Naša minulosť, prítomnosť a vyhliadky: genocída, sionistický osadnícky kolonializmus a budúcnosť svetovej väčšiny

Rasigan Maharajh je juhoafrický profesor, politický ekonóm a intelektuál, ktorý sa dlhodobo venuje otázkam sociálnej spravodlivosti, globálnych nerovností a alternatívnych modelov rozvoja. V minulosti sa aktívne zapájal do boja proti apartheidu. Text z 9. októbra 2026 je aktualizovaným znením jeho prejavu na sympóziu „Palestína, odpor a spravodlivejší svet – II. časť“ v Johannesburgu, ktoré usporiadali Medzinárodná univerzita Al-Mustafa a Africký národný fond pre vysokoškolské vzdelávanie. Uverejňujeme ho v slovenskom preklade so súhlasom autora.

Naše spomienky na udalosti v oblasti Gazy v okupovanej Palestíne zo 7. októbra 2023 do veľkej miery formuje to, ako chápeme a hodnotíme vývoj ľudských spoločností, rozvoj našich materiálnych podmienok a rozpory, ktoré určujú dynamiku zmien a premien.

Územie Palestíny dobyli Briti od Osmanskej ríše v októbri 1917. Britský minister zahraničných vecí odovzdal 2. novembra 1917 Lionelovi Walterovi Rothschildovi „Balfourovu deklaráciu“, aby ju postúpil Sionistickej federácii. Ako o storočie neskôr poznamenal Rashid Khalidi:

„… Balfourova deklarácia v skutočnosti predstavovala vyhlásenie vojny Britského impéria pôvodnému obyvateľstvu krajiny, ktorú sľubovalo židovskému ľudu ako národnú domovinu. Odštartovala to, čo sa stalo storočným útokom na palestínsky ľud s cieľom vytvoriť a rozvíjať túto národnú domovinu na jeho úkor.“ (Khalidi, 2017)

Balfourova deklarácia, jednostranný politický prísľub jedného impéria, sa stala medzinárodnoprávnym záväzkom, keď Rada Spoločnosti národov 24. júla 1922 oficiálne schválila britský mandát podľa článku 22 Paktu Spoločnosti národov (Quigley, 2023). Nebol to neutrálny akt medzinárodnej správy, ale právne zakotvenie osadníckeho koloniálneho projektu, v rámci ktorého si imperiálna mocnosť prisvojila právo nakladať s pôdou a prácou pôvodného obyvateľstva v súlade s geopolitickými a hospodárskymi záujmami metropoly.

Balfourova deklarácia – list britského ministra zahraničných vecí Arthura Balfoura lordovi Rothschildovi z 2. novembra 1917 (Zdroj: British Library, voľné dielo, Wikimedia Commons)

Obdobie britského mandátu prinieslo výrazné demografické zmeny v etnickom zložení obyvateľstva, najmä keď fašistické režimy v Európe uskutočňovali genocídu proti tým, ktorých považovali za svojich nepriateľov. Podľa Pamätného múzea holokaustu Spojených štátov (USHMM) patrili medzi skupiny prenasledované nacistickým režimom v Nemecku:

„čierni obyvatelia Nemecka; civilisti nežidovského pôvodu obvinení z neposlušnosti, odporu alebo partizánskej činnosti; homosexuálni a bisexuálni muži a ďalší muži obvinení z homosexuality v Nemecku; Jehovovi svedkovia; ľudia so zdravotným postihnutím; Poliaci; politickí odporcovia a ľudia vyjadrujúci nesúhlas v Nemecku; Rómovia a ďalší ľudia hanlivo označovaní za ‚Cigánov‘; ľudia na okraji spoločnosti v Nemecku hanlivo označovaní za ‚asociálov‘ alebo ‚profesionálnych zločincov‘; a sovietski vojnoví zajatci.“ (USHMM, 2026)

Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov prijalo 29. novembra 1947 rezolúciu 181, ktorá navrhovala rozdeliť Palestínu na nezávislý židovský a arabský štát, pričom Jeruzalem mal byť pod medzinárodnou správou. Ako uvádza Kampaň solidarity s Palestínou (Palestine Solidarity Campaign):

