Sloboda len na papieri? Deň africkej jednoty v tieni neokoloniálnych štruktúr
- Lucia Hubinská
25. máj je dátum, ktorý možno väčšine ľudí mimo Afriky veľa nehovorí. A predsa ide o jeden z najdôležitejších dní moderných afrických dejín. Práve 25. mája 1963 sa v Addis Abebe stretlo 32 afrických hláv štátu a založilo Organizáciu africkej jednoty.
Aby sme pochopili význam tohto momentu, musíme sa vrátiť späť do rokov 1884 a 1885. Vtedy sa európske veľmoci stretli na Berlínskej konferencii a rozdelili si africký kontinent. Británia, Francúzsko, Belgicko, Portugalsko, Nemecko a ďalšie mocnosti rozhodovali o územiach, hraniciach a zdrojoch kontinentu, na ktorom nežili a ktorého obyvateľov sa na nič nepýtali. V miestnosti nebol jediný Afričan.
Hranice, ktoré úplne svojvoľne nakreslili, nebrali vôbec ohľad na rozdielne jazyky, etniká, alebo spoločnú minulosť kmeňov, ktoré existovali stáročia. Vznikli len podľa záujmov koloniálnych mocností. Afrika bola rozdelená ako korisť. Do roku 1914 Európa ovládala takmer 90 % kontinentu. Nezávislosť si udržali len Libéria a Etiópia.
Ale ani keď po druhej svetovej vojne prišla vlna dekolonizácie, formálna nezávislosť neznamenala automaticky skutočné oslobodenie. Belgické Kongo získalo nezávislosť v roku 1960 po desaťročiach mimoriadne brutálnej koloniálnej správy. Belgická moc cielene obmedzovala prístup Afričanov k vyššiemu vzdelaniu a odborným pozíciám. V čase nezávislosti malo Kongo len hŕstku vysokoškolsky vzdelaných ľudí a prakticky žiadnu domácu administratívnu, technickú či odbornú elitu. Krajina teda vstupovala do nezávislosti v extrémne zraniteľnej pozícii.
Francúzsko si zvolilo sofistikovanejší model. Prostredníctvom systému bilaterálnych dohôd, známeho ako Françafrique, si udržiavalo ekonomický, politický aj vojenský vplyv vo svojich bývalých kolóniách aj po ich formálnom osamostatnení. Francúzske firmy si zachovávali výhodný prístup k prírodným zdrojom, menový systém CFA franku zostával previazaný s Parížom a v niektorých krajinách pretrvávala aj francúzska vojenská prítomnosť.
Británia používala iný jazyk a inú administratívnu techniku než Belgicko či Francúzsko, ale s rovnakými cieľmi: kontrola územia, surovín, práce a politického vývoja. Británia ovládala rozsiahle časti Afriky — od Egypta, Sudánu a Kene až po Nigériu, Ghanu a Južnú Afriku — a často vládla cez takzvanú nepriamu správu, teda cez miestne elity začlenené do imperiálneho systému. Navonok to mohlo pôsobiť menej brutálne, no v skutočnosti išlo o sofistikovaný spôsob, ako udržiavať kolónie v poslušnosti a ekonomickej závislosti. Fanon presne vystihol, že kolonializmus nie je iba okupácia územia, ale vytvorenie sveta, v ktorom je kolonizovaný človek neustále presviedčaný, že jeho dejiny, kultúra a schopnosť vládnuť si sám sú menejcenné. V Keni to znamenalo vyvlastňovanie pôdy a potlačenie odporu, v Nigérii vytvorenie štátu spájajúceho rozdielne regióny do jedného koloniálneho celku a v Južnej Afrike spoluúčasť na rasovom poriadku, ktorý neskôr vyústil do apartheidu. Británia tak po sebe nezanechala iba jazyk a parlamentné inštitúcie, ale najmä chaos, hlboké nerovnosti a štátne aparáty vytvorené pre potreby impéria.
Do roku 1963 získalo nezávislosť viac ako 30 afrických štátov. No väčšina z nich zdedila hranice, ktoré nevytvorili, dlhy voči bývalým metropolám a ekonomiky postavené predovšetkým na vývoze surovín. Inými slovami, africké krajiny síce získali svoje vlajky, hymny a kreslá v OSN, no štruktúra závislosti zostala v mnohých prípadoch zachovaná. Práve v tomto kontexte vznikla Organizácia africkej jednoty. Jej zakladatelia sa však nezhodli na tom, akú podobu má mať africké zjednotenie.
Na archívnej fotografii zo 14. októbra 1954 sa britská kráľovná Alžbeta II. a etiópsky cisár Haile Selassie presúvajú do Buckinghamského paláca v Londýne na čele štátneho sprievodu (Foto: SITA/AP Foto, archív)
Kwame Nkrumah, prvý predseda vlády a neskôr prezident Ghany, presadzoval radikálnu víziu Spojených štátov afrických. Chcel politickú federáciu so spoločnou vládou, armádou a menou. Podľa Nkrumaha nemohli malé, izolované a ekonomicky oslabené štáty čeliť bývalým koloniálnym mocnostiam samostatne. Formálna nezávislosť bez skutočnej politickej a ekonomickej jednoty podľa neho znamenala iba pokračovanie závislosti inými prostriedkami.
