TVorba.net

Znárodnenie zoštátnením. Slovná „hračka“ alebo komplikovaný právny akt, ktorý však pomohol ekonomike Československa?

Teoretici marxizmu – leninizmu majú chaos z praktických krokov v histórii povojnového Československa, ale pritom to bolo vtedy čisté a priamo do praxe zamerané právne a organizačné opatrenie.

Východiská po vojne:

1. Národné hospodárstvo predvojnového Československa nefungujúce, veľa produkcie v troskách

2. Na území Čiech a Moravy, na Slovensku, ale aj na území v pomníchovskom marazme zabratých Sudet, „Felvídéku“ (južného a časti východného Slovenska) i poľských záberov, všade prevzali výrobné prostriedky i banky a dopravu buď priamo zmocnenci tzv. Ríšskej správy nacistického Nemecka, ale aj kolaboranti na daných okupovaných územiach, prípadne vlastníctvo priamo prešlo do maďarských rúk fašistického Horthyho Maďarska, Pilsudského Poľska, priamo nemeckým vlastníkom v Sudetách. Platnosť ríšskej marky musela byť zrušená, hotovosť a bankový finančný sektor bol rozvalený, nefungovali hospodárske prepojenia medzi jednotlivými územiami pôvodnej RČS.

3. Čože kolaboranti, ale vlastníctva boli opustené aj po zmiznutých občanoch RČS židovského pôvodu, po zahynuvších majiteľoch padlých vo vojne alebo zabitých v koncentračných táboroch či na úteku mimo Československa.

4. Pomoc UNRRA (humanitárne zásielky) bola dočasná a z pozorovania, ako sa to deje v okupovanom Nemecku, bolo jasné, že všetko pre zmenu preberá americký kapitál. Ten aj neskôr (v 1947) ponúkol svoj program hospodárskej pomoci, tzv. Marshallov plán, ale len za prísnych politických podmienok „niečo za niečo“…

Republika je obnovená, ustanovila sa vláda ČSR 4. apríla 1945 v Košiciach na oslobodenom území a politici všetkého vyznania prijali tzv. Košický vládny program – a o ten sa oprel prezident ČSR Eduard Beneš, keď vyhlasoval právne akty známe ako

BENEŠOVE DEKRÉTY

Z hľadiska zabezpečenia majetku Československej republiky možno vyzdvihnúť týchto päť podstatných právnych aktov, známych viac ako Dekréty prezidenta ČSR (ktoré však boli aj schválené vládou a zákonodárnym zborom):

*5/1945 Sb.– „Dekret presidenta republiky ze dne 19. 5. 1945 o neplatnosti některých majetkově-právních jednání z doby nesvobody a o národní správě majetkových hodnot Němců, Maďarů, zrádců a kolaborantů a některých organizací a ústavů“

*12/1945 Sb.– „Dekret presidenta republiky ze dne 21. 6. 1945 o konfiskaci a urychleném rozdělení zemědělského majetku Němců, Maďarů, jakož i zrádců a nepřátel českého a slovenského národa“

*28/1945 Sb.– „Dekret presidenta republiky ze dne 20. 7. 1945 o osídlení zemědělské půdy Němců, Maďarů a jiných nepřátel státu českými, slovenskými a jinými slovanskými zemědělci“

*108/1945 Sb.– „Dekret presidenta republiky ze dne 25. 10. 1945 o konfiskaci nepřátelského majetku a Fondech národní obnovy. „

A pre budúcnosť národného hospodárstva bol najdôležitejší Dekrét prezidenta ČSR 100/1945 Zb. „O znárodnění dolů a některých průmyslových podniků“, ktorého rozsah typov vymenovaných podnikov v zákone znamenal, že sa tento zákon považuje za základný právny akt znárodnenia.

Týmito opatreniami sa umožnilo zároveň, aby mohla začať hospodárska obnova Československej republiky. 

Video: Československý filmový týdeník / youtube.com/@ceskoslovenskyfilmovytyden7432

A BOLO TO ZNÁRODNENIE ZOŠTÁTNENÍM

Dekrét prezidenta ČSR bol uzákonený zákonom č.100/1945 a zákonmi 101/1945, 102/1945, 103/1945 a 104/1945 Zb. a pre tento článok je podstatná definícia, že to bolo znárodnenie zoštátnením. V paragrafe 4 zákona 100/1945 je definované znárodnenie v odsekoch 1-5 takto:

„ods.1: Znárodnením nadobúda československý štát vlastníctvo znárodnených podnikov v rozsahu nižšie stanovenom“

môžete si preštudovať podrobne celý zákon, dôležitá je však praktická rovina právnych a organizačných opatrení:

ZNÁRODNENÝ PODNIK je považovaný za štátne vlastníctvo. Je v ňom ustanovený národný správca majetku. Podľa par.12 toho istého zákona  majetková podstata znárodneného podniku vplynie do národného podniku. Podľa par.13 „Národný podnik je povinný užívať v názve firmy názov národný podnik aj keď prevezme doterajšiu znárodnenú firmu.

Komplikované vysvetlenie však v  praxi znamenalo, že v takomto národnom podniku podľa zákona začína namiesto národného správcu fungovať predstavenstvo podniku  a národný podnik riadi jeho riaditeľ, začali fungovať závodné rady pracujúcich, pričom národný podnik podlieha riadeniu príslušného ministerstva podľa vecnej stránky.