„V roku 1948 mala mandátna Palestína 1 750 000 obyvateľov, z ktorých 31 % tvorili Židia vlastniaci najviac 6 % pôdy. Návrhy na rozdelenie však Židom prideľovali 55 % územia a palestínskemu štátu ponechávali iba 45 %.“ (PSC, 2017)

Táto nerovnováha odhaľuje triedny charakter rozdelenia: osadnícka menšina podporovaná imperiálnymi mocnosťami získala neúmerne veľký podiel územia, zatiaľ čo pôvodná väčšina mala byť obmedzená na územne oklieštený a hospodársky neživotaschopný zvyšok. OSN tu ani zďaleka nevystupovala ako nestranný rozhodca, ale fungovala ako nástroj imperialistického prerozdeľovania sveta.

Podľa Inštitútu pre porozumenie Blízkemu východu (Institute for Middle East Understanding):

„Takmer okamžite po schválení plánu rozdelenia začali sionistické milície vyháňať Palestínčanov, a to mesiace predtým, ako sa zapojili armády susedných arabských štátov. Keď tieto milície a nová izraelská armáda svoje operácie dokončili, nový štát Izrael zaberal 78 % Palestíny. Zvyšných 22 %, ktoré tvorili Západný breh, Východný Jeruzalem a Gaza, sa dostalo pod kontrolu Jordánska a Egypta. Počas vojny v roku 1967 izraelská armáda obsadila Západný breh, Východný Jeruzalem a Gazu, ktoré Izrael krátko nato začal kolonizovať.“ (IMEU, 2023)

Palestínski dedinčania utekajú počas bojov medzi izraelskými a arabskými jednotkami, 4. novembra 1948 (Foto: SITA/AP Photo/Jim Pringle)

Palestínsky ústredný štatistický úrad (PCBS) odhaduje, že počas konfliktu v rokoch 1947 až 1949 zahynulo 13 000 až 16 000 Palestínčanov, pričom väčšinu tvorili civilisti (PCBS, 2026). Pri príležitosti 76. výročia Nakby PCBS uviedol:

„Nakba v Palestíne označuje proces etnických čistiek, pri ktorom bol zničený neozbrojený pôvodný národ a jeho obyvateľstvo bolo systematicky vysídľované, aby ho nahradili židovskí okupanti z celého sveta. Nakba viedla k vysídleniu viac než jedného milióna Palestínčanov z celkového počtu 1,4 milióna Palestínčanov, ktorí v roku 1948 žili v historickej Palestíne v 1 300 dedinách a mestách.“ (PCBS, 2024)

Nakba preto predstavovala aj násilné oddelenie palestínskeho roľníctva a robotníckej triedy od výrobných prostriedkov – pôdy, vody a práce – a ich premenu na podrobený a rozptýlený proletariát. Zničenie najmenej 531 dedín a miest nebolo náhodným sprievodným javom, ale nevyhnutnou súčasťou prvotnej akumulácie kapitálu potrebnej na vybudovanie rasistického osadníckeho koloniálneho štátu.

Izraelskí vojaci so zajatcami v Ramle, júl 1948 (Foto: Benno Rothenberg / Meitar Collection / National Library of Israel / The Pritzker Family National Photography Collection, CC BY 4.0, Wikimedia Commons)

PCBS na základe historických dokumentov ďalej uvádza:

„Izraelská okupácia ovládla 774 miest a dedín a počas Nakby zničila 531 palestínskych miest a dedín. Zverstvá sionistických síl zahŕňali aj viac než 70 masakrov, pri ktorých zahynulo mučeníckou smrťou viac než 15 tisíc Palestínčanov.“ (PCBS, 2024)

Podľa PCBS:

„Počet palestínskych a arabských mučeníkov zabitých od Nakby v roku 1948 do 7. októbra 2023, v Palestíne aj mimo nej, presiahol 134 tisíc.“ (PCBS, 2024)

Tieto čísla nepredstavujú iba štatistické straty, ale súhrnnú bilanciu osadníckeho koloniálneho projektu udržiavaného imperialistickou podporou, najprv britskou a neskôr americkou, a legitimizovaného prostredníctvom ideologických aparátov svetových systémov.

