Ako osláviť 35. výročie novembra?

Ja, dvojitým spláchnutím na WC. A vždy pritom pomyslím na zločincov, ktorí stáli na tribúnach, a na tých naivných a hlúpych, ktorí im tlieskali a davovo orgazmovali.

Zapálim aj sviečku. Za státisíce jeho obetí, od uhynuvších bezdomovcov a žobrákov, samovrahov zo zúfalstva a beznádeje, za chudobné rodiny, za deti vyrastajúce v nedostatku a v biede; za obete exekútorov, až po obete zdravotníctva, mudrmafie, ktorá lieči tak, aby pomaly zabíjala. Lebo Zisk nahradil Hipokrata. Už vám pichli experimentálny liek? Pozostalí aspoň poďakovali?

Zapálim sviečku aj za rímsko-katolícku cirkev, za jej vrchnosť a kňazský stav, ktorý tak statočne držal a drží hubu, aj keď vidí, aké zločiny páchal a pácha tento „ich“, vymodlený a vysnívaný režim. Zbohom, Pacem in terris! Zbohom, 11. apríl 1963.

Spomeniem si aj na národného umelca Š. Kvietika, na jeho vystúpenie v ozajstnom Národnom divadle. Ako sa takmer udusil, keď vyznával lásku a obdiv V. Havlovi. Dúfam, že pri nedávnej 90-ke si pripil na jeho humanitárne bombardovanie Juhoslávie.

Spomeniem si aj na nedávny zážitok v Slovenskej sporiteľni – že slovenskej ! – keď len za zmenu v pravidelnej platbe si vyúčtovali osem eur. Taká slobodná a demokratická voľba. Nádejam sa, že ich, zločincov a majiteľov, čoskoro brics-šľak trafí!

Zapálim sviečku aj za Čarnogurského a jeho ministra Ďžatka, ktorí nás oslobodili od potravinovej bezpečnosti a sebestačnosti. A s potešením si nekúpim cibuľu dovezenú z Austrálie či zo Španielska.

Zapálim sviečku aj za tých, ktorí ani po toľkých rokoch nepochopili a nechápu, o čo išlo a ide. Ak to nepochopili doteraz, už nikdy. A toľko sviečok ani nie je. Možno len na ukrajinských hroboch.

Pripijem, a to úprimne, na zdravie autorovi pojmu LGBTNSDAP, pánovi Vidlákovi!

Pripijem na zdravie všetkým statočným, múdrym a čestným ľuďom, ktorí nezabúdajú, v akom režime sme žili, čo bolo dobré, čo prekonal vývoj; a hlásia sa k mieru a sociálnej spravodlivej spoločnosti. Vernosť poznaniu a hľadanie pravdy je najťažší spôsob bytia, života. Ale je to zároveň jediná cesta z bludiska mamonu; a kapitalizmu. Majstre, Jan Hus, nezabúdame.

Sviečku zapálim aj za všetkých výrobcov zbraní na Slovensku, za majiteľov týchto dielní smrti aj za ich robotníkov. A verím, že ich deti sa raz dozvedia, z akých krvavých peňazí sa budoval ich rodinný blahobyt. A blahobyt tých, ktorí takúto výrobu financovali a povoľovali. Holokaust II.

Sviečku zapálim aj za všetkých tých, ktorí úspešne obrátili kabát či podprsenku. Majú môj obdiv, ja by som to nedokázal. Ale nemajú moju úctu, a ten obdiv je len jemne vyjadrené sklamanie. Zmeníte pohlavie pre peniaze, pre kariéru? A čo potom? Spí sa dobre? Stálo vám to – za to?

Skutočnú a veľkú sviečku zapálim všetkým našim predkom, ktorí si prešli sociálnym a národnostným útlakom kapitalizmu pred Februárom 1948; a ktorí sa zaslúžili o jeho odstránenie. Neraz aj s veľkým trápením či odriekaním nám vytvorili dielo pokoja, dôstojnosti, solidarity a mieru: socializmus! Jeho všeľudskú hodnotu neznižujú ani chyby a omyly, ktoré ho vývojovo či z hľadiska poznania sprevádzali. Lebo Dielo nemohlo byť lepšie a dokonalejšie ako ľudia, ktorí ho budovali.

S úctou a obdivom, vážený Gustáv Husák, a vaši spolubojovníci!

Foto: facebook.com/robertficosk