Budíček pre liberálnu ľavicu?
- Lucia Hubinská
Novinárka Werona Gogola odišla z Denníka N. V jej rozlúčkovom článku udáva ako dôvod to, že sa už necíti dobre v skupine ľudí ako Mesežnikov, Švec, Bán, Tóda a ďalší. Opisuje fungovanie redakcie a to, aké rozdielne pravidlá platili pre ľudí, ktorí sa pohybovali v bezpečných hraniciach dominantného liberálneho naratívu a pre tých, ktorí sa pokúsili pomenovať niečo, čo bolo v danom momente pre toto prostredie nepríjemné alebo politicky nepohodlné.
Čo je však zarážajúce, je, že sama autorka nehovorí, že sa niečo zásadné pokazilo minulý mesiac alebo po jednom nešťastnom článku, ale že už pred rokmi narážala pri písaní o Izraeli a Palestíne na redakčné obštrukcie, na potrebu neustále dokazovať, kvalifikovať a zmäkčovať formulácie, zatiaľ čo iní autori mohli omnoho sebavedomejšie reprodukovať tvrdenia, často tendenčné a nepodložené, ktoré ale zapadali do vtedajšieho západného konsenzu. Cenzúra a ideologická kontrola v médiách predsa veľmi zriedka fungujú tak primitívne, že niekto príde, buchne po stole a povie: „Toto nesmieš napísať.“ Naopak, oveľa častejšie fungujú cez to, že určité názory sa považujú za prirodzené, seriózne a hodné publikovania, zatiaľ čo iné musia prejsť omnoho prísnejším filtrom a ich autor musí každé slovo obhajovať, pretože už samotná odchýlka od redakčného „zdravého rozumu“ alebo common sense je podozrivá.
A práve preto mi príde trochu zvláštne, ako sa teraz jej odchod oslavuje, skoro akoby išlo o nejaký heroický akt precitnutia, keď ona sama hovorí, že tieto problémy videla už dávno, a ja sa preto celkom prirodzene pýtam, prečo ten definitívny zlom prichádza až teraz, keď je kritika Izraela celosvetovo omnoho silnejšia, keď sa medzinárodný diskurz posunul, keď je čoraz ťažšie ignorovať rozsah deštrukcie v Gaze a keď už niektoré veci, za ktoré boli ľudia ešte pred pár rokmi označovaní za extrémistov alebo propagandistov, hovoria aj predstavitelia medzinárodných organizácií, právnici, akademici a mainstreamové médiá?
Medzitým tu však boli ľudia, ktorí nič také nečakali, ktorí protestovali a organizovali sa už vtedy, keď to nebolo spoločensky pohodlné, keď za to človek mohol prísť o prácu, reputáciu alebo miesto v určitých profesionálnych kruhoch, a títo ľudia si nemohli alebo si jednoducho nedopriali luxus počkať, kým sa hranice akceptovateľného názoru posunú natoľko, že sa zrazu rovnaké stanovisko stane prijateľným aj pre ľudí, ktorí dovtedy sedeli vo veľmi komfortných pozíciách vo veľkých médiách.
Toto je presne ten moment, pri ktorom mám problém s časťou liberálnej a progresívnej ľavice, pretože mám pocit, že stále veľmi túži po uznaní od médií, ktoré zároveň celé roky kritizuje, a stačí, aby Denník N alebo iný veľký liberálny titul raz za čas pustil na svoje stránky niekoho ľavicovejšieho, niekoho kritickejšieho voči kapitalizmu alebo Izraelu, a okamžite sa to interpretuje ako dôkaz nejakej veľkej plurality. Ale je dôležité zamyslieť sa nad tým, kde sú presne hranice tejto plurality a čo sa stane vo chvíli, keď niekto prestane byť iba dekoratívnym doplnkom na dokazovanie otvorenosti a začne reálne narúšať základný ideologický rámec média.
