Na počesť Dňa víťazstva: O najvýznamnejších sovietskych vojvodcoch, ktorí porazili nemecký nacizmus (2/2)

V Červenej armáde sa postupne sformovala skupina vojvodcov, ktorí sa zlatými písmenami zapísali nielen do protifašistických bojov, ale aj do dejín vojen tým, že porazili hlavné nemecké sily na ich tzv. východnom fronte. Dodávam, že mohli byť úspešní len vďaka miliónom veliteľov a radových vojakov, ktorí aj za najvyššiu cenu vlastných životov bojovali za sovietsku vlasť a oslobodzovali od nacizmu aj ďalšie štáty, vrátane vtedajšieho Československa.

Stručne budem charakterizovať 5 maršalov ZSSR, ktorí sa spravidla v sovietskej a ruskej vojenskohistorickej literatúre uvádzajú ako najväčší, najvýznamnejší vojvodcovia. Prehľady ich vojenskej dráhy podám do konca Veľkej vlasteneckej vojny.

Prvým z nich je jednoznačne maršal ZSSR Žukov (*1895), neraz označovaný aj za maršala Víťazstva. Mal vynikajúce vojenskostrategické myslenie, ale aj veľké a tvrdé organizačné schopnosti. Vysoko si ho vážili aj západní spojenci a Nemci sa ho veľmi báli. V cárskej armáde slúžil od augusta 1915. Do Červenej armády nastúpil ako dobrovoľník v októbri 1918. Vykonával viaceré vysoké veliteľské funkcie. V roku 1939 bol veliteľom sovietskych vojsk v bojoch s japonskými agresormi na rieke Chalchyn-gol v Mongolsku. Od januára do júla 1941 bol náčelníkom generálneho štábu. Od júla 1941 do konca vojny velil viacerým frontom a viackrát koordinoval činnosť niekoľkých frontov. Od augusta 1942 bol do konca vojny aj zástupcom vrchného veliteľa Červenej armády a námestníkom ľudového komisára obrany. V januári 1943 bol ako prvý zo sovietskych generálov vo Veľkej vlasteneckej vojne povýšený do hodnosti maršala ZSSR. Pripadla mu čestná úloha obsadiť Berlín.

Ako druhý sa najčastejšie uvádza Rokossovskij (*1896, mal poľsko-ruský pôvod). V auguste 1914 nastúpil ako dobrovoľník do cárskej armády. V októbri 1917 prešiel do Červených gárd a potom do novovytvorenej Červenej armády. Postupne sa dostal do vyšších veliteľských funkcií. Od roku 1936 bol veliteľom jazdeckého zboru. Počas represií bol na základe lživých obvinení od augusta 1937 do marca 1940 väznený a aj mučený. V marci 1940 bol rehabilitovaný a znovu sa stal veliteľom mechanizovaného zboru a v tejto funkcii ho zastihla aj vojna. Od júla 1941 bol veliteľom armády a vyznamenal sa v bojoch pod Moskvou. V marci 1942 bol ťažko ranený črepinou delostreleckého náboja. Po vyliečení sa vrátil na pozíciu veliteľa armády a od júla 1942 bol veliteľom frontu. V júni 1944 bol povýšený na maršala ZSSR. Bol druhým maršalom, ktorý útočil na Berlín.

Na tretie miesto zaradím Malinovského (*1898). Už v júli 1914 nastúpil tajne do vojenského vlaku, presvedčil veliteľov, že je starší a začal slúžiť v cárskej armáde. Dostal sa s ňou do Francúzska, kde utrpel aj ťažké zranenia. Do Ruska (Vladivostoku) sa vrátil až v októbri 1919. Po dramatických okolnostiach ho v novembri 1919 prijali do Červenej armády. Zastával viaceré veliteľské a štábne funkcie. Od januára 1937 do mája 1938 pôsobil ako vojenský poradca Republikánskej armády v Španielsku. Potom vyučoval na Vojenskej akadémii a bol veliteľom streleckého zboru. Po začiatku vojny s ním ustupoval a dostal sa aj do obkľúčenia, ale šikovne z neho vykĺzol. Dostal do bezpečia veľkú časť vojakov i vyzbrojenia zboru, čo bolo vtedy zriedkavé. V auguste 1941 ho menovali za veliteľa armády a v decembri 1941 za veliteľa frontu. V lete 1942 velil Južnému frontu, ktorý hitlerovci zatlačili na ústup a potom bol rozpustený. V Stalingradskej bitke už znovu úspešne bojoval ako veliteľ gardovej armády. Od februára 1943 bol až do konca vojny veliteľom viacerých frontov. V septembri 1944 ho povýšili do hodnosti maršala ZSSR. Okrem Československa oslobodzoval aj Rumunsko, Maďarsko a Rakúsko. Po skončení vojny v Európe ako veliteľ frontu prispel k rozbitiu japonskej armády v Číne. Zo sovietskych maršalov mal asi najzaujímavejšiu vojenskú dráhu a niektoré zdroje ho považujú za najinteligentnejšieho spomedzi nich.