Útočná operácia vedená brigádami al-Kassám Hnutia islamského odporu (Hamas), na ktorej sa podľa odhadov zúčastnilo najmenej šesť ďalších organizácií odporu, mala 7. októbra 2023 viesť k smrti najmenej 1 195 ľudí, z ktorých 367 bolo priamo spojených s izraelskými okupačnými silami (HRW, 2024). Ministerstvo zdravotníctva v Gaze informovalo, že do 18.00 hodiny 7. októbra 2023 bolo zabitých 198 Palestínčanov a ďalších 1 610 bolo zranených (OCHA, 2023).

Nasledujúcich 1 096 dní odhalilo nezmiernené násilie genocídy, ktorá sa v súčasnosti uskutočňuje proti ľudu Palestíny. Teraz navyše čelíme nezákonnému útoku proti Iránskej islamskej republike zo strany sionistických síl spájajúcich Izrael so Spojenými štátmi americkými. PCBS zistil:

„Od 7. októbra 2023 boli v Pásme Gazy násilne vysídlené približne dva milióny Palestínčanov a na Západnom brehu ďalších 40 tisíc.“ (PCBS, 2026)

Podľa ministerstva zdravotníctva v Gaze zahynulo mučeníckou smrťou viac než 74 000 Palestínčanov vrátane vyše 21 700 detí a približne 175 000 Palestínčanov bolo zranených (MoH, 2026). Medzi zabitými je najmenej 1 700 zdravotníckych pracovníkov a 247 novinárov. Ministerstvo zdravotníctva ďalej uvádza, že bolo zničených 134 422 budov a vysídlených viac než 1,9 milióna Palestínčanov (MoH, 2026). Detský fond OSN odhaduje, že približne 97 % školských budov v Gaze utrpelo poškodenie nosných konštrukcií, zatiaľ čo 190 škôl a 14 významných univerzitných objektov bolo úplne zničených (UNICEF, 2026).

Hoci je neúmernosť rozsahu reakcie na operáciu „Potopa al-Aksá“ očividná, zastiera širšie, historicky podmienené dôsledky okupácie Palestíny od Balfourovej deklarácie z roku 1917 a následnej masovej migrácie na toto územie počas britského mandátu v rokoch 1922 až 1947, keď bola otázka Palestíny postúpená Organizácii Spojených národov (UN, 2026).

Britské periodikum Morning Star cituje riaditeľa Trikontinentálneho inštitútu pre sociálny výskum (Tricontinental: Institute for Social Research), súdruha Vijaya Prashada, ktorý kontext udalostí posledných troch rokov vysvetľuje takto:

„… Palestínčania sú už desaťročia pod okupáciou a žijú v podmienkach apartheidu a rozvratu. To, čo nasledovalo zo strany Izraela, je pokračovaním predchádzajúcich desaťročí, ale s väčšou bezohľadnosťou. Okupovaný ľud má podľa medzinárodného práva právo na odpor. A má právo na oslobodenie.“ (Prasad citovaný v MS, 2026)

Takéto pokrokové postoje nachádzajú odozvu aj v juhoafrickom prostredí, čo potvrdila nedávno zvolaná Konferencia ľavice. Jej účastníci opätovne potvrdili podporu palestínskemu ľudu a privítali úsilie Južnej Afriky vyvodiť zodpovednosť voči Izraelu pred medzinárodnými inštitúciami. Konferencia vyzvala na zintenzívnenie mobilizácie, bojkotových kampaní a solidárnych akcií na podporu palestínskeho sebaurčenia (Dhlamini, 2026).

