Neokoloniálne vzťahy v európskej ekonomickej integrácii
- Milan Pova, podpredseda KSS
Formálne Slovensko nie je kolóniou, ale z marxistického pohľadu ide o typický prípad krajiny na okraji systému, ktorá je ekonomicky závislá od bohatších štátov EÚ. Jeho úloha v ekonomike nie je náhodná, ale vyplýva zo spôsobu, akým je celý európsky kapitalistický systém nastavený – niektoré krajiny sa sústreďujú na zisk a rozhodovanie, iné na lacnejšiu výrobu.
Slovenská ekonomika je preto najmä výrobnou základňou pre zahraničné firmy. Veľa tovární tu len skladá produkty z dielov vyrobených inde, pričom samotné rozhodovanie, výskum aj najväčšie zisky ostávajú v zahraničí. Typickým príkladom je automobilový priemysel. Slovensko nesie hlavne riziká – napríklad prepúšťanie pri kríze alebo zavádzanie nových technológií – ale rozhodnutia a zisky smerujú mimo krajiny.
Tento stav nie je výsledkom „voľného trhu“ v jednoduchom zmysle. Je to dôsledok dlhodobo vytvorených vzťahov, v ktorých kapitál (peniaze a firmy) smeruje tam, kde môže najviac zarobiť a kde má zároveň silnejšiu pozíciu voči pracovníkom. Preto tu vzniká tlak na nižšie mzdy a lacnejšiu prácu. Nejde o vojenskú alebo politickú kontrolu, ale o systém založený na ekonomickom tlaku, ktorý funguje cez trh.
Ani pravidlá Európskej únie nie sú ani zďaleka neutrálne. Hoci sa tvária ako rovnaké pre všetkých, v praxi viac vyhovujú veľkým a silným ekonomikám. Pravidlá o hospodárskej súťaži a štátnej pomoci (viazanosť eurofondov) obmedzujú možnosti menších krajín aktívne podporovať vlastný priemysel a budovať silnejšie domáce firmy. Podobne aj rozpočtové pravidlá eurozóny nútia menšie štáty skôr šetriť, aj keď by potrebovali investovať do rozvoja.
Dôležitý je aj gigantický odliv ziskov. Na Slovensku ľudia a firmy vytvárajú hodnoty, ale obrovská časť ziskov z veľkých nadnárodných firiem odchádza do zahraničia. To znamená, že peniaze, ktoré by mohli zostať a rozvíjať domácu ekonomiku, sa hromadia inde. Na trhu práce sa to prejavuje tým, že Slovensko súťaží najmä nízkymi mzdami. To síce láka investorov, ale zároveň drží platy nižšie a brzdí prechod k ekonomike založenej na vedomostiach a inováciách. Mnoho kvalifikovaných ľudí preto odchádza pracovať do bohatších krajín, čo ešte viac oslabuje domácu ekonomiku.
Formálne je Slovensko v EÚ rovnocenným členom, ale v skutočnosti majú silnejšie krajiny neporovnateľne väčší vplyv na smerovanie pravidiel a rozhodnutí. Menšie štáty sa im väčšinou prispôsobujú. Z tohto pohľadu pojem „neokoloniálny“ neznamená, že Slovensko je okupované, ale že je ekonomicky zapojené do systému, kde má dlhodobo slabšiu a závislú pozíciu. Jeho úlohou je hlavne vyrábať hodnoty, ktoré sa potom z veľkej časti presúvajú von. Výsledkom je model, ktorý prináša určitý minimálny ekonomický rast, ale zároveň udržiava krajinu v závislosti od Bruselu a znemožňuje jej schopnosť rozhodovať a rozvíjať sa samostatne. Preto táto nerovnováha sama od seba nezmizne – skôr sa v rámci existujúcich pravidiel ďalej reprodukuje.
Základným východiskom je teda otázka ekonomickej suverenity – teda schopnosti spoločnosti ovplyvňovať, kde vzniká a kde zostáva nadhodnota. Bez kontroly nad kľúčovými sektormi hospodárstva zostáva rozvoj závislý od vonkajších rozhodnutí a kapitálu. Z toho vyplýva potreba posunu od montážnej výroby a produkcie s nízkou pridanou hodnotou k modelu, ktorý dokáže vytvárať vyššiu pridanú hodnotu a reinvestovať ju doma.
To však naráža na existujúce mocenské a vlastnícke vzťahy, takže nejde len o technickú zmenu politiky, ale o stret záujmov medzi prácou a kapitálom. Všeobecne teda platí, že prekonanie periférneho postavenia nie je možné bez zásahu do mechanizmov, ktoré ho reprodukujú – inak sa závislosť iba udržiava v novej podobe.
Ilustračné foto: Výrobné priestory fabriky Jaguar Land Rover (SITA/Martin Havran)
Komunistická strana Slovenska
Milan Pova
Podobné
Reviews for Neokoloniálne vzťahy v európskej ekonomickej integrácii
There are currently no reviews for Neokoloniálne vzťahy v európskej ekonomickej integrácii
Please sign in or register for a new account to leave a review.