Primitívny revanšizmus: Ako devastátori znehodnocujú prácu státisícov ľudí a prečo sa to netýka len Čulenovej sochy

Nie tak dávno (17. októbra) bol na stránkach Slova zverejnený príspevok Martina Krna „Hanebné úsilie odstrániť Čulenovu sochu dokonané“. Nedalo sa nepochváliť autora za veľmi dobrý, objektívny a faktografický príspevok o človeku, ktorého pamätník symbolizoval. Okrem iného aj preto, že ľudí s podobným osudom, ktorí v dôsledku chudoby a zlých materiálnych a sociálnych podmienok boli v onej dobe nútení opustiť buržoázne Československo a hľadať prácu v USA a iných krajinách sveta, boli desaťtisíce. Podobne tisíce mužov a žien sa pod vplyvom ťažkých pracovných a životných podmienok v zahraničí i doma na Slovensku začali prikláňať k ľavicovým myšlienkam o spravodlivej a humánnej spoločnosti. Vstupovali do ľavicových spolkov a strán, ktoré si vo svojich programoch vytýčili praktické ciele a hľadali metódy, ako premeniť spoločnosť podľa uvedených predstáv. Mnohí z ľudí, ktorí sa začali angažovať v politickej práci v prospech ľavicových myšlienok o spravodlivej spoločnosti, obetovali kvôli týmto myšlienkam vo svojom živote veľa úsilia, energie, času i rizík. Tí najangažovanejší, najaktívnejší a najpripravenejší prešli preto mnohými funkciami v strane i v štátnych inštitúciách, pretože doba vyžadovala plnenie najrôznejších nových úloh v nových a nevyskúšaných podmienkach. A nebolo vždycky dostatok ochotných, ale aj dostatok pripravených a odvážnych ľudí.

S prechodom k formovaniu a rozvíjaniu takej spoločnosti sa postupne státisíce ľudí v Československu, teda aj na Slovensku pridávalo k budovateľskému úsiliu. Svojou poctivou prácou, svojim správaním, výchovou detí i ďalšími aktivitami v prospech spoločnosti. A spoločne so svojimi rodinami si užívali aj výhody, ktoré tento systém prinášal.

Keď v jednej chvíli, s využitím problémov a chýb, ktoré má každý systém, sa jeho protivníkom podarilo zvrátiť nastúpené smerovanie, oni a ich kumpáni jedným šmahom opľúvali a znehodnotili všetko, čo na Slovensku za viac ako 40 rokov ľudia vytvorili.

Primitívnym a zlomyseľným spôsobom pomenovali toto obdobie „zločineckým a nemorálnym systémom“. Tým svojim spôsobom znehodnotili prácu, úsilie, vynaloženú energiu všetkých, ktorí v tomto období žili, pracovali, tešili sa, vychovávali deti, rozvíjali priateľstvá, kamarátstva, dobré medziľudské vzťahy. Pre nich preto nie je žiadnym problémom likvidovať pamätníky, sochy, busty bývalým predstaviteľom socialistického hnutia, ktorí sú podľa nich „symbolmi neslobody“. A aby zastrašili občanov, ktorí by sa chceli aspoň slovne zastať minulého systému, dali si schváliť zákony, ktoré ich činnosť umožňujú a v podstate odôvodňujú. Hoci je to očividný primitivizmus, revanšizmus a úbohosť.

„Priťažujúcou okolnosťou“ je pre Čulena, podľa slov hovorcu Bratislavy Petra Bublu, že „pôsobil aj ako povereník pre poľnohospodárstvo na Slovensku, čím bol zodpovedný za realizáciu najtvrdších prejavov likvidácie súkromného roľníctva…“. Pri informovaní o likvidovaní pamätníka STV1 horlivo uviedla aj autentické vyjadrenia piatich či šiestich starších občanov, ktorí sa pamätali ako prišli agitátori do družstiev a ako im násilím zobrali všetok majetok. Čím samozrejme poškodili ich rodiny. Škoda, že ani tá istá, ani iná televízia neuviedla, ani zatiaľ neuvedie ani piatich, ani päťdesiatich iných svedkov, ktorí by povedali aj niečo iné.

Ako sa im, či ich rodičom začalo žiť lepšie, pracovať ľahšie a cítiť sa dôstojnejšie práve až potom, keď sa po založení začali roľnícke družstvá rozvíjať. Ako sa spolu s tým rozvíjali obce po materiálnej, kultúrnej, spoločenskej i vzdelanostnej stránke. Ako sa krajina stavala potravinovo sebestačnou takmer až na 90 percent. Ako ľudia nemuseli chodiť za prácou do Ameriky ani nikde inde, ale našli prácu aj doma, alebo v blízkosti svojho domova.

Je zrejmé, že tu nejde len o sochu Mareka Čulena. Nech by na danom mieste bola socha ktorémukoľvek predstaviteľovi bývalého systému, „devastátori“ by si našli dôvody na jej odstránenie. Tu ide o pokračovanie vysporiadania sa s komunistami, o neustále oživovanie nenávisti a znevažovania iného spoločenského systému, ako je tu teraz. V nádeji, že ten tu ostane „naveky“, pretože nikto sa nemá ani len odvážiť spochybňovať ho, alebo nebodaj hovoriť o možnej inej alternatíve.

Foto: Protestné zhromaždenie Proti ožobračovaniu, 16. september 2025 (SITA/Milan Illík)

Autor článku

Pavol Suško

+ dalšie články od tohto autoraBio

• Pavol Suško

  #molongui-disabled-link

  Sloboda a demokracia v terajšom kapitalizme: Keď suverénna krajina žiada o súhlas