Tak bolo zabezpečené celospoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov, riadené štátom a spravované predstavenstvom, riaditeľom a závodnou radou pracujúcich. Slovo „národné“ v dobovom chápaní viac definovalo štátne než ľudové vlastníctvo. Mnohé aktivity a incidenty okolo vlastníckych pomerov počas rokov 1945-1947 viedli ku korekcii zákona, ktorým sa už v podmienkach vyriešenia vládnej krízy z februára 1948 (Februárovým víťazstvom pracujúceho ľudu, kde, mimochodom, významnú úlohu zohrali práve závodné rady pracujúcich a ozbrojené milície) hovorilo ZNÁRODNENIE.

Prezident Beneš podpísal dekréty o znárodnení baní, bánk, poisťovní, kľúčového priemyslu 24. októbra 1945 (Foto z videa: Československý filmový týdeník / youtube.com@ceskoslovenskyfilmovytyden7432)

Foto: Prezident Beneš podpísal dekréty o znárodnení baní, bánk, poisťovní, kľúčového priemyslu 24. októbra 1945 (Foto z videa: Československý filmový týdeník / youtube.com@ceskoslovenskyfilmovytyden7432)

Nový parlament a vláda ČSR v roku 1948 prijali viacero zákonov, ktorými dokončili znárodnenie národného hospodárstva už ako celku. Boli to napr. zákony 114/1948  „Zákon o znárodnění některých dalších průmyslových a jiných podniků a závodů a o úpravě některých poměrů znárodněných a národních podniků“. Zák.126/1948 o znárodnení šľachtiteľských podnikov, 121/1948 o znárodnení v stavebníctve, zák.120/1948 o znárodnení obchodných podnikov,118/1948 o organizácii veľkoobchodnej činnosti a znárodnení veľkoobchodných podnikov, zák.119/1948 z  28. 4.1948 „o státní organizaci zahraničního obchodu a mezinárodního zasilatelství.“ Všade v zákonoch znie prvá veta: „znárodnenie zoštátnením“, alebo

„Znárodněním nabude stát vlastnictví k znárodněnému majetku“.

OMYL TEORETIKOV MARXIZMU –LENINIZMU

Nikdy sa teda pojem ZNÁRODNENIE neponímal ako „odovzdanie vlastníctva všeľudovým masám“ v zmysle praktického vydania vlastníctva „masám“. Ono to prakticky ani nie je možné. Z histórie napr. husitského hnutia v 14. storočí vieme, ako to narábanie so spoločným vlastníctvom skončilo pri budovaní revolučného mesta Tábor v južných Čechách, kde príchodiaci odovzdávali svoje imanie do veľkých drevených sudov a žili zo všeobecne rozdávaných potravín a šiat, obuvi, všetkých potrieb. V určitej chvíli sa niektoré náboženské sekty táboritov zvrhli a zneužili tento spoločný ľudový majetok na svoje ciele. Rovnako dnes sú problémové družstevné „kampeličky“, rozkrádané predsedami kampeličky,  alebo aj akokoľvek dobre myslená družstevná aktivita, pokiaľ nie je nad ňou celospoločenský dozor. A ten dozor – to je vlastne dozor v rukách štátu.

Asi prakticky najbližšie k takému ideálu „celospoločenského vlastníctva“ siahal zákon 88/1988Zb. o štátnom podniku, kde sa politické centrum KSČ v roku 1988 rozhodlo decentralizovať prísnu kontrolu nad štátnym vlastníctvom formou rušenia národných podnikov v prospech štátnych podnikov a v nich mali vznikať opäť Rady pracujúcich, riaditeľ podniku mal byť volený z viacerých kandidátov vlastným osadenstvom podniku a podniky mali mať dostatočnú finančnú a podnikateľskú samostatnosť. Po experimentálnych úspechoch týchto podnikov v druhej polovici roka 1988 a v roku 1989 sa po prevrate tento zákon zneužil a činnosť vedenia podnikov sa zvrhla v bohapusté prerozdeľovanie majetku v predprivatizačnej agónii hospodárenia podnikov spôsobenej zákonmi o malej, veľkej, kupónovej privatizácii a v reštitúciách.

Ako sa ukázalo, neradno dať nezodpovedným a neuvedomelým masám do rúk majetok, ak nevedia, čo s ním, a ženie ich viac „chtíč“ po bohatstve ako racionálne myslenie hospodára.

Nuž, na tento omyl a tragické zvrhnutie majetkových pomerov sme doplatili všetci. Ako sa najnovšie vyjadril nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu profesor Joseph Stiglicz – (týka sa to však vstupu do EÚ):„Východná Európa schudobnela viac, ako keby nebola vstúpila do Európskej únie“.

Dovolím si záverečnú parafrázu na vyjadrenie profesora Striglitza:

Ak by sme si zachovali doteraz národné podniky znárodnené hoc‘ aj zoštátnením, naše národné hospodárstvo by dnes bolo dvakrát silnejšie ako kedysi.

