Dukla: MY NEZABÚDAME, lebo vieme, čo je vlastenectvo a národná hrdosť
- Vlado Sládek
„Přes spáleniště, přes krvavé řeky, pluk za plukem jde neochvějně dál, na naší straně srdce, právo, věky, jdem vpřed jak čas, jak pomsty hrozný val…“
Pamätáte, generácie starých otcov, otcov, synov i vnukov na slová tejto slávnej piesne, na naše slávnostné vojenské prísahy, na myšlienkovo i významovo historickými skutkami čistého ľudského hrdinstva overené a potvrdené pravdivé slová a vety samotného textu vojenskej prísahy.
Pamätáte na dátum 6. október. Skutočne už ubehne 81 rokov od jedného z najvýznamnejších medzníkov 2. svetovej vojny, ktorý sa bezprostredne dotýka národov bývalej československej republiky. Áno – týmto medzníkom bola Karpatsko-duklianska operácia. Mala tri obdobia: prvé 8. – 14. 9. 1944, druhé 14. – 30. 9. 1944 a tretie 30. 9. – 30. 10. 1944. Prečo sa vlastne velenie 1. ukrajinského frontu, v ktorého zostave bojovala i slávna 38. armáda a v jej rámci i 1. československý armádny zbor spoločne s celým 4. ukrajinským frontom, rozhodlo oslobodzovať územie Slovenska práve bojovou cestou cez Karpaty, cez Dukliansky priesmyk? Veď si plne uvedomovali, čo je to boj v horských podmienkach, keď má nepriateľ výhodu vo významných strategických opevnených pásmach, silu v počte vojska i vojenskej techniky, keď postup zdržujú okrem bojovej činnosti i vodné toky a ťažko priechodný terén bez cestných komunikácií a za nepriaznivých klimatických podmienok.
Na Slovensku vypuklo Slovenské národné povstanie. A z vrchného velenia Červenej armády bolo rozhodnuté pomôcť tomuto hrdinskému vystúpeniu slovenského národa. I keď pôvodný plán oslobodzovacích akcií nášho územia bol spracovaný inak, začal sa veľmi ťažký a krvavý boj plný utrpenia, obetí, hrdinstva a odhodlania s cieľom rozbiť a poraziť fašisticko-esesácke soldatesky a ich tisovsko-gardistických prisluhovačov. Súčasťou Červenej armády bol, ako som už spomenul, 1. československý armádny zbor pod velením najprv brigádneho generála Jana Kratochvíla a neskôr brigádneho generála Ludvíka Svobodu.
Myslím si, že je potrebné tu spomenúť, kde sa začal organizovať jeho základ, Prvý samostatný prápor – vznikol 15. 7. 1942 v priuralskom mestečku Buzuluk. Známe je nám, kto ho tvoril. Československí ľudia, vojaci i nevojaci, ktorí prišli ozaj tvrdým výcvikom. Sovietskym velením boli preverení z bojovej prípravy s výborným hodnotením. Vieme, že ich bojová činnosť začala pri obrane ukrajinského mestečka Sokolovo 8. 3. 1943. Úlohu splnili, obstáli so cťou. Všetko, celá ich bojová cesta, je veľmi stručne, citlivo a reálne opísaná v knihe Ludvíka Svobodu „ Z Buzuluku do Prahy.“
Vráťme sa však na Duklu. Sovietski vojaci, naši československí muži i ženy – Svobodovci spolu s poľskými vojakmi udreli do tvrdo a fanaticky sa brániacich zoskupení fašistických vojsk, ktoré využili všetko na zastavenie útočiacich vojsk – mínové polia, guľometné hniezda, mínometnú paľbu, streľbu z diel rôznych kalibrov, z tankov, prepady, nálety, beštiálne mučenie a vraždenie zajatcov. Na druhej strane neskutočné útrapy bez spánku, vody, jedla. Každý oslobodený kúsok zeme bol skropený krvou obetí, krvou zranených. Bolo to strašné.
