O príťažlivosti socialistickej civilizácie: Západ bezohľadne využil zdroje, ku ktorým sa dostal po páde socializmu, ale už od roku 2008 zápasí s vlečúcou sa „superkrízou“

Od svojho vzniku bola socialistická civilizácia objektom ozbrojených útokov kapitalistickej civilizácie, ktorá bola väčšia i ekonomicky silnejšia. Podnikala aj iné kroky, ktoré oslabovali, ale aj ohrozovali socialistickú civilizáciu.

Boli však aj „vnútorné“ problémy socialistickej civilizácie, spojené so subjektívnym faktorom. Nie všetci v spoločnosti socializmus podporovali a boli aj takí, ktorí proti nemu otvorene či skryte vystupovali. Ťažkosti každodenného života sa nedarilo prekonávať vždy k spokojnosti širokých más. Chýb sa dopúšťali aj vodcovia (vedenia) socialistických štátov.

Socialistická civilizácia vložila veľké prostriedky do industrializácie, ako aj na svoju obranu a bezpečnosť. Postupne začala dosahovať úspechy aj v mierovom súťažení s kapitalizmom a technicko-ekonomicky sa skvalitňovala. Zložitá sociálno-ekonomická i bezpečnostná situácia v druhej polovici 80. rokov však viedla k tomu, že aj pod vplyvom novej línie vedenia ZSSR na čele s Michailom Gorbačovom sa socialistické štáty v SVE začali odkláňať od základov socialistickej civilizácie a hľadali nové cesty riešenia problémov. Zlom predstavovali roky 1988 – 1991, keď vo všetkých 9 štátoch SVE „padol“ socializmus z vnútorných príčin, najmä pre neschopnosť vedúcich elít a niekde aj narastajúci nacionalizmus. Masy netušili, čo všetko sa skrýva za maskou slobody na Západe.

Po vyše 30 rokoch sa ukazuje, že demontáž socializmu nemala civilizačný prínos, ale prospela Západu. Väčšina problémov v bývalých socialistických štátoch, na území ktorých je dnes už 18 (nepočítame zakaukazské a stredoázijské štáty na území bývalého ZSSR) a dva čiastočne uznané štáty a jeden sa spojil so štátom na Západe, pretrváva a pribudli aj nové. Nijaký citeľný rozvoj neprišiel. Západ bezohľadne využil zdroje, ku ktorým sa dostal po páde socializmu, ale už od roku 2008 zápasí s vlečúcou sa „superkrízou“. Silnejú obavy z jeho kolapsu, ktorý sa podľa niektorých názorov podarilo na nejaký čas oddialiť aj vďaka využitiu zdrojov získaných zo socialistických štátov.

Pád socialistických štátov v strednej a východnej Európe bol pre socialistickú civilizáciu veľkým úderom. Neznamenal však jej koniec. Vidím minimálne štyri aspekty pokračujúcej príťažlivosti socialistickej civilizácie a jej perspektív.

Prvý aspekt je, že socialistická civilizácia sa udržala v Ázii. V Číne, kde má špecifické národné črty, viditeľne silnie. Vzniká paradox, že Západ v záujme svojho udržania sa je s Čínou, ktorú kritizuje, nútený spolupracovať. Čína okrem toho dosahuje úspechy v oblasti socialistickej ekologickej civilizácie. Neprinášajú také starosti ako zelená politika v kapitalistickej civilizácii, kde z nej chcú dosiahnuť zisky a má negatívne vplyvy aj na menej rozvinuté štáty.

Druhý aspekt súvisí s tým, že čínska socialistická civilizácia predstavuje vzor pre štáty globálneho Juhu, najmä z hľadiska riešenia problému chudoby. Vítajú aj čínsku ideu multipolárneho sveta, ktorá sa odlišuje od hegemónnej vízie kapitalistickej civilizácie. Okrem potreby skutočnej rovnoprávnosti všetkých štátov zdôrazňuje aj potrebu globálnej stability, kde mier prinesie rozvoj a rozvoj upevní mier.

Tretí aspekt predstavuje model socializmu 21. storočia, ktorý sa vytvoril v súvislosti s vývojom v Latinskej Amerike. Medzi ortodoxnými socialistami vyvoláva síce otázky, ale má pomerne širokú podporu. Vychádza zo záveru, že neúspech socializmu na konci 20. storočia bol spôsobený ľudskými chybami a neznamená jeho koniec. Treba ho však prispôsobiť podmienkam 21. storočia. V Latinskej Amerike je viacero štátov, v ktorých sa vládnuce sily hlásia k socializmu, pričom spravidla sú kritické voči USA, ktoré proti nim zase intrigujú i otvorene vystupujú. Washington má traumu zo socialistickej Kuby, proti ktorej už vyše 60 rokov uplatňuje rôzne embargá a sankcie a latinskoamerické socialistické (ľavicové) vlády ju v ťažkej situácii podporujú.

Hypoteticky je nová podoba socialistickej civilizácie v tomto priestore stále možná. Nebude však ani ľahká, ani rýchla.

Štvrtý aspekt je, že napriek pádu socializmu v postsocialistických štátoch SVE sa prejavuje rôzne veľká nespokojnosť so stavom spoločnosti a životom v nej. Obludnosť kapitalistickej civilizácie je aj v tom, že formálne síce vystupuje proti pravicovému extrémizmu, ale neraz ešte viac útočí proti silám opierajúcim sa o idey socialistickej spoločnosti. Označuje ich nielen za nesystémové, ale ich zaraďuje medzi ľavicovo extrémistické, lebo chcú dosiahnuť zmenu existujúceho politického poriadku a to sa „nesmie“.

Zakončíme tým, že socialistická civilizácia je projektom, ktorý má síce stanovené základné princípy, ale nemôže byť vtesnaná do úzkeho ortodoxného rámca poučiek či pravidiel, ku ktorému neraz vodcovia pristupujú. V súvislosti so všeobecným civilizačným rozvojom, ktorý dnes nadobudol najmä nevídané technické dimenzie, sa musí tiež modifikovať. Nejde o nijaký reformizmus či revizionizmus, ktorý je známy z minulosti komunistického hnutia.

V socialistickej civilizácii dnes vystupuje do popredia vysoká organizácia výrobných síl a jej technicko-ekonomická dimenzia. Musí sa však opierať aj o kultúru, najmä vysokú úroveň vzdelanosti, ako i morálky. K tomu, čo bolo u nás i inde v SVE, sa už nedá vrátiť, ale hypoteticky je nová podoba socialistickej civilizácie v tomto priestore stále možná. Nebude však ani ľahká, ani rýchla. Vyžaduje v prvom rade masovú podporu i schopných charizmatických a kompetentných vodcov, ktorí túto cestu nájdu. A treba o tom aj hovoriť, písať, diskutovať.

Foto hore: Čínsky prezident Si Ťin-pching na skupinovej fotografii svetových lídrov na summite G20 v Riu de Janeiro v utorok 19. novembra 2024 (SITA/AP Photo/Silvia Izquierdo)

Autor článku

František Škvrnda, st.

+ dalšie články od tohto autora

• František Škvrnda, st.

  #molongui-disabled-link

  O príťažlivosti socialistickej civilizácie: barbarstvo meniaceho sa kapitalizmu zostalo (2/3)
• František Škvrnda, st.

  #molongui-disabled-link

  O príťažlivosti socialistickej civilizácie: základom sú idey sociálnej rovnosti, solidarity a spravodlivosti (1/3)