Teda nemali by sme „iba“ päťtisíc miliárd menovej jednotky vo vlastníctve, ale desaťtisíc miliárd menovej jednotky. Dnes nemáme vo vlastníctve takmer nič…

Ing. Peter Zajac-Vanka (ročník 1955)

Odkaz: https://spolok-narodohospodarov.sk/2025/02/13/peter-zajac-vanka-znarodnenie-zostatnenim-potvrdenie-historickej-pravdy-v-2025/

Foto hore: Prezident Beneš podpísal dekréty o znárodnení baní, bánk, poisťovní, kľúčového priemyslu 24. októbra 1945 (Foto z videa: Československý filmový týdeník / youtube.com@ceskoslovenskyfilmovytyden7432)

Autor článku

Peter Zajac-Vanka
+ dalšie články od tohto autora

7 komentárov

  1. Peter Zajac-Vanka píše:
    15. februára 2025 o 12:00

    A v linku/odvolávke sa na článok z webu máte priamo v PDF a môžete si stiahnúť, originál dokumentu Zákon 100/1945 Sb. tj.Benešov dekrét 100/1945, v ktorom sa nachádza právna formula „znárodnění zestátněním“ priamo v oddiele I., paragraf 1 Rozsah znárodnění a v par.4 ods.1 „Znárodněním nabýva československý stát vlastníctví znárodněných podniků v rozsahu níže stanoveném“, v oddiele II. sa stanovuje i náhrada za znárodnený majetok vlastníkom alebo potomkom (par.9) a v tom PDF nájdete aj znenie dalších zákonov 101,102,103 104 – teda aj ten zákon o zriadení závodných a podnikových rád ( rada – v ruštine SOVIET). Snáď sa tým upokoja vášne naľavo v politickom spektre a porozmýšľajme, ako dosiahnuť, aby sa vlastníctvo výrobných prostriedkov, bánk, infraštruktúry, vrátilo do rúk štátu Slovenská republika.

  2. Vladimír Manda píše:
    15. februára 2025 o 14:17

    Niet pochýb o tom, že organizácia ekonomickej sféry ktorejkoľvek spoločnosti je pre život danej spoločnosti rozhodujúca. A v plnej miere to platí aj pre organizáciu socialistickej spoločnosti. Vo svojich viacerých príspevkoch som obhajoval a obhajujem názor, že rozhodujúcou či systémovou príčinou pádu socializmu bol nezvládnutý proces zospoločenštenia výrobných prostriedkov. Jednoduchým jadrom Marxovho názoru na nutnosť zospoločenštenia výrobných prostriedkov je to, že ak je tvorcom všetkých ekonomických hodnôt pracujúci človek, tak ako tvorca hodnôt ich musí nie len tvoriť, ale následne má aj plné právo rozhodovať o smerovaní a vývoji ekonomického procesu, ktorý sa musí uberať v záujme všetkých pracujúcich a nie proti nim. Marxizmus teda nemá nič spoločné s „odovzdávaním vlastníctva všeľudovým masám“ a už vôbec nič s husitskými predstavami o vlastníctve.
    Pokiaľ ide o zákon o národnom podniku z roku 1945, ktorý bol svojou podstatou štátnym podnikom a kde sa znárodnenie zamieňalo so zoštátnením, by si zaslúžilo hlbšie skúmanie, ku ktorému ja nemám dosť informácií. Ale pokiaľ ide o zákon o štátnom podniku 88/1988, tak tu je možné konštatovať jednak fakt, že podnik vo svojej organizačnej štruktúre začal smerovať k realizácii zospoločenštenia výrobných prostriedkov tým, že pracovný kolektív podniku sa stával významným článkom riadenia. Volil riaditeľa atď. Väčšia váha pracujúcim v podniku sa dostávala preto, že v samotnom zákone sa jasne konštatuje, že §6, bod 1, že štátny podnik hospodári so „socialistickým celospoločenským vlastníctvom“ a nie štátnym vlastníctvom.
    Je nepochopiteľné, že autor bez toho, aby uviedol že táto forma štátneho podniku bola zákonom 111/1990 nahradená štátnym podnikom, ktorého majetok tvorí „štátny majetok“ a táto zmena vlastníctva štátneho podniku zo socialistického celospoločenského na štátne umožnila štátu štátne podniky rozpredávať a rozdávať. Teda autor nemá pravdu, že zákon o štátnom podniku 88/1988 bol zneužitý na privatizáciu, teda ako keby proces zospoločenštenia výrobných prostriedkov bol zdrojom privatizácie a rozpredaja štátneho majetku. Nie, základom rozpredaja štátneho majetku bolo práve naopak to, že v zákone sa celospoločenské vlastníctvo nahradilo len štátny a tým už sa štát pracujúcich nemusel pýtať, či sa podnik predá alebo nie.