Sarang Shidore z Quincyho inštitútu pre zodpovednú štátnu politiku (Quincy Institute for Responsible Statecraft) vo svojej analýze poznamenáva:

„… hoci solidarita globálneho Juhu s Palestínou skutočne výrazne vzrástla, jej možnosti ovplyvňovať izraelskú politiku zostávajú obmedzené. Materiálne sankcie zamerané na zmenu izraelskej politiky prijala iba malá časť štátov. Napriek tomu tieto reakcie pomohli zabrániť oslabovaniu medzinárodného humanitárneho práva v čase, keď veľmoci a väčšina ich kľúčových spojencov nielenže tieto normy nechránia, ale v niektorých prípadoch sa otvorene spolupodieľajú na ich porušovaní.“ (Shidore, 2026)

Práve vo svetle tejto úvahy o reálnej mocenskej politike si pripomínanie operácie „Potopa al-Aksá“ a následného pokračovania genocídy palestínskeho ľudu vyžaduje našu dnešnú pozornosť. Naše vyhliadky do budúcnosti sú neoddeliteľne späté s tým, ako chápeme a hodnotíme naše dejiny.

Len pred tromi dňami prijala Strana zelených Spojeného kráľovstva návrh A105, v ktorom vyjadruje nesúhlas so sionizmom, definuje ho ako etnonacionalistický politický projekt a uvádza, že antisionizmus sa nemá stotožňovať s antisemitizmom. Návrh zároveň opätovne potvrdzuje záväzok strany podporovať oslobodenie Palestíny, právo na návrat, hnutie Bojkot, stiahnutie investícií a sankcie (BDS) a úplné zbrojné embargo voči Izraelu (GP, 2026).

Tento zdanlivo pokrokový krok v Británii nám zároveň pripomína, že Valné zhromaždenie OSN prijalo v novembri 1975 rezolúciu 3379, ktorá stanovila, že „sionizmus je rasizmus a rasová diskriminácia“. Toto rozhodnutie však bolo zrušené prijatím rezolúcie OSN 46/86 v decembri 1991 na základe návrhu prvej Bushovej administratívy v Bielom dome.

Palestínčan Yusuf Abu Hamam (v strede), ktorého v roku 1948 počas prvej arabsko-izraelskej vojny vyhnali z rodného mesta, s vnúčatami doma v Šatí, utečeneckom tábore v Gaze, 13. mája 2026 (Foto: SITA/AP/Jehad Alshrafi)

Teraz, o tridsaťpäť rokov neskôr, etablovaná politická strana s viac než 1 300 poslancami miestnych samospráv, tromi členmi Londýnskeho zhromaždenia a piatimi poslancami parlamentu verejne vyjadrila to, čo si svetová väčšina v skutočnosti pamätá. V tomto svetle trhliny v režimoch zjednoteného Západu odhaľujú odpor svetovej väčšiny voči sionizmu, jeho nezákonnej okupácii Palestíny a jeho nelegitímnym útokom na Irán. Drvivá väčšina národov nášho planetárneho domova dnes jasne vníma nestabilitu a neistotu v západnej Ázii ako dôsledok protiprávneho konania sionistického režimu v Izraeli a jeho spolupracovníka, Spojených štátov amerických.

Zatiaľ čo svetová väčšina usiluje o rozvoj, ktorý by zlepšoval kvalitu a dĺžku života po materiálnej aj duchovnej stránke, zjednotený Západ reprezentovaný G7, OECD a NATO naďalej podporuje genocídny sionistický režim v Izraeli a súčasne sa pokúša udržať svoju hegemóniu v kapitalistických svetových systémoch. Tento rozpor predstavuje základný antagonizmus, ktorý sa prestáva úspešne reprodukovať, keď náš pohľad preniká za viditeľné príznaky k základným príčinám našich mnohonásobných, navzájom prepojených kríz a pokračujúcej genocídy v Palestíne.