Haile Selassie a väčšina ďalších lídrov však uprednostňovali opatrnejší model. Nechceli nadnárodnú federáciu, ale voľnú asociáciu suverénnych štátov. Chceli spoluprácu, nie spoločný štát. Solidaritu, ale bez straty vlastnej politickej autority. Nakoniec zvíťazil tento prístup. OAJ vznikla ako medzivládna organizácia založená na princípe suverenity a nevmešovania sa do vnútorných záležitostí členských štátov. Nkrumahova vízia v Addis Abebe nezvíťazila. A o tri roky neskôr, v roku 1966, bol počas svojej oficiálnej návštevy Hanoja zvrhnutý vojenským prevratom.
Bolo by však nespravodlivé tvrdiť, že OAJ nič neznamenala. Zohrala dôležitú úlohu pri koordinovaní medzinárodného tlaku proti apartheidu v Južnej Afrike, proti režimu v Rhodézii a proti portugalskej koloniálnej nadvláde v Angole a Mozambiku. Tieto režimy nakoniec padli a africká solidarita bola súčasťou tohto historického procesu. OAJ zároveň vyhlásila 25. máj za Deň oslobodenia Afriky. Tento dátum potom prevzali panafrické hnutia po celom svete. V Spojených štátoch ho v 70. rokoch oslavovalo aj hnutie Black Power.
V roku 2002 sa Organizácia africkej jednoty transformovala na Africkú úniu. Nová inštitúcia mala byť ambicióznejšia: s parlamentom, súdom, mierovými silami a väčším dôrazom na bezpečnosť a integráciu kontinentu.
Lenže práve tu sa začína aj ostrá kritika. Podľa niektorých, ako napríklad aktivistu Omaliho Yeshitela Africká únia nie je skutočným pokrokom. Je to inštitúcia, ktorá obišla Nkrumahovu víziu a namiesto nej zakonzervovala koloniálne hranice vytvorené v Berlíne v rokoch 1884 – 1885. Nekritizuje len neefektívnosť Africkej únie, ale samotný rámec, v ktorom funguje. Podľa neho nejde o oslobodenie Afriky, ale o pokračovanie koloniálneho poriadku s africkými tvárami pri stole. Yeshitela preto nevolá po reforme existujúcich inštitúcií, ale po africkej revolúcii. Po rozbití imperialistického svetového poriadku a globálnej ekonomiky, ktorá systematicky obohacuje menšinu a ochudobňuje väčšinu ľudstva.
Nie všetci však zdieľajú tento záver. Umiernenejšie africké hlasy pripomínajú, že hoci Africká únia funguje v rámci hraníc vnútených kolonializmom, jej úplné odmietnutie by mohlo mať katastrofálne následky. Zmena hraníc podľa etnických, náboženských alebo historických línií by mohla viesť k ďalším konfliktom, fragmentácii a vojnám. Podľa tejto pozície Afrika nepotrebuje návrat do prekoloniálneho usporiadania, ale rekonštrukciu funkčných, suverénnych a rozvojovo orientovaných štátov.
Skutočný problém je však možno ešte hlbší. Africké štáty nemôžu dosiahnuť skutočnú suverenitu, ak ich lídri opakovane uprednostňujú spoluprácu so Západom alebo inými externými mocnosťami pre vlastný politický a ekonomický prospech. Ak sa národné bohatstvo mení na súkromné kontrakty, ak sa prírodné zdroje vyvážajú bez domáceho rozvoja a ak sa politická elita opiera viac o zahraničných patrónov než o vlastné obyvateľstvo, potom žiadna inštitúcia sama osebe Afriku neoslobodí.
Takže áno, 25. máj si treba pripomínať. Bol to významný deň. Deň, keď sa Afrika pokúsila povedať svetu, že už nebude iba objektom dejín, ale ich subjektom. Zároveň však zostáva nezodpovedaná otázka, ktorá visí nad celým kontinentom dodnes: môže Afrika vybudovať svoju budúcnosť v hraniciach alebo v štruktúrach, ktoré si sama nevybrala a nevytvorila? Alebo je ich prekonanie podmienkou skutočného a zmysluplného rozvoja pre vlastné obyvateľstvo?
Foto: Kwame Nkrumah pred budovou parlamentu v Akkre (Ghana) o polnoci z 5. na 6. marca 1957 (SITA/AP Foto/Henry Burroughs)
Lucia Hubinská
Podobné
Reviews for Sloboda len na papieri? Deň africkej jednoty v tieni neokoloniálnych štruktúr
There are currently no reviews for Sloboda len na papieri? Deň africkej jednoty v tieni neokoloniálnych štruktúr
Please sign in or register for a new account to leave a review.