    1. Peter Zajac-Vanka píše:
      17. februára 2025 o 11:59

      Chcel by som rád pokračovať v diskusii, Vladimír.Preto odpovedám na 1.príspevok z 15.2. o 14:17, len to hodí asi na koniec debaty:
      Píšete: „systémovou príčinou pádu socializmu bol nezvládnutý proces zospoločenštenia výrobných prostriedkov“.
      Tak si to skúsme analyzovať: Ktorá politická sila koho zastupujúca mala dominantnú moc nad výrobnými prostriedkami socialistického štátu? Isteže, KSČ a bola to avantgarda robotníkov, roľníkov a pracujúcej inteligencie. Tá rozhodovala, dokonca po 1948 vyhlásila otvorene „diktatúru proletariátu“ a tak stáli i zákony. …to, že sa časom z jednotlivých robotníkov, roľníkov a pracujúcej inteligencie v zastupiteľských orgánoch moci stala po jednej, druhej, tretej dekáde socialistická byrokracia takmer ako „trieda sama o sebe“, to je podľa mňa príčina nezvládnutia rozvoja a odcudzenia zamestnancov od výsledkov práce v podniku. Ale nebolo to až tak dramatické a priznal by som tomu tak 5% „viny“.
      Oveľa väčší podiel na zastavenom (nie nezvládnutom) podiele procesu zospoločenštenia výrobných prostriedkov malo malomeštiacke pôsobenie a výchova v spoločnosti (žial nie cez masmédiá, ale cez „rodinkárstvo“), kariérizmus samotných členov KSČ a ROH, z ktorých vzišli „straníci“ ženúci sa len za osobným prospechom a nie komunisti a hlavne – absencia vzdelávania od školy cez médiá až po stranícke vzdelávanie samotnej masy 1 a pol milióna členov KSČ v ČSSR.
      Ako to viem a kde sa to prejavilo? Po prvé už v roku 1968 – nech je názorným príkladom viacero filmových scén z trilógie a dielu „Búrlivé víno“ – ako sa družstvo SVEDRUP vyrábajúce víno menilo na súkromnú eseročku bývalého kulaka, ako sa ľudia hnali po prospechu finančnom i po tom, aby z nich boli „hviezdy“ v Tv, ale to je kultúrny odkaz. V skutočnosti v 1968 došlo k omylnému konaniu más v hospodárstve – namiesto aby si osvojili tie svoje výrobné prostriedky v podnikoch, chceli hneď bohatnúť: myšlienky o zamestnaneckej samospráve tak ako ich definuje aj ekonomická demokracia, prvý raz sformulovali ekonóm Ota Šik a ekonómovia okolo neho v 1968, lenže „dolu“ v praxi to prebiehalo presne ako na družstevnej schôdzi SVEDRUPy.
      Po druhé po roku 1988, keď Zákon o štátnom podniku otváral dvere ku zamestnaneckej samospráve znova: z toho všetkého si riaditelia a ich verchušky v podnikoch vybrali iba to, že „dali sa zvoliť populistickými rečami o prosperite a podnikaní“ zamestnancami do čela podniku, „zabudli“ dočasne na voľby podnikovej rady pracujúcich, alebo do nej „dosadili svojich“ (konkrétne prípady mám dokladované, ale čert nespí, tí ľudia ešte žijú…) a hrŕŕ´do podnikania: Otec napríklad bol štatutárnym zástupcom gen.riaditeľa VHJ Hydinársky priemysel a veľmi onešťastnel, keď mali národný podnik VHJ Hydpriemysel rozdeliť na 5 štátnych podnikov – hovoril, že tí riaditelia a vedenie „závodov“ to nezvládnu – ale tlak bol i „zdola“ od vedenia „závodov“ i zhora od vedenia KSS. …a stalo sa… podniky územne budované si začali po roku 1988 „konkurovať“ a po roku 1990 ich zhltla privatizácia a potom zahraničná konkurencia…
      V ekonomickej demokracii som niečo dosiahol: Ale neuplatnila sa na Slovensku v praxi: Pretože „nebolo s kým“ – tri dekády „školenia“ v individualizme a prospechárskom prístupe v podnikaní vytvorili také vzory správania sa, že kto by chcel kolektívne rozhodovať o hospodárení? – každý hľadí iba vo svoj prospech. Ešte aj u tých najpresvedčenejších ľavičiarov pri objasňovaní princípov zamestnaneckej samosprávy (to sa písali už roky po 2011) vždy na konci vyvstala „čudná“ otázka: No dobre, ale aký podiel na zisku budem mať ja osobne? Neuveriteľné, na infarkt…
      Takže záver: Socializmus v hospodárstve nekrachol. Príčinou pádu socializmu rozhodne nebola ekonomika ( bolo tu 5 tisíc miliárd ! investičného majetku štátu – celospoločenského), nebol to ani systém – zlyhali ľudia – a to od ústredného výboru KSČ cez každú stranícku organizáciu až po milióny nevzdelaných v kolektívnom vlastníctve pomýlených občanov. Tí už videli zisky z podnikania, prospech z majetku, už sa „kúpali vo vlastných bazénoch“ vilových štvrtí a na prospech spoločnosti (s výnimkou desiatok poctivých jednotlivcov) sa vykašľali.
      Odpoveď by potešila, nech majú čitatelia o čom premýšľať….

