Sto miest. Len ľudia chýbajú
- Marek Kopecký
Patrím medzi Husákove deti. Už aj nám začína dochádzať, že slávna veta „mladí sa o vás postarajú“, možno nebola úplne domyslená. Tých mladých je totiž čoraz menej a tých, ktorí budú raz potrebovať pomoc, bude čoraz viac. Dlhé roky pracujem v sociálnej oblasti. Sociálne služby preto poznám nielen z novinových článkov, tlačových správ a konferencií. Poznám ich z každodennej práce. Viem, čo znamená zháňať ľudí. Viem, čo znamená udržať si ich. Viem aj to, čo znamená, keď pracovník odíde, pretože inde dostane za podobnú prácu viac peňazí a menej starostí. Preto rozumiem tomu, že vláda chce niečo robiť. Rozumiem aj tomu, že miest pre seniorov je málo. Rozumiem rodinám, ktoré nevedia, kam umiestniť svojho otca alebo mamu. Rozumiem seniorovi, ktorý už nedokáže zostať sám doma. Keď človek takúto situáciu zažije, posledné, čo ho zaujíma, je politická diskusia o tom, či je kapacita zariadenia 40 alebo 100 ľudí. Chce jednoducho miesto.
Minister práce Erik Tomáš preto prichádza s návrhom zvýšiť maximálnu kapacitu zariadení pre seniorov a vybraných špecializovaných zariadení až na 100 prijímateľov (Poznámka redakcie: Komentár vznikol 22. 9. 2026). Ministerstvo zároveň zdôrazňuje, že nepôjde o jeden obrovský domov dôchodcov. Stomiestny domov dôchodcov teda podľa všetkého nevznikne. Zariadenie má byť rozdelené na skupiny maximálne po 20 ľudí. Každá skupina má mať vlastný personál, spoločenskú miestnosť a jedáleň. Spoločné môžu zostať niektoré obslužné priestory, napríklad kuchyňa, práčovňa alebo administratíva. Na papieri to vyzerá celkom pekne. Máme päť skupín po dvadsiatich ľuďoch. Máme vlastnú jedáleň. Máme spoločenskú miestnosť. Máme personál. Všetko máme rozdelené. Komunitný charakter zachovaný. Lenže potom príde jedna malá nepríjemnosť. Ten personál musíme najskôr nájsť.
Hľadá sa „Personal Jesus“
Práve tu sa dostávame k otázke, ktorú by som si pri tejto novele rád položil. Nie ako politik. Nie ako opozičný kritik. Ako človek, ktorý dlhé roky pracuje v sociálnej oblasti. Kde ich vezmeme? Papier znesie všetko. Znesie aj sto klientov. Znesie aj päť skupín. Znesie aj krásne napísaný komunitný charakter. Papier dokonca zvládne aj slovo „kvalitná služba“. Papier však nevie zdvihnúť človeka z postele. Nevie podať lieky. Nevie klienta umyť. Nevie s ním komunikovať, keď je dezorientovaný. Nevie utešiť človeka, ktorý plače. Na to stále potrebujeme človeka. Práve človeka máme v sociálnych službách nedostatok.
Najvyšší kontrolný úrad vo svojej kontrole komunitných služieb pre seniorov konštatoval, že všetky kontrolované zariadenia označili za najvýznamnejší problém zabezpečenie a dlhodobé udržanie kvalifikovaného personálu. Kontrolóri zároveň upozornili na nedostatočné finančné ohodnotenie. V roku 2024 sa priemerná mzda v kontrolovaných zariadeniach pohybovala od 809 do 1 330 eur. To predstavovalo iba 53 až 87 percent priemernej mzdy v národnom hospodárstve. Čiže máme celkom zaujímavú situáciu. Štát nám hovorí, že potrebujeme viac miest pre seniorov. S tým sa dá súhlasiť. Kontrolný úrad nám však hovorí, že problémom existujúcich zariadení je nedostatok a udržanie kvalifikovaných pracovníkov.
