Čo je spravodlivejšie: znárodnenie alebo privatizácia?

Znárodnenie majetku je súčasnými médiami, pravicovými politikmi a v mnohých prípadoch i dôverčivými občanmi považované za „hlavný“ hriech, ktorý „spáchali“ komunisti a pod ich vedením pracujúci na „chudákoch“ majetných. Osobitne kategoricky, až agresívne je toto zdôrazňované pri príležitosti výročí Februára 1948, kedy sa Československá republika začala uberať cestou výstavby socializmu. Nie inak tomu aj v súčasnosti.

Skúsme sa však pozrieť na tento problém aj z iného uhla pohľadu. Po desaťročia kapitalizmu pracujúci museli pracovať 10, 12 i 14 hodín denne za mzdu, ktorá im ledva stačila na obživu ich rodín, nehovoriac už o tom, že nestačila na dôstojné ošatenie, obutie, vzdelanie a bývanie. Je prirodzené, že aj oni túžili a snívali o takom systéme, v ktorom by sa ich život stal dôstojnejším, radostnejším a spokojnejším. Že tomu tak nebolo, o tom svedčí množstvo faktov z minulosti.  Chudoba v dedinách i mestách, choroby, predčasné úmrtia detí i dospelých, nutnosť odchádzať za prácou „do Ameriky“ i iných krajín vo svete. Na druhej strane život v dostatku, až v rozkoši, tých, čo vlastnili majetky a kapitál, na úkor vykorisťovania,  utláčania a ponižovania tých, ktorí nemali nič. Tých majetných vlastníkov bolo omnoho menej, avšak vlastnili väčšinu majetku v Československu.

Čo prinieslo občanom a krajine znárodnenie po roku 1948

Dôležité je si uvedomiť, že pri znárodnení nebolo ani cieľom, ani realitou odobratie majetku jedným vlastníkom a prisvojenie si ho inou skupinou vlastníkov. Išlo o snahu dať výrobné prostriedky a vytvorené hodnoty do vlastníctva ľudu, všetkých občanov krajiny. Vo vtedajších podmienkach štátu, ktorý sa stal štátom fungujúcim v prospech pracujúcich ľudí. Vďaka cieľavedomému, plánovitému a predovšetkým sociálne zameranému riadeniu spoločnosti nastal postupne pomerne rýchly rozvoj priemyslu a poľnohospodárstva i na Slovensku. Je treba si pripomenúť aspoň niekoľko oblasti – strojárenstvo, obuvníctvo, odevný a textilný priemysel, hutníctvo. V poľnohospodárstve  ohromný nárast rastlinnej a živočíšnej produkcie, ale aj rozvoj spracovateľskej potravinárskej výroby, ktorá už vtedy realizovala výrobu kvalitnej produkcie v regionálnych, dnes tak „preferovaných“ podmienkach. Ukončila sa úplná elektrifikácia krajiny, vybudovala sa kvalitatívne lepšia cestná sieť a železničná doprava. Zásadne sa skvalitnila zdravotná starostlivosť, postupne pre všetky regióny Slovenska. Vybudovalo sa množstvo nových nemocníc, polikliník, zdravotníckych ústavov a zariadení, modernizovali sa už existujúce zariadenia. Preventívna zdravotná starostlivosť a kúpeľná liečba sa u nás dostali na poprednú úroveň vo svete. Rozvoj školstva, vedy a výskumu sa za krátku dobu dostal na úroveň vyspelých štátov. Nielen nové školy a vzdelávacie zariadenia, ale hlavne kvalita vzdelávania bola na úrovni, za ktorú sa naši predkovia nemuseli hanbiť. A hlavne výrazne prispievali k ďalšiemu rozvoju našej spoločnosti v mnohých oblastiach jej života. Uvedené, ale aj ďalšie opatrenia prispeli k rozvoju jednotlivých regiónov Slovenska, priblížili ľuďom pracovné príležitosti.  Tým prispeli k postupnému ústupu chudoby a postupnému zlepšovaniu životných podmienok a materiálnemu i duchovnému rozvoju jednotlivcov i celých skupín občanov. Faktom je, že vďaka štátnemu, teda všeľudovému vlastníctvu výrobných prostriedkov, v Československu až do doby prevratu v novembri 1989 nebola nezamestnanosť a krajina nebola zadlžená. V mnohých oblastiach sme boli sebestační.