  3. Peter Zajac-Vanka píše:
    15. februára 2025 o 15:44

    Vladimír, vďaka za odpoveď a rozumieme si azda. Áno, zákon 88/1988 bol mohutným krokom vpred, keď sa mali ideály marxizmu o celospoločenskom vlastníctve pretaviť opäť do riadenia podnikov cez Rady zamestnancov a voľby riaditeľa. Bolo nakročené do ďalšej päťročnice, ktorá mala už rásť cez riadenie podnikov podnikovými radami a len normatívami strategických a plánovacích orgánov, pričom zverenie celospoločenského majetku malo byť ozaj konkretizované, tak ako som naznačil ešte poznámkou pod článok, v uskutočnení tvorby „sovietov“, teda po slovensky rád pracujúcich v podniku…
    A že sa to po 1989 zvrhlo? Nie že je „nepochopiteľné“ že neuvádzam legislatívny vývoj po roku 1989. Ten do tohto výseku dejín nepatrí. To už sú iné dejiny, aj dejiny čs. a slovenského kapitalizmu. Až v apríli 1990 sa odhodlali mocipáni z Fed.zhromaždenia a aj zo Slovenskej národnej rady (ešte mnoho členov KSS, ktorí už odhafzovali daleko stranícke knižky) prijať súbor zákonov transformujúcich socialistickú ekonomiku na kapitalistickú, ergo „na čisto trhovú“. Tam až patrí ten zákon 111/1990, ktorý už úplne inak definoval štátny podnik….nuž ale ak by aspoň to bolo v praxi – v tej pred-privatizačnej agónii, a to som bol už lektorom manažmentu, sa riadiaci aparát podnikov už neskryto snažil urvať si z podniku čo najlukratívnejšie časti a prevádzky, zakladali si eseročky na pôde podniku, štátna akciovka – teda forma štátneho podniku – sa dala do privatizácie už často vytunelovaná, ale žiaľ pravdu majú antikomunisti – o toto všetko sa ruvali bývalí stranícki funkcionári, málokde niekto z robotníkov či predákov. Bol som pritom a bezmocne som sa díval na tú rozkrádačku. Bol som SZČO…živnostník a krútil som len hlavou. Keď mi taká skupinka ponúkla post generálneho riaditeľa, vedel osm že mi ide o život – odmietol som, Vladimír, súď ma…

  4. Peter Zajac-Vanka píše:
    15. februára 2025 o 15:54

    Ale: rád by som rozpútal diskusiu, aké poučenie z Víťazného februára 1948 môžeme mať teraz? Lebo: Dosť vľavo stojacich autorov si túto tému zgustne a popíše udalosti. To budem len rád. Mrzí ma skôr, že ani v tak pokročilej dobe tretej dekády 21.storočia a s takým historickým odstupom od udalostí si nevieme na faktoch povedať pravdu. Že bolo možné dovŕšiť znárodnenie a aj dotiahnuť víťazstvo pracujúceho ľudu, lebo v tisíckach podnikov fungovali vtedy už tri roky Závodné rady a Zjazd závodných rád spolu so zjazdom družstevných organizácií a Revolučným odborovým hnutím – to boli masové udalosti, dokázali vyhnať v každom meste desaťtisíc ľudí na námestia, dokázali ochrániť ľudovými milíciami závody a urobiť po uliciach poriadok…a to potom ozaj K.Gottwald mohol prísť za prezidentom Benešom, podať mu pero a povedať: Prijmite demisiu tých poslancov a ja doplním parlament i vládu.“… čo chýba dnes? Nie náhodou tá masová státisícová podpora a dokonca aj tá silná politická strana?
    Prosím o odpoveď.

    1. Vladimír Manda píše:
      15. februára 2025 o 17:58

      Peter, ja som nepôsobil v ekonomickej sfére a preto o predprivatizačnej agónii toho moc neviem, ale viem si živo predstaviť ako sa tí, ktorí boli pri kormidle podnikov na to už vopred pripravili, pretože je jasné, že zrušenie vedúcej úlohy strany v štáte a spoločnosti bolo nutnou podmienkou likvidácie spoločenského vlastníctva a tí čo boli na čele, to iste chápali a vedeli, že taký zákon sa už pripravuje.
      Nie celkom s Tebou súhlasím, že zákon 88/1988 bol zneužitý v období pred privatizáciou. Ak by sa totižto tento zákon dodržal, tak najvyšším orgánom podniku bolo zhromaždenie zamestnancov a nie ich rada poprípade riaditeľ. Ak rada spolu s riaditeľom začali pripravovať privatizáciu, tak robili poza chrbát zamestnancov, t.j. proti platnému zákonu.
      Na strane druhej je potrebné pripustiť, že po zrušení vedúcej úlohy strany v spoločnosti a štáte došlo fakticky k znefunkčneniu zákona o podniku, pretože ten sa mal riadiť vo svojej ekonomickej a sociálnej činnosti politikou Komunistickej strany, (preambula zákona) čo ale po zrušení jej vedúcej úlohy už nemohlo platiť a tak tu vzniklo mocenské vákuum, ktoré mnohí jednoducho využili. V uvedenej sfére nastal stav, ktorí filozofi 17. storočia označovali ako „stav prirodzený“, t.j. stav kedy spoločnosť nebola riadená žiadnym spoločným zákonom a v takejto situácii je každý povinný sám sa starať, podľa svojho uváženia o svoje uchovanie. To, že väčšina čelných predstaviteľov podnikov boli komunisti a iste aj členovia rád a v danom stave sa tak prestali správať bol aj dôsledkom toho, že strana v danom období bola sama v agónii a rozklade. Ako sa mali správať komunisti, keď čelní politickí predstavitelia a poslanci sa ako komunisti nesprávali.
      Domnievam sa, že ak by strana s ekonomickou reformou nebola čakala do 88 a začala ju podstatne skôr, pracujúci by si osvojili svoje práva pri riadení podniku a nadobudli reálny pocit spoluvlastníkov výrobných prostriedkov, tak by sa asi nemohlo stať, že podniky nechali brať bez toho, aby sa tomu vzopreli.
      Dnes tu nemáme ani silnú stranu a ani žiadne odhodlané masy. Vysvetľujem si to tak, že ľavica sa dodnes nespamätala zo šoku z porážky. Ak by mala súčasná KSS predstavovať akýsi lakmusový papier signalizujúci rast politickej uvedomelosti pracujúcich, tak u nás to stále vyzerá ako bitke na Bielej hore. Lenže KSS dnes žiaľ nepredstavuje takú stranu, ako si ju predstavoval Marx, keď tvrdil, že „Komunisti sú teda prakticky najrozhodnejšou, stále dopredu ženúcou časťou robotníckych strán všetkých krajín; teoreticky vynikajú nad ostatnú masu proletariátu tým, že chápu podmienky, vývin a celkové výsledky proletárskeho hnutia“. (Manifest komunistickej strany).