Transnacionálny inštitút (Transnational Institute) nám tiež pripomína:

„… cieľom palestínskeho odporu nie je úplná vojenská porážka okupačných síl, ale vzdorovať čo najdlhšie, kým Izrael nebude nútený ustúpiť – tak ako sa to stalo štátu, ktorý sa historicky najviac podobal Izraelu a patril medzi jeho najbližších spojencov: apartheidnej Južnej Afrike.“ (Martinelli, 2026)

Nesmieme zabúdať ani na historický kontext:

„Práve v kontexte studenej vojny sa Palestína prvýkrát stala symbolom antiimperializmu pre ľavicové hnutia, ktoré odvtedy rozvíjali tradíciu podpory palestínskej veci. Palestína, už vtedy jeden z najvýraznejších príkladov odporu proti kolonializmu a imperializmu, sa stala ústrednou témou globálneho Juhu.“ (Martinelli, 2026)

Keď druhá studená vojna stmeľuje zjednotený Západ a jeho privilegovanú menšinu proti úsiliu svetovej väčšiny o svet slúžiaci všetkým, prenesme do činov slová nášho vodcu, ktorý sa zaslúžil o demokratický prelom v Južnej Afrike, Tatu Madibu:

„Až príliš dobre vieme, že naša sloboda je neúplná bez slobody Palestínčanov.“ (Mandela, 1997)

Transnacionálny inštitút výstižne zasádza našu súčasnú situáciu do nového rámca, keď tvrdí:

„Gaza k nám prehovára, pretože práve tam sa rozhodne o budúcnosti nášho sveta: či budeme žiť vo svete založenom na technologickom barbarstve, ozbrojenom drancovaní zdrojov a rasovej nadradenosti, alebo vo svete založenom na spravodlivosti a zabezpečení dôstojnosti a sebaurčenia ľudí. Nový internacionalizmus potrebný na vytvorenie toho druhého sveta nemožno nariadiť na diplomatických summitoch: musí sa utvárať prostredníctvom konkrétnej solidarity, politického vzdelávania, dekoloniálneho myslenia a kultúrnej vzbury. Poučenia z genocídy v Gaze budú kľúčové pre usmerňovanie týchto nových foriem internacionalizmu proti balkanizácii a pokusom o rozdrobenie solidarity.“ (Martinelli, 2026)

Ľudia protestujú na podporu Gazy pri výročí Nakby v Ríme 17. mája 2025 (Foto: SITA/AP/LaPresse/Cecilia Fabiano)

Pripomíname si teda tretie výročie operácie „Potopa al-Aksá“ zo 7. októbra, ktorá znamenala zintenzívnenie odporu v širšom kontexte štrukturálneho násilia okupácie a vyvlastňovania počas dlhého historického procesu osadníckej koloniálnej akumulácie a imperializmu.

Zásadným poučením pre nás všetkých je uvedomenie si, že oslobodenie palestínskeho ľudu je neoddeliteľné od širšieho boja proti imperializmu, rasizmu a kapitalistickému svetovému poriadku, ktorý ich udržiava. Medzi národmi svetovej väčšiny zaznieva heslo „Od rieky až po more bude Palestína slobodná“, pretože naša sloboda je neúplná bez slobody Palestínčanov.