Čo priniesla občanom a krajine privatizácia majetku po roku 1989

Na rozdiel od znárodnenia, cieľom privatizácie bolo privlastniť si do súkromného vlastníctva čo najlepší kúsok zo štátneho majetku, ktorý potom využiť na osobné obohacovanie sa jednotlivcov a ich rodín. Pretože tento proces bol živelný a nepremyslený, používali sa v ňom formy a metódy, nie veľmi vzdialené rozkrádaniu, špekuláciám a machináciám. Nie náhodou sa nazýva aj výrazom „prichmatizácia“. Keďže sa majetok dostal do rúk rozličným ľuďom, s rôznymi zámermi, cieľmi, schopnosťami a predpokladmi, veľká jeho časť sa znehodnotila a zakrátko prestala slúžiť rozvoju krajiny i potrebám občanov. Niektorí privatizéri sa obohatili jednorazovo a niektorí pokračovali v podnikaní, samozrejme s výhodou najväčšieho zisku a prínosu pre seba a svoje rodiny.

Dnes, s odstupom času, už občania zabudli  na dôsledky privatizácie v podobe vysokej nezamestnanosti, ktorá vznikla na Slovensku, na dôsledky likvidácie priemyselných, poľnohospodárskych a potravinárskych podnikov. Neuvedomujú si dôsledky rozrušenie celého systému a štruktúry národného hospodárstva a popretrhania väzieb medzi nimi. Dôsledky likvidácie podnikania štátu a súčasného minima štátnych podnikov riešia vlády po roku 1989 ako „problémy“, ktorými sa zaoberajú permanentne, „akože v prospech občanov“. Veď neutešený stav zdravotníctva, školstva, problémy s cestnými sieťami a železnicami, neschopnosť riešiť  bývanie pre občanov s nízkymi príjmami sú priamymi i sprostredkovanými dôsledkami privatizácie na Slovensku. Stupeň rozdielu medzi bohatými vlastníkmi a chudobnými pracujúcimi sa na Slovensku dostal na úroveň, ktorá je už neúnosná a má ďaleko od spravodlivosti, dôstojnosti, rovnosti.

Navyše, netreba zabúdať, že Slovensko je zadĺžené tak ako nikdy predtým. Podľa niektorých údajov, verejný dlh Slovenska ku koncu roka 2025 je okolo 60 percent HDP. Pritom si je nutné uvedomiť, že to, čo niektorí uvádzajú ako „naše automobilky“, „naše oceliarne“, „naše cukrovary“, „naše čokoládovne“, či iné firmy, v skutočnosti už dávno nie sú naše. Ak sa ich zahraniční vlastníci rozhodnú o zastavení, či znížení výroby a prepúšťaní pracovníkov, nemáme možnosť nijako to prekaziť. To je priamy dôsledok privatizácie.

Je možné v takejto situácií ešte hovoriť o našej suverenite, samostatnosti, slobode i demokracii?

Ilustračný obrázok: Vonkajšie výrobné priestory cukrovaru Považský cukor v Trenčianskej Teplej. Trenčianska Teplá, 11. január 2024 (SITA/Tomáš Somr)

Autor článku

Pavol Suško

+ dalšie články od tohto autoraBio

• Pavol Suško

  Zabúdanie trestá sám život
• Pavol Suško

  Sloboda a demokracia v terajšom kapitalizme: Keď suverénna krajina žiada o súhlas
• Pavol Suško

  Primitívny revanšizmus: Ako devastátori znehodnocujú prácu státisícov ľudí a prečo sa to netýka len Čulenovej sochy