      1. Peter Zajac-Vanka píše:
        15. februára 2025 o 19:59

        Ano, Vladimír, je to tak: „Ak rada spolu s riaditeľom začali pripravovať privatizáciu, tak robili poza chrbát zamestnancov, t.j. proti platnému zákonu.“…to isté mi potvrdil už po čase P.Koncoš, ktorý ako minister poľnohospodárstva za SDĽ „videl“, čo stvára so starými družstevníkmi harcovníkmi zákon o transformácii družstiev na podieľové: predseda družstva i predstavenstvo vytvorili „kliku“ kam už nikoho nepustili, poskupovali podiely družstevníkov „za babku“ a navýšili kapitál družstva tak, že skončili aj tí, čo predávať podiely nechceli – a vznikli „skryté akciové spoločnosti“ na pôde, pardon, podielové družstvá…áno, stále to u nás vyzerá ako v historických českých krajinách po bitke na BIlej hore…tak, tak

Pridaj komentár

Reviews for Znárodnenie zoštátnením. Slovná „hračka“ alebo komplikovaný právny akt, ktorý však pomohol ekonomike Československa?

  • Peter Zajac-Vanka
    15. februára 2025
    Ale: rád by som rozpútal diskusiu, aké poučenie z Víťazného februára 1948 môžeme mať teraz? Lebo: Dosť vľavo stojacich autorov si túto tému zgustne a popíše udalosti. To budem len rád. Mrzí ma skôr, že ani v tak pokročilej dobe tretej dekády 21.storočia a s takým historickým odstupom od udalostí si nevieme na faktoch povedať pravdu. Že bolo možné dovŕšiť znárodnenie a aj dotiahnuť víťazstvo pracujúceho ľudu, lebo v tisíckach podnikov fungovali vtedy už tri roky Závodné rady a Zjazd závodných rád spolu so zjazdom družstevných organizácií a Revolučným odborovým hnutím - to boli masové udalosti, dokázali vyhnať v každom meste desaťtisíc ľudí na námestia, dokázali ochrániť ľudovými milíciami závody a urobiť po uliciach poriadok...a to potom ozaj K.Gottwald mohol prísť za prezidentom Benešom, podať mu pero a povedať: Prijmite demisiu tých poslancov a ja doplním parlament i vládu."... čo chýba dnes? Nie náhodou tá masová státisícová podpora a dokonca aj tá silná politická strana? Prosím o odpoveď.
    • Vladimír Manda
      15. februára 2025
      Peter, ja som nepôsobil v ekonomickej sfére a preto o predprivatizačnej agónii toho moc neviem, ale viem si živo predstaviť ako sa tí, ktorí boli pri kormidle podnikov na to už vopred pripravili, pretože je jasné, že zrušenie vedúcej úlohy strany v štáte a spoločnosti bolo nutnou podmienkou likvidácie spoločenského vlastníctva a tí čo boli na čele, to iste chápali a vedeli, že taký zákon sa už pripravuje. Nie celkom s Tebou súhlasím, že zákon 88/1988 bol zneužitý v období pred privatizáciou. Ak by sa totižto tento zákon dodržal, tak najvyšším orgánom podniku bolo zhromaždenie zamestnancov a nie ich rada poprípade riaditeľ. Ak rada spolu s riaditeľom začali pripravovať privatizáciu, tak robili poza chrbát zamestnancov, t.j. proti platnému zákonu. Na strane druhej je potrebné pripustiť, že po zrušení vedúcej úlohy strany v spoločnosti a štáte došlo fakticky k znefunkčneniu zákona o podniku, pretože ten sa mal riadiť vo svojej ekonomickej a sociálnej činnosti politikou Komunistickej strany, (preambula zákona) čo ale po zrušení jej vedúcej úlohy už nemohlo platiť a tak tu vzniklo mocenské vákuum, ktoré mnohí jednoducho využili. V uvedenej sfére nastal stav, ktorí filozofi 17. storočia označovali ako "stav prirodzený", t.j. stav kedy spoločnosť nebola riadená žiadnym spoločným zákonom a v takejto situácii je každý povinný sám sa starať, podľa svojho uváženia o svoje uchovanie. To, že väčšina čelných predstaviteľov podnikov boli komunisti a iste aj členovia rád a v danom stave sa tak prestali správať bol aj dôsledkom toho, že strana v danom období bola sama v agónii a rozklade. Ako sa mali správať komunisti, keď čelní politickí predstavitelia a poslanci sa ako komunisti nesprávali. Domnievam sa, že ak by strana s ekonomickou reformou nebola čakala do 88 a začala ju podstatne skôr, pracujúci by si osvojili svoje práva pri riadení podniku a nadobudli reálny pocit spoluvlastníkov výrobných prostriedkov, tak by sa asi nemohlo stať, že podniky nechali brať bez toho, aby sa tomu vzopreli. Dnes tu nemáme ani silnú stranu a ani žiadne odhodlané masy. Vysvetľujem si to tak, že ľavica sa dodnes nespamätala zo šoku z porážky. Ak by mala súčasná KSS predstavovať akýsi lakmusový papier signalizujúci rast politickej uvedomelosti pracujúcich, tak u nás to stále vyzerá ako bitke na Bielej hore. Lenže KSS dnes žiaľ nepredstavuje takú stranu, ako si ju predstavoval Marx, keď tvrdil, že "Komunisti sú teda prakticky najrozhodnejšou, stále dopredu ženúcou časťou robotníckych strán všetkých krajín; teoreticky vynikajú nad ostatnú masu proletariátu tým, že chápu podmienky, vývin a celkové výsledky proletárskeho hnutia". (Manifest komunistickej strany).