Každý korporátny liberálny plátok predsa potrebuje svojho Monbiota, potrebuje niekoho, na koho môže ukázať a povedať, že veď u nás predsa píšu aj ľudia, ktorí kritizujú systém, lenže prítomnosť jedného alebo dvoch kritických autorov ešte neznamená, že samotná inštitúcia prestáva byť súčasťou určitého mocenského, triedneho a geopolitického prostredia. Médium nie je iba súčet názorov jednotlivých komentátorov, ale aj vlastnícka štruktúra, ekonomický model, personálne siete, výber tém, hierarchia zdrojov, redakčné normy a predovšetkým predstava o tom, čo je seriózne, civilizované, dôveryhodné a čo už sa ocitá za hranicou prijateľného diskurzu.
A práve pri veľkých geopolitických krízach sa tieto hranice ukazujú najjasnejšie, pretože vtedy zrazu veľmi rýchlo vidíme, ako sa médiá, ktoré o sebe hovoria ako o nezávislých strážcoch demokracie a ľudských práv, začnú pohybovať vo veľmi úzkom priestore toho, čo je kompatibilné so zahraničnopolitickými záujmami a základnými naratívmi západného mocenského bloku, pričom vôbec nemusí existovať žiadny centrálny príkaz ani telefonát z Washingtonu. Omnoho účinnejší systém je ten, v ktorom väčšina ľudí sama internalizuje určité predpoklady ako normálne a racionálne a všetko, čo ich naruší, začne pôsobiť ako extrémizmus, propaganda alebo dezinformácia. Popritom musím spomenúť aj to, ako sa pozerajú títo istí „osvietení“ liberáli na ľudí, ktorí píšu alebo čítajú takzvané alternatívne médiá alebo weby, ktoré vznikli a majú popularitu mimochodom práve kvôli tendenčnosti, zaujatosti a absolútnej nevyváženosti korporátnych médií ako SME, Denník N, TREND a im podobné. Tí istí zaraďujú webstránky na konšpiračné zoznamy. Ich autorov nazývajú dezinformátormi a zároveň dezolátmi a pohŕdajú autormi aj ich čitateľmi.
Toto je podľa mňa aj širšia lekcia z celej tejto situácie, pretože presne rovnaký problém máme s romantickou predstavou západného liberalizmu, ktorý sa desaťročia prezentoval ako univerzálny ochranca demokracie, ľudských práv a medzinárodného poriadku, zatiaľ čo reálna história je plná vojen, prevratov, podpory autoritárskych spojencov, dvojitých štandardov a veľmi selektívneho uplatňovania tých istých princípov, ktoré sa tak rady používajú proti geopolitickým protivníkom.
A preto dúfam, že aspoň niektorí ľudia, ktorí stále veria v predstavu, že problémom sú len jednotlivé excesy a že inštitúcie západného liberalizmu sú vo svojej podstate zdravé, len sa občas pomýlia, začnú konečne chápať, že možno nejde o chyby, ale o systémové nastavenie. Presne tak, ako Spojené štáty dokázali desaťročia hovoriť jazykom slobody a demokracie a zároveň sledovať úplne konkrétne imperiálne a strategické záujmy, môžu veľké médiá hovoriť jazykom nezávislosti, plurality a objektivity a zároveň reprodukovať veľmi konkrétne ideologické hranice.
Na Gogolinom texte ma nezaujíma ani tak to, že jedna novinárka konečne odišla, ale skôr to, čo jej vlastná výpoveď prezrádza o médiu, v ktorom roky pracovala, a o ľuďoch, ktorí sa ešte stále správajú tak, akoby bolo potrebné sa takýmto inštitúciám zavďačiť, zaliečať sa im alebo oslavovať každý malý prejav povoleného disentu, pretože možno by bolo zdravšie konečne prestať od korporátnych médií očakávať morálnu autoritu, ktorú si samy tak ochotne pripisujú, a začať ich jednoducho analyzovať ako to, čím sú: ako mocenské inštitúcie určené na vyrábanie súhlasu.
Foto Canva/Peopleimages.com/YuriArcurs
Prebrané so súhlasom autora zo sociálnej siete Facebook.
Lucia Hubinská
Podobné
Reviews for Budíček pre liberálnu ľavicu?
There are currently no reviews for Budíček pre liberálnu ľavicu?
Please sign in or register for a new account to leave a review.