Robotník v digitálnej dobe

• Artur Bekmatov
• • Komentáre

• 

  Peter Zajac-Vanka

  16. marca 2025

  Nereagujem na V.Mandu, ale na samotný videozáznam. A hneď pridám, že my starší, čo sme "prežili" socialistický hospodársky systém, máme skúsenosť: Za socializmu sme si mohli zo mzdy dovoliť oveľa viac ako za dnešné mzdy za kapitalizmu. Stavali sme domy na vidieku, mali sme záhrady, chaty - chalupy, vozili sme sa motorkami a autami a cez rekreačné zariadenia sme dovolenkovali. A častokrát i pri mori či pri Balatone či na Rujane. Skúsenosť z pracovných pomerov 1990 - 2025 dáva jasne za pravdu: ZO MZDY ZAMESTNANEC NIKDY NEZBOHATNE. Správne video a Artur prizvukuje, že sotva to stačí na regereráciu svojej pracovnej sily... Inak, ako som písal i do webu NS: Veľmi dobre rozpracovaný problém . Ale tento problém má riešenie: nepúšťať si sem ďalších cudzích investorov, ak nemajú ošetrené, koľko domácich pracovníkov a občanov Slovenska a v akých profesiách zamestnajú. Ak sa tu má postaviť „baterkáreň“ ( a nemyslím tú konkrétnu, i keď…), malo by byť ešte pred výkopom prvej hrude v pôde budúcej fabriky jasné, a to z feasibility study, koľko bude potrebovať zamestnancov, v akej kvalifikácii a že to budú výhradne slovenskí občania. Ak nie? Ok, choďte preč! My nepotrebujeme ďalšie montovne.
• 