      • Peter Zajac-Vanka
        15. februára 2025
        Ano, Vladimír, je to tak: "Ak rada spolu s riaditeľom začali pripravovať privatizáciu, tak robili poza chrbát zamestnancov, t.j. proti platnému zákonu."...to isté mi potvrdil už po čase P.Koncoš, ktorý ako minister poľnohospodárstva za SDĽ "videl", čo stvára so starými družstevníkmi harcovníkmi zákon o transformácii družstiev na podieľové: predseda družstva i predstavenstvo vytvorili "kliku" kam už nikoho nepustili, poskupovali podiely družstevníkov "za babku" a navýšili kapitál družstva tak, že skončili aj tí, čo predávať podiely nechceli - a vznikli "skryté akciové spoločnosti" na pôde, pardon, podielové družstvá...áno, stále to u nás vyzerá ako v historických českých krajinách po bitke na BIlej hore...tak, tak
  • Peter Zajac-Vanka
    15. februára 2025
    Vladimír, vďaka za odpoveď a rozumieme si azda. Áno, zákon 88/1988 bol mohutným krokom vpred, keď sa mali ideály marxizmu o celospoločenskom vlastníctve pretaviť opäť do riadenia podnikov cez Rady zamestnancov a voľby riaditeľa. Bolo nakročené do ďalšej päťročnice, ktorá mala už rásť cez riadenie podnikov podnikovými radami a len normatívami strategických a plánovacích orgánov, pričom zverenie celospoločenského majetku malo byť ozaj konkretizované, tak ako som naznačil ešte poznámkou pod článok, v uskutočnení tvorby "sovietov", teda po slovensky rád pracujúcich v podniku... A že sa to po 1989 zvrhlo? Nie že je "nepochopiteľné" že neuvádzam legislatívny vývoj po roku 1989. Ten do tohto výseku dejín nepatrí. To už sú iné dejiny, aj dejiny čs. a slovenského kapitalizmu. Až v apríli 1990 sa odhodlali mocipáni z Fed.zhromaždenia a aj zo Slovenskej národnej rady (ešte mnoho členov KSS, ktorí už odhafzovali daleko stranícke knižky) prijať súbor zákonov transformujúcich socialistickú ekonomiku na kapitalistickú, ergo "na čisto trhovú". Tam až patrí ten zákon 111/1990, ktorý už úplne inak definoval štátny podnik....nuž ale ak by aspoň to bolo v praxi - v tej pred-privatizačnej agónii, a to som bol už lektorom manažmentu, sa riadiaci aparát podnikov už neskryto snažil urvať si z podniku čo najlukratívnejšie časti a prevádzky, zakladali si eseročky na pôde podniku, štátna akciovka - teda forma štátneho podniku - sa dala do privatizácie už často vytunelovaná, ale žiaľ pravdu majú antikomunisti - o toto všetko sa ruvali bývalí stranícki funkcionári, málokde niekto z robotníkov či predákov. Bol som pritom a bezmocne som sa díval na tú rozkrádačku. Bol som SZČO...živnostník a krútil som len hlavou. Keď mi taká skupinka ponúkla post generálneho riaditeľa, vedel osm že mi ide o život - odmietol som, Vladimír, súď ma...
  • Vladimír Manda
    15. februára 2025
    Niet pochýb o tom, že organizácia ekonomickej sféry ktorejkoľvek spoločnosti je pre život danej spoločnosti rozhodujúca. A v plnej miere to platí aj pre organizáciu socialistickej spoločnosti. Vo svojich viacerých príspevkoch som obhajoval a obhajujem názor, že rozhodujúcou či systémovou príčinou pádu socializmu bol nezvládnutý proces zospoločenštenia výrobných prostriedkov. Jednoduchým jadrom Marxovho názoru na nutnosť zospoločenštenia výrobných prostriedkov je to, že ak je tvorcom všetkých ekonomických hodnôt pracujúci človek, tak ako tvorca hodnôt ich musí nie len tvoriť, ale následne má aj plné právo rozhodovať o smerovaní a vývoji ekonomického procesu, ktorý sa musí uberať v záujme všetkých pracujúcich a nie proti nim. Marxizmus teda nemá nič spoločné s "odovzdávaním vlastníctva všeľudovým masám" a už vôbec nič s husitskými predstavami o vlastníctve. Pokiaľ ide o zákon o národnom podniku z roku 1945, ktorý bol svojou podstatou štátnym podnikom a kde sa znárodnenie zamieňalo so zoštátnením, by si zaslúžilo hlbšie skúmanie, ku ktorému ja nemám dosť informácií. Ale pokiaľ ide o zákon o štátnom podniku 88/1988, tak tu je možné konštatovať jednak fakt, že podnik vo svojej organizačnej štruktúre začal smerovať k realizácii zospoločenštenia výrobných prostriedkov tým, že pracovný kolektív podniku