Potom pridáme ďalšie miesta. Len sa akosi zabudlo povedať, kde vezmeme ľudí. Možno ich niekto nájde. Možno ich bude treba vyhlásiť za národný poklad. Možno sa jedného rána zobudia tisíce opatrovateliek, sestier, sociálnych pracovníkov a ďalších zamestnancov sociálnych služieb a povedia si: „Dnes je ten správny deň. Idem pracovať za plat, ktorý je výrazne pod priemerom národného hospodárstva.“ Človek by si skoro želal, aby to bola pravda. Realita je však trochu iná.
Keď chceme ľudí, musíme ich zaplatiť. Keď ich chceme udržať, musíme ich zaplatiť slušne. Keď od nich chceme odbornosť, zodpovednosť, psychickú odolnosť a ochotu pracovať s ľuďmi, ktorí často potrebujú pomoc prakticky pri všetkom, nemôžeme sa tváriť, že ich najväčšou životnou motiváciou je dobrý pocit z výplatnej pásky. Dobré slovo je síce pekná vec. Hypotéku však nezaplatí.
Premrhané milióny a nevyužitá šanca
NKÚ pritom upozornil aj na ďalšiu vec. Slovensko mohlo z výziev v rokoch 2017 až 2021 využiť viac ako 160 miliónov eur na zvýšenie dostupnosti sociálnych služieb a znižovanie počtu veľkokapacitných zariadení. Nevyužilo 104 miliónov eur. Takmer dve tretiny dostupnej sumy. Človek sa pri takomto čísle trochu zastaví. Nemáme dosť miest. Máme peniaze určené na vytváranie lepších služieb. Napriek tomu ich nedokážeme využiť v potrebnom rozsahu. Potom sa o niekoľko rokov pozrieme na situáciu a povieme si, že miest je stále málo. Riešením bude zvýšenie kapacity. Možno áno. Len by som sa rád opýtal, či sme sa medzičasom náhodou nezabudli opýtať, prečo sme nedokázali využiť peniaze, ktoré sme už mali. NKÚ navyše upozornil, že ministerstvo riešilo problém stabilizačným príspevkom.
Viac ako 45 miliónov eur bolo poskytnutých 687 poskytovateľom sociálnych služieb s cieľom udržať zamestnancov. Na rok 2026 bolo vyčlenených ďalších 21 miliónov eur. Samotný kontrolný úrad však označil tento prístup za krátkodobé a ad hoc riešenie. To znamená, že o personálnom probléme vieme. Vieme o ňom už roky. Vieme, že ľudia chýbajú. Vieme, že sú zle platení. Vieme, že je problém ich udržať. Vieme, že potrebujeme viac sociálnych služieb. Teraz chceme zvýšiť kapacity.
Naozaj by som rád vedel, čo sa stane v tej chvíli, keď otvoríme nové zariadenie so stovkou miest a zistíme, že nám chýbajú ľudia, ktorí sa o tých sto ľudí majú starať. Možno bude nasledovať ďalšia tlačová konferencia. Možno sa oznámi, že kapacita sa podarila zvýšiť. Na fotografii bude nová budova. Možno tam bude aj pekná stuha. Možno sa prestrihne. Len aby potom nechýbal niekto, kto bude prestrihávať ďalšiu stuhu pri otvorení personálneho náboru. Nechcem tým tvrdiť, že zvýšenie kapacít je nesprávne. To by bolo príliš jednoduché.
Problém je skutočný. Slovensko starne. Dopyt po sociálnych službách rastie. Aj ministerstvo uvádza, že zmena má reagovať na potrebu zvýšiť dostupnosť služieb. Súčasne štát vďaka Plánu obnovy uvádza 151 vybudovaných alebo zrekonštruovaných budov a 3 125 nových miest. Otázka teda neznie, či máme robiť niečo pre seniorov. Samozrejme, že máme. Otázka znie, či samotné zvýšenie kapacity vyrieši problém. Myslím si, že nie. Môžeme zvýšiť kapacitu na sto. Môžeme ju zvýšiť na dvesto. Môžeme postaviť krásne budovy, kúpiť nové postele a vymaľovať izby. Pokiaľ však nebude dostatok kvalifikovaných ľudí, zostane nám iba veľmi pekná budova s veľmi veľkým problémom. Časť odborníkov navyše upozorňuje na úplne inú stránku návrhu.