Ďalej ide o Koneva (*1897). Od mája 1916 slúžil v cárskej armáde a v decembri 1917 demobilizoval. V júni 1918 sa stal veliteľom oddielu v Červených gardách a potom vstúpil do Červenej armády. Zastával viaceré vysoké funkcie vrátane veliteľa armády a vojenského okruhu. Na začiatku vojny bol veliteľom armády a od septembra 1941 veliteľom frontu. Zúčastnil sa bojov o Moskvu a Kurskej bitky. Vo februári 1944 bol povýšený na maršala ZSSR. Vojská 1. ukrajinského frontu pod jeho velením oslobodili časť Slovenska. Bol tretím sovietskym maršalom, ktorého vojská útočili na Berlín. Potom sa ešte do 11. mája podieľal na oslobodení časti územia Československa a pomoci Pražskému povstaniu.

Prehľad zakončím Vasilevským (*1895). Jeho otec bol kňazom a Vasilevskij absolvoval duchovný seminár, ale pokračoval aj v civilnom vzdelaní. Vo februári 1915 dobrovoľne vstúpil do cárskej armády a absolvoval vojenské učilište. Dosiahol hodnosť štábneho kapitána a v januári 1918 odišiel do zálohy. V apríli 1919 bol povolaný do Červenej armády. Zastával viaceré veliteľské a neskôr štábne funkcie. Na začiatku vojny slúžil na generálnom štábe a od augusta 1941 bol zástupcom jeho náčelníka. V júni 1942 sa stal náčelníkom generálneho štábu a námestníkom ľudového komisára obrany a funkcie vykonával do konca vojny. Viackrát sa podieľal na koordinácii činnosti frontov. Vo februári 1943 bol povýšený na maršala ZSSR, hoci len necelý mesiac predtým sa stal generálom armády. Od februára do apríla 1945 bol veliteľom frontu. Od júla 1945 bol hlavným veliteľom sovietskych vojsk na Ďalekom východe, ktoré porazili japonskú armádu v Číne a Kórei. Oceňujú sa predovšetkým jeho organizačné schopnosti ale aj myslenie na najvyššej štábnej funkcii.

Na oslobodzovaní Slovenska sa podieľali aj vojská 4. ukrajinského frontu pod velením generála armády Petrova. Ide o jediného z generálov, ktorí velili frontom v záverečných mesiacoch vojny a nebol povýšený na maršala ZSSR.

Doplním, že po vojne boli ministrami obrany ZSSR (názov funkcie sa menil) od marca 1949 do marca 1953 Vasilevskij, od februára 1955 do októbra 1957 Žukov a od októbra 1957 do marca 1967 Malinovskij (niektoré zdroje ho považujú za najlepšieho povojnového ministra obrany). Rokossovskij bol od novembra 1949 do novembra 1956 ministrom národnej obrany Poľskej ľudovej republiky. Konev v rokoch 1955 – 1960 vykonával funkciu hlavného veliteľa Spojených ozbrojených síl štátov Varšavskej zmluvy.

Ospravedlňujem sa čitateľom za dlhý text, v ktorom som len stručne uviedol základné údaje o Veľkej vlasteneckej vojne a vojenskej dráhe najvýznamnejších sovietskych vojvodcov v nej. Mali rôzny pôvod, rozdielne životné osudy, ale spájala ich láska k vlasti a nezlomná vôľa zo všetkých síl ju brániť. Aspoň takto im vzdávam hold a ich prostredníctvom aj obetavosti a hrdinstvu sovietskych ľudí v tejto vojne. Nezabúdame, kto nás pred 81 rokmi oslobodil, a sme za to vďační.

Foto: Portrét maršala Sovietskeho zväzu Georgija Konstantinoviča Žukova (waralbum.ru)

František Škvrnda, st.

+ dalšie články od tohto autoraBio

• František Škvrnda, st.

  Na počesť Dňa víťazstva: Stručne o ťažkej ceste Sovietskeho zväzu (1/2)
• František Škvrnda, st.

  Viac než len nostalgia: Skutočná hodnota ľudskej práce a jej miesto v spoločnosti
• František Škvrnda, st.

  Trumpov cirkus „America first“ čoraz viac destabilizuje svet a ničí aj svojho tvorcu
• František Škvrnda, st.

  Utáraní generálni tajomníci NATO ako obraz jeho úpadku