funkcie, výhody a pod.
Cieľom politického boja zbaveného hodnotného obsahu nie je pozdvihnutie spoločnosti na vyššiu úroveň, ale poraziť či likvidovať politického oponenta, lebo ten je objektívne jedinou prekážkou dosiahnutia cieľa redukovaného na moc.
Otázka, na ktorú autor nedáva odpoveď, spočíva v tom, prečo sa stal vstup do EÚ poslednou politickou ideou naplnenou spoločenským obsahom a zjednocujúcou väčšinu občanov. Prečo od vstupu do EÚ už politické strany nie sú schopné občanom predložiť nejakú skutočnú politickú ideu naplnenú zmysluplným spoločenským cieľom? Prečo politická reprezentácia stratila po vstupe do EÚ orientáciu a prečo sa stále motáme v kruhu?
Môj pohľad na danú skutočnosť je nasledujúci: Všetky rozhodujúce ponovembrové politické sily mali za cieľ reštaurovať kapitalizmus a jeho definitívna podoba bola dosiahnutá vstupom do EÚ.
Na hľadanie vlastnej kapitalistickej cesty v rámci EÚ nebola naša politická reprezentácia nijako pripravená. S ohľadom na ekonomické podmienky, ktoré sme museli splniť pred vstupom do EÚ, to ani nebolo ekonomicky možné, pretože pred vstupom do EÚ sme náš priemysel a poľnohospodárstvo jednoducho zlikvidovali a na vlastnú cestu sme nemali žiadne prostriedky.
Slovenský kapitalizmus tak získal špecifickú podobu vďaka zahraničnému kapitálu, ktorý nás pomerne rýchlo premenil na montážnu halu automobilov, a tento špecifický znak nám zostal dodnes. Je to znak, ktorý nie je dôsledkom suverénneho rozhodnutia Slovenska, ale dôsledkom toho, že náš priemysel ovládol zahraničný kapitál.
Takto sme vstupom do EÚ stratili ekonomickú moc nad našimi materiálnymi podmienkami života a s touto stratou je nutne spojená aj absencia politickej idey lepšieho Slovenska. Veď idea pozitívneho vývoja Slovenska podľa našej vôle, bez materiálnych prostriedkov jej realizácie, je len ilúzia a nie skutočná idea.
Od politiky bez obsahu k boju o moc
Tak ako náš vstup do EÚ bol labuťou piesňou zmysluplnej politiky, tak nástup politických síl vedených I. Matovičom zbavil bezobsažnú, bezideovú politiku podriaďujúcu Slovensko zahraničnému kapitálu a nariadeniam EÚ aj jej vonkajšej politickej formy. Pod heslom boja proti korupcii ju premenil na mocenský nástroj likvidácie politických oponentov.
Nie je predsa normálne, že počas vlády Matovičovej koalície bol napríklad líder opozície R. Fico niekoľkokrát obvinený orgánmi činnými v trestnom konaní, že ako premiér založil a zosnoval zločineckú skupinu.
Dnešný boj koalície a opozície sa napriek ich rozporom opiera o ich podstatnú zhodu – zhodu v uznávaní EÚ, ako aj nášho členstva v NATO za základ našej existencie. Rozpor je len v tom, že opozícia presadzuje takmer absolútnu podriadenosť Slovenska záujmom EÚ a NATO a koalícia sa snaží v rámci EÚ a členstva v NATO nájsť nejakú vlastnú cestu. Z pozície, ktorú koalícia zastáva, nutne rezultuje jej obojaká politika: jej „boj“ proti EÚ a NATO a súčasne aj jej „boj“ za EÚ a NATO.
Uvedený boj preto nie je vedený o skutočnú politickú ideu ukazujúcu pozitívny smer vývoja Slovenska, pretože základný strategický rámec ich politiky je identický. Jadrom daného rámca je ekonomicko-politická podriadenosť Slovenska či už EÚ, tak aj Severoatlantickej aliancii.
Boj koalície s opozíciou je len bojom o politickú moc, ktorý zatiaľ zo strany koalície neprerástol do Matovičovej verzie premeny politiky na likvidáciu politických oponentov.
Dnešná koalícia, ako aj opozícia, nemajú vo svojich programoch žiadnu skutočnú, spoločensky obsažnú ideu posúvajúcu život slovenskej spoločnosti vpred, na vyššiu úroveň.
E. Chmelár má pravdu, že dnešné parlamentné politické sily sa neustále točia v kruhu, ktorého jediným výsledkom je len to, že sa striedajú pri moci. Ale kruhovému pohybu v politike zodpovedá aj kruhový pohyb v podmienkach života na Slovensku, kde sa ekonomicko-sociálny úpadok strieda s dočasným vzostupom životnej úrovne občanov, aby sme následne opäť upadli.
Takýto pohyb v politike, ako aj v ekonomike, je však prirodzený pohyb systémov opierajúcich sa o súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov regulovaných živelným trhom.
Foto: Poslanci parlamentu počas hlasovania v rámci rokovania pokračujúcej 35. schôdze Národnej rady (NR) SR. Bratislava, 3. jún 2025 (SITA/Kancelária NR SR)
Vladimír Manda
Podobné
Reviews for Prečo sa slovenská politika točí v kruhu a prečo nás vízie nespasia
There are currently no reviews for Prečo sa slovenská politika točí v kruhu a prečo nás vízie nespasia
Please sign in or register for a new account to leave a review.