Aby sa z domovov nestali králikárne
Rada pre poradenstvo v sociálnej práci a SOCIOFÓRUM zvýšenie kapacít kritizujú. Obávajú sa, že väčšie zariadenia môžu znamenať menej súkromia, menšiu kontrolu človeka nad vlastným životom a návrat k inštitucionalizácii. Ministerstvo naopak tvrdí, že systém skupín po maximálne 20 ľudí má komunitný charakter zachovať. Ani tento spor by som nezjednodušoval.
Dvadsať ľudí môže žiť v príjemnej komunite. Sto ľudí môže byť rozdelených do piatich dobrých komunít. Rovnako môže byť aj malá skupina úplne neosobná, ak jej chýba personál, čas a ľudský prístup. Číslo teda ešte nezaručuje kvalitu. Rovnako ako počet postelí nezaručuje dôstojnosť. Počet zamestnancov na papieri ešte neznamená, že človek dostane pomoc práve vtedy, keď ju potrebuje. Preto by som bol rád, keby sme sa pri tejto novele prestali rozprávať iba o číslach. Koľko miest pribudne. Koľko zariadení sa otvorí. Koľko ľudí sa do nich zmestí. Za každým tým číslom je totiž človek. Senior. Rodina. Opatrovateľka. Sociálny pracovník. Sestra. Človek, ktorý má svoju vlastnú rodinu, svoje účty, svoje starosti a niekedy aj vlastné zdravotné problémy. Od týchto ľudí chceme, aby sa starali o iných. Potom by sme sa možno mali začať vážne starať aj my o nich.
Rozumiem preto kroku vlády. Chápem, prečo chce vytvárať nové miesta. Chápem rodiny, ktoré čakajú. Chápem seniorov, ktorí potrebujú pomoc. Napriek tomu mám jednu nepríjemnú otázku.
Nie je táto zmena zároveň veľmi výhodná aj pre veľkých súkromných poskytovateľov, ktorí postupne vstupujú do oblasti sociálnych služieb a preberajú už existujúce zariadenia? Nemám dôkaz, že celá novela vzniká pre konkrétnu finančnú skupinu. Preto to ani nechcem vydávať za fakt. Je to moja domnienka a predovšetkým otázka, ktorú podľa mňa stojí za to položiť.
Husák by sa v hrobe obracal
Faktom však zostáva, že ak sa v jednej oblasti stretnú nedostatok miest, verejné peniaze, rastúci dopyt a súkromný kapitál, mali by sme byť trochu opatrní. Nie paranoidní. Len opatrní. Sociálna služba totiž nie je obyčajný biznis. Na jej konci nie je výrobok, ktorý si človek kúpi a odnesie domov. Na jej konci je človek, ktorý je odkázaný na pomoc iného človeka.
Patrím medzi Husákove deti. Možno raz budem stáť na druhej strane tejto služby. Možno budem ten, kto bude potrebovať pomoc pri obliekaní. Možno budem ten, kto už nebude vedieť sám fungovať. Možno budem ten, koho bude musieť niekto odviesť k lekárovi. Preto sa na túto novelu nepozerám iba ako odborník. Pozerám sa na ňu aj ako človek, ktorý raz môže byť jej klientom.
Sto miest preto nie je problém. Problém by bol, keby sme si mysleli, že sto miest znamená vyriešený problém. Nie je. Potrebujeme sto miest. Potrebujeme ľudí, ktorí sa o tých sto ľudí postarajú. Potrebujeme ich dobre zaplatiť. Potrebujeme ich udržať. Potrebujeme kontrolovať kvalitu. Potrebujeme vedieť, kam idú verejné peniaze.
Potrebujeme tiež zabezpečiť, aby sa zo sociálnej služby nestal priestor, kde sa najprv počíta počet klientov a až potom sa premýšľa, kto sa o nich bude starať. Lebo potom budeme mať krásnu novú budovu. Sto miest. Nové postele. Novú tabuľu na fasáde. Možno aj slávnostné otvorenie. Len nám v nej môže chýbať jedna úplne nepodstatná maličkosť. Človek.
Foto: SITA/Mesto Banská Bystrica
Marek Kopecký
Podobné
Reviews for Sto miest. Len ľudia chýbajú
There are currently no reviews for Sto miest. Len ľudia chýbajú
Please sign in or register for a new account to leave a review.