Skúsme si len troška predstaviť, čo sa tam dialo, čo to bolo obetí, zranených, fyzicky i duševne poznačených ľudí na celý život. Koľko ľudského utrpenia, ale i hrdinstva, koľko stratených a nezvestných ľudí, osudov a túžob. Túžob podieľať sa na oslobodzovaní svojej vlasti, svojho národa, svojich blízkych, rodín. A ten deň prišiel 6. októbra 1944.
O šiestej hodine prekročila prieskumná skupina 2. práporu 1. československej brigády vedená čatárom Vasiľom Nebiljakom československé hranice a na území vlasti vztýčila štátnu zástavu. V predpoludňajších hodinách vstúpili vojská 1. československého armádneho zboru v ZSSR do Vyšného Komárnika. Začala sa nová etapa – etapa oslobodzovania Československa, ktorá sa víťazne skončila v Prahe.
Deň 6. október sa na počesť vstupu vojsk 1. československého armádneho zboru na územie vlasti stal Dňom československej ľudovej armády. Pripomínali sme si ho a oslavovali až do roku 1990, keď bol zrušený. Ponovembroví obmedzenci nemohli „prehltnúť“ skutočnosť, že sloboda k nám prišla z východu, že symbolické znaky – práve československý lev a hviezdička s kosákom a kladivom a ich nositelia nám priniesli po slávnej bojovej ceste nový život a mier.
Dnes je 6. október spomínaný ako Deň obetí Dukly. Slovenské ozbrojené sily majú svoj deň už od roku 1998 22. septembra na pamiatku bojového vystúpenia slovenských dobrovoľníkov proti maďarským cisárskym vojskám v roku 1848. Dobre, nech ho majú. Je to tiež obdobie z našej histórie. Nám sa však stále práve 6. októbra v pamäti premieta pravdivá veta Ludvíka Slobodu.
„Nikdy nezabudnite, ako ľahko sme slobodu stratili a ako ťažko a za cenu veľkého úsilia a veľkých obetí nášho a hlavne sovietskeho ľudu sme ju dobývali späť.“
MY NEZABÚDAME, lebo vieme, čo je vlastenectvo a národná hrdosť. Záverom tohto môjho článku mi nedá nespomenúť, čo sa udialo v Košiciach v apríli 1945, keď tam bol schvaľovaný Košický vládny program. Jeden človek z delegácie prezidenta Beneša upozornil pri rozhovore Ludvíka Svobodu, že mu prezident Beneš nemôže odpustiť jeho postup na Dukle a vytýka mu ľudské straty. A tu Ludvík Svoboda odpovedal:
„Videl si ty alebo pán prezident niekde nejaký boj. Alebo viete si predstaviť takú bitku, aká bola na Dukle, aby ste mohli robiť jej rozbor a kritiku? V čase bojov na Dukle to vyzeralo zle, ale v koncentračných táboroch to bolo oveľa strašnejšie. Tam sme mali hrozné straty. Naše jednotky v ZSSR stratili 4 000 bojovníkov. Za necelého dva a pol roka sme pomohli na území ZSSR, Poľska a Československa oslobodiť desiatky miest a tisícky dedín a na Dukle spolu so sovietskymi vojskami otvoriť bránu k domovu. V koncentračných táboroch zahynulo však nevinne okolo 300 000 našich ľudí. Opýtaj sa pána prezidenta, kto nesie zodpovednosť za tieto obete. Dukla predstavovala bránu medzi životom a smrťou a my sme museli cez túto bránu prejsť.“
Foto: Pamätník Česko-Slovenského armádneho zboru na Dukle (SITA/Viktor Zamborský)
Súvisiace:
Autor článku
Vlado Sládek
Podobné
Reviews for Dukla: MY NEZABÚDAME, lebo vieme, čo je vlastenectvo a národná hrdosť
There are currently no reviews for Dukla: MY NEZABÚDAME, lebo vieme, čo je vlastenectvo a národná hrdosť
Please sign in or register for a new account to leave a review.