Zoznam zdrojov

• Dhlamini, M. 2026. From Declaration to Action: Building Working-class Power and completing South Africa’s Democratic Revolution [Od deklarácie k činom: Budovanie moci robotníckej triedy a dovŕšenie demokratickej revolúcie v Južnej Afrike]. Breakthrough News, 11. júna.
• HRW. 2024. I Can’t Erase All the Blood from My Mind: Palestinian Armed Groups’ October 7 Assault on Israel [Nedokážem vymazať z mysle všetku tú krv: Útok palestínskych ozbrojených skupín na Izrael zo 7. októbra]. Human Rights Watch, New York, 17. júla.
• IMEU. 2023. Quick Facts: The Palestinian Nakba (Catastrophe) [Stručné fakty: Palestínska Nakba (katastrofa)]. Institute for Middle East Understanding, Tustin.
• Khalidi, R. 2017. The Balfour Declaration from the Perspective of the Palestinian People [Balfourova deklarácia z pohľadu palestínskeho ľudu]. Prednáška pre Výbor OSN pre práva Palestínčanov, Columbia University, New York, 2. novembra.
• Mandela, N. R. 1997. Speech at the International Day of Solidarity with the Palestinian People [Prejav pri príležitosti Medzinárodného dňa solidarity s palestínskym ľudom]. Tshwane, 4. decembra.
• Martinelli, M. A. 2026. Cuba, Nicaragua and Palestine: A Shared Struggle Against Colonialism and Imperialism [Kuba, Nikaragua a Palestína: Spoločný boj proti kolonializmu a imperializmu]. Transnational Institute, Amsterdam.
• MoH. 2026. Statistics Department of Information Systems [Štatistické oddelenie informačných systémov]. Palestinian Ministry of Health, Gaza.
• MS. 2026. Gaza three years on: ‘a grim milestone’ [Gaza po troch rokoch: „pochmúrny míľnik“]. Morning Star, 6. októbra.
• OCHA. 2023. Escalation in the Gaza Strip and Israel, Flash Update #1 as of 18:00 [Eskalácia v Pásme Gazy a Izraeli, mimoriadna správa č. 1, stav k 18.00 h]. United Nations Office for the Coordination of Humanitarian Affairs, Východný Jeruzalem, 7. októbra.
• PCBS. 2024. The conditions of the Palestinian people via statistical figures and findings, on the Annual Commemoration of the Palestinian Nakba 76th [Situácia palestínskeho ľudu v štatistických údajoch pri 76. výročí palestínskej Nakby]. Palestinian Central Bureau of Statistics, Ramalláh, 12. mája.
• PCBS. 2026. Press Release on the 78th Annual Commemoration of the Palestinian Nakba [Tlačová správa pri 78. výročí palestínskej Nakby]. Palestinian Central Bureau of Statistics, Ramalláh, 15. mája.
• Prasad, V. 2026. Cited in Morning Star [Citovaný v Morning Star].
• PSC. 2017. The Nakba – Israel’s ‘War of Independence’ and Palestine’s catastrophe [Nakba – izraelská „vojna za nezávislosť“ a palestínska katastrofa]. Palestine Solidarity Campaign, Londýn.
• Quigley, J. 2023. Britain and its Mandate over Palestine: Legal Chicanery on a World Stage [Británia a jej mandát nad Palestínou: Právne machinácie na svetovej scéne]. Cambridge University Press, Cambridge.
• Shidore, S. 2026. Solidarity or Indifference? Charting Global South Responses to the Assault on Palestine [Solidarita alebo ľahostajnosť? Mapovanie reakcií globálneho Juhu na útok proti Palestíne]. Middle East Council on Global Affairs, Dauha, 2. júna.
• UN. 2026. History of the Question of Palestine [Dejiny palestínskej otázky]. United Nations Information System on the Question of Palestine, New York.
• UNICEF. 2025. After Two Years of War: Gaza’s Education System on the Brink of Collapse [Po dvoch rokoch vojny: Vzdelávací systém Gazy na pokraji kolapsu]. United Nations Children’s Fund, New York, 4. novembra.
• USHMM. 2026. Holocaust Encyclopaedia [Encyklopédia holokaustu]. United States Holocaust Memorial Museum, Washington, D. C.

Poznámka redakcie: Text je prekladom prejavu. Hodnotiace formulácie, údaje a citácie preberáme z originálu bez overovania ich správnosti. Originál obsahuje niekoľko nezrovnalostí, ktoré sme v preklade ponechali:

• Meno Vijay Prashad je v citácii a v zozname zdrojov uvedené ako „Prasad“.
• UNICEF je v texte citovaný s rokom 2026, v zozname zdrojov s rokom 2025.
• Sarang Shidore je v texte uvedený ako pracovník Quincy Institute, citovaná štúdia však podľa zoznamu zdrojov vyšla v Middle East Council on Global Affairs.
• Zdroj „GP, 2026“ v zozname chýba.
• Návrh A105 prijala Strana zelených Anglicka a Walesu (Green Party of England and Wales), celoštátna „Strana zelených Spojeného kráľovstva“ neexistuje.
• Rezolúcia OSN 3379 v presnom znení označuje sionizmus za „formu rasizmu a rasovej diskriminácie“.

Ilustrácia: TVorba/AI (ChatGPT)

Rasigan Maharajh

+ dalšie články od tohto autoraBio