Len čiastkový pohľad na skutočný stav
Blížiace sa 36. výročie novembrových udalostí v roku 1989 motivuje, ba takmer provokuje potrebu zamyslieť sa nad ich politickými a ekonomickými dôsledkami, vo svetle súčasnej vnútropolitickej i medzinárodne politickej situácie. Pretože priamych svedkov a účastníkov uvedených udalostí je prirodzene čím ďalej tým menej, je žiadúce, aby sme sa otvorene vyjadrili k tomu, čo sa z „tribún novembra“ vyhlasovalo a porovnať to s dnešným skutočným stavom. Nejde o komplexný pohľad alebo analýzu, ale len o upozornenie na jednu oblasť, ktorú nám aktuálne ponúka momentálna doba.
Tou je práve oblasť slobody a demokracie, najčastejšie a najprovokatívnejšie vtedy využívanou tzv. disidentmi a hlavnými aktérmi „tribún Novembra 89“. Socializmus a riadiacu funkciu Komunistickej strany Československa žiadali odstrániť aj pod zámienkou, že tu nie je sloboda a demokracia, ktorú musíme budovať podľa vzoru slobodných a demokratických krajín kapitalizmu.
Tiež argumentovali aj zveličenými tvrdeniami o tom, že všetko, čo sa v Československu „šuchne“, sa musí konzultovať a odsúhlasiť s politickým vedením vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Zrušením socializmu, inštitúcií Rady vzájomnej hospodárskej pomoci a Varšavskej zmluvy si budeme sami rozhodovať, čo krajina bude a čo nebude robiť. S kým budeme obchodovať, s kým spolupracovať, s kým sa budeme priateliť a koho budeme ignorovať, či odmietať. A zakotvíme tak v raji slobody a plnej demokracie.
Aký je stav v oblasti slobody a demokracie, vidíme v surovej skutočnosti okolo seba už niekoľko rokov. Lukratívnu ukážku dosiahnutej úrovne slobody a demokracie nám ponúkajú médiá v ostatných hodinách, či dňoch. Maďarský premiér Orbán letel do USA, aby žiadal prezidenta inej krajiny o povolenie pokračovať v kúpe ruského plynu a ropy pre občanov a ekonomiku svojej krajiny. Údajne slobodnej, suverénnej, samostatnej, nezávislej…
Ale nie je sám. Iní prezidenti a premiéri iných európskych i mimoeurópskych krajín už boli v USA aj predtým a tiež žiadali „povolenia“ či súhlas na kúpu v iných krajinách sveta to-či ono, alebo predávať to-či ono. Boli tam aj slovenskí premiéri a prezidenti, aby sa poradili, ktoré veci môžu a ktoré nemôžu „slobodne a samostatne“ urobiť. A nebolo to len v období od začatia ruskej vojenskej operácie na Ukrajine, ale i dávno pred ňou.
Ale nie sú to len cesty v ústrety slobody, demokracie, samostatnosti a suverenity do Washingtonu. Tie cesty inokedy smerujú do Bruselu. Aby žiadali a prosili o niečo, čo je teoreticky jasné a prirodzené. Napríklad, že ak je v Lisabonskej zmluve, ktorá je fakticky Ústavou EÚ, uvedené, že členské krajiny majú právo samostatne určovať odkiaľ kupovať nosiče energie, tak tomu tak bude v praxi. V EÚ sú však politici s privilégiami, ktorí sa snažia určovať osudy iných krajín, formálne slobodných.
Zdá sa teda, že v oblasti slobody, demokracie, samostatnosti a suverenity sa veľký krok vpred neurobil. Len namiesto kritizovaného chodenia za radami na „politbyro“ do Moskvy sa chodí na „politbyra“ do Washingtonu a Bruselu.
Je tento stav pre občanov Slovenska iný a je prijateľnejší ako tomu bolo pred 36. rokmi? Alebo sme si, (niektorí), zabudli sňať tie ružové okuliare, ktoré nám nasadili v novembri 1989 a stále sa cez ne pozeráme na svet?
Chcelo by to viac zdravého rozumu a reálnejšieho pohľadu na to, čo s nami urobili. Lebo ak to takto pôjde ďalej, tak sa ešte len budeme diviť. Pretože aj teraz sa vojna na Ukrajine využíva na ďalšiu centralizáciu moci v EÚ. Niektorí politici v záujme globalistov absolutizujú túto vojnu. A časť osôb pôsobiacich v politike na Slovensku tomu „nahráva“.
Foto: Prezident Donald Trump víta predsedu maďarskej vlády Viktora Orbána v Bielom dome, v piatok 7. novembra 2025 vo Washingtone (SITA/AP Photo/John McDonnell)