  Vladimír Manda

  15. marca 2025

  So záujmom som si vypočul zaujímavú diskusiu na tému „Robotník v digitálnej dobe“. A hoci som na základe názvu diskusie, očakával skôr iné zameranie diskusie, spojené s otázkami premeny odbornej či technickej premeny robotníka, diskusia sa zamerala predovšetkým na otázky spojené s jeho politicko-ekonomickým určením, ako námezdnej pracovnej sily. Diskusia ukázala, že napriek tomu, že technická povaha pracovnej sily dnes prechádza kvalitatívnou premenou, tak jej politicko-ekonomická podstata ostáva nezmenená, ostáva námezdnou pracovnou silou, zdrojom vykorisťovania a produkcie zisku pre súkromných vlastníkov výrobných prostriedkov. Diskusia sa z vecnej stránky snažila rozoberať možnosti zlepšenia postavenia pracovnej sily v pracovnom procese, pri rešpektovaní buržoáznych ekonomických vzťahov, t.j. pri rešpektovaní faktu, že je len námezdnou pracovnou silou. Účastníci venovali veľký priestor rôznym aspektom mzdy, ktorú dostávajú naši pracujúci, pričom medzi nimi bola zhoda v tom, že mzda je nízka. Žiaľ diskusia o mzdovej otázke sa držala línie, ktorú na počiatku vyznačil A. Bekmatov svojim názorom, že pracujúci „predáva svoju prácu“ a mzdu, ktorú dostáva neslúži tomu, aby dobre žil, ale len tomu „aby prežil“. Následne sa celá diskusia fakticky držala nesprávne nastoleného metodologického základu, pretože námezdná pracovná sila nepredáva svoju „prácu“ ale predáva svoju „pracovnú silu“. Prácu ako takú fakticky nie je možné predávať, pretože práca nejestvuje ako nejaký samostatný tovar, ale je obsiahnutá v schopnostiam pracovnej sily. „Prácu“ je možné si kúpiť len tak, že si kúpite pracovnú silu. Výraz, že robotník predáva svoju „prácu“ vedie celkom nevyhnutne pri nízkej mzde k názoru, že „práca“ robotníka je nedostatočne ohodnotená. Lenže pointa buržoázneho politicko-ekonomického vzťahu spočíva práve v tom, že pracovná sila nie je odmeňovaná za svoju prácu, ale jej výška sa rovná nákladom na jej reprodukciu, pretože pracovná sila je tovarom a cena sa opiera o náklady na jeho výrobu. A. Bekmatov povedal správne, že mzda pre našich robotníkov im neumožňuje dobre žiť, ale len „prežiť“, aby druhý deň opätovne nastúpil do práce. Ale to je podstata buržoázneho vzťahu medzi námezdnou pracovnou silou a súkromným vlastníkom výrobných prostriedkov. Chcieť, aby mzda umožňovala námezdnej pracovnej sile nie len „prežiť“, ale aj dobre žiť, je chcenie, ktoré siaha za hranice buržoázneho systému. V rámci daného systému to nie je možné. Samozrejme, že určitej časti námezdnej pracovnej sily sa to môže podariť, ale nemôže sa jej to podariť ako triede. Informácia M. Kuruca, že 60% našich pracujúcich nedosahuje ani priemernú mzdu to len potvrdzuje. S uvedenou otázkou sa v diskusii preberala aj „filozofická“ otázka ekonomickej slobody pracujúcich. Žiaľ v tejto oblasti sa diskusia pohybovala fakticky mimo oblasti „ekonomickej slobody“, pretože ekonomická sloboda sa v diskusii stotožňovala v prvom rade s dostatočne vysokou mzdou. Lenže dostatočne vysoká mzda nie je prejavom ekonomickej slobody pracujúcich, ale prejavom rozmanitých okolností, v rámci ktorých indivíduum uplatňuje svoju pracovnú schopnosť. Môže to byť dôsledok vysokej kvalifikácie, vysokých odborných zručností, nedostatku danej pracovnej sily na trhu a pod. Dostatočne vysoká mzda je základom tzv. sociálnej slobody, t.j. slobody, ktorú indivíduum nachádza až potom, keď opúšťa brány podniku, zamestnania, vystupuje zo sféry ekonomického života a vstupuje do sféry svojho voľného času, do sféry, ktorej cieľom je jeho osobnostný rozvoj, či uspokojovanie jeho osobných potrieb. Táto sféra sociálneho rozvoja indivídua nadobúda povahu slobodnej sféry, pokiaľ má indivíduum dostatok prostriedkov k tomu, aby svoje záujmy mohol realizovať. Ekonomická sloboda spočíva v tom, že indivíduum ako pracovná sila sa podieľa na riadení ekonomického procesu. Teda nie je nástrojom zbohatnutia súkromných podnikateľov, ale sama ako vlastník výrobných prostriedkov riadi spoločnou vôľou pracujúcich ekonomický proces. Takéto niečo sme mali za socializmu v podobe roľníckych družstiev, kde najvyšším orgánom družstva bola schôdza družstevníkov, ktorí si boli rovní, volili svojho predsedu a hlasovaním rozhodovali aj o iných záležitostiach družstva. V uvedenom zmysle je ekonomická sloboda pracujúcich úplne mimo systém súkromného vlastníctva. V diskusii sa správne pretriasala aj otázka nedostatočnej odborovej organizácie našich pracujúcich, nízka úroveň miestnych odborov ako aj M. Kurucom zdôraznený moment organizačnej rozštiepenosti odborov v porovnaní s organizáciou odborov v Rakúsku. S diskusie si zaslúži pozornosť bod, v rámci ktorého sa diskutovala pasivita našich pracujúcich pri obhajobe a presadzovaní ich záujmov. K tomu by som dodal len toľko, že pasivita našich pracujúcich, podmienená obavami z následkov, ktoré by im aktívne presadzovanie ich záujmov mohlo priniesť, jasne ukazuje na jednu podstatnú vec – a tou je fakt, že buržoázna demokracia nie je demokraciou pre pracujúcich. Buržoázna demokracia ich nebude trestať politicky za ich aktívne presadzovanie ich pracovných záujmov, ale súčasne ich nebude nijako chrániť pred trestom, ktorý ich postihne v samotnej ekonomickej sfére, kde žiadna demokracia neplatí.