sa stával významným článkom riadenia. Volil riaditeľa atď. Väčšia váha pracujúcim v podniku sa dostávala preto, že v samotnom zákone sa jasne konštatuje, že §6, bod 1, že štátny podnik hospodári so "socialistickým celospoločenským vlastníctvom" a nie štátnym vlastníctvom. Je nepochopiteľné, že autor bez toho, aby uviedol že táto forma štátneho podniku bola zákonom 111/1990 nahradená štátnym podnikom, ktorého majetok tvorí "štátny majetok" a táto zmena vlastníctva štátneho podniku zo socialistického celospoločenského na štátne umožnila štátu štátne podniky rozpredávať a rozdávať. Teda autor nemá pravdu, že zákon o štátnom podniku 88/1988 bol zneužitý na privatizáciu, teda ako keby proces zospoločenštenia výrobných prostriedkov bol zdrojom privatizácie a rozpredaja štátneho majetku. Nie, základom rozpredaja štátneho majetku bolo práve naopak to, že v zákone sa celospoločenské vlastníctvo nahradilo len štátny a tým už sa štát pracujúcich nemusel pýtať, či sa podnik predá alebo nie.
    • Peter Zajac-Vanka
      17. februára 2025
      Chcel by som rád pokračovať v diskusii, Vladimír.Preto odpovedám na 1.príspevok z 15.2. o 14:17, len to hodí asi na koniec debaty: Píšete: "systémovou príčinou pádu socializmu bol nezvládnutý proces zospoločenštenia výrobných prostriedkov". Tak si to skúsme analyzovať: Ktorá politická sila koho zastupujúca mala dominantnú moc nad výrobnými prostriedkami socialistického štátu? Isteže, KSČ a bola to avantgarda robotníkov, roľníkov a pracujúcej inteligencie. Tá rozhodovala, dokonca po 1948 vyhlásila otvorene "diktatúru proletariátu" a tak stáli i zákony. ...to, že sa časom z jednotlivých robotníkov, roľníkov a pracujúcej inteligencie v zastupiteľských orgánoch moci stala po jednej, druhej, tretej dekáde socialistická byrokracia takmer ako "trieda sama o sebe", to je podľa mňa príčina nezvládnutia rozvoja a odcudzenia zamestnancov od výsledkov práce v podniku. Ale nebolo to až tak dramatické a priznal by som tomu tak 5% "viny". Oveľa väčší podiel na zastavenom (nie nezvládnutom) podiele procesu zospoločenštenia výrobných prostriedkov malo malomeštiacke pôsobenie a výchova v spoločnosti (žial nie cez masmédiá, ale cez "rodinkárstvo"), kariérizmus samotných členov KSČ a ROH, z ktorých vzišli "straníci" ženúci sa len za osobným prospechom a nie komunisti a hlavne - absencia vzdelávania od školy cez médiá až po stranícke vzdelávanie samotnej masy 1 a pol milióna členov KSČ v ČSSR. Ako to viem a kde sa to prejavilo? Po prvé už v roku 1968 - nech je názorným príkladom viacero filmových scén z trilógie a dielu "Búrlivé víno" - ako sa družstvo SVEDRUP vyrábajúce víno menilo na súkromnú eseročku bývalého kulaka, ako sa ľudia hnali po prospechu finančnom i po tom, aby z nich boli "hviezdy" v Tv, ale to je kultúrny odkaz. V skutočnosti v 1968 došlo k omylnému konaniu más v hospodárstve - namiesto aby si osvojili tie svoje výrobné prostriedky v podnikoch, chceli hneď bohatnúť: myšlienky o zamestnaneckej samospráve tak ako ich definuje aj ekonomická demokracia, prvý raz sformulovali ekonóm Ota Šik a ekonómovia okolo neho v 1968, lenže "dolu" v praxi to prebiehalo presne ako na družstevnej schôdzi SVEDRUPy. Po druhé po roku 1988, keď Zákon o štátnom podniku otváral dvere ku zamestnaneckej samospráve znova: z toho všetkého si riaditelia a ich verchušky v podnikoch vybrali iba to, že "dali sa zvoliť populistickými rečami o prosperite a podnikaní" zamestnancami do čela podniku, "zabudli" dočasne na voľby podnikovej rady pracujúcich, alebo do nej "dosadili svojich" (konkrétne prípady mám dokladované, ale čert nespí, tí ľudia ešte žijú...) a hrŕŕ´do podnikania: Otec napríklad bol štatutárnym zástupcom gen.riaditeľa VHJ Hydinársky priemysel a veľmi onešťastnel, keď mali národný podnik VHJ Hydpriemysel rozdeliť na 5 štátnych podnikov - hovoril, že tí riaditelia a vedenie "závodov" to nezvládnu - ale tlak bol i "zdola" od vedenia "závodov" i zhora od vedenia KSS. ...a stalo sa... podniky územne budované si začali po roku 1988 "konkurovať" a po roku 1990 ich zhltla privatizácia a potom zahraničná konkurencia... V ekonomickej demokracii som niečo dosiahol: Ale neuplatnila sa na Slovensku v praxi: Pretože "nebolo s kým" - tri dekády "školenia" v individualizme a prospechárskom prístupe v podnikaní vytvorili také vzory správania sa, že kto by chcel kolektívne rozhodovať o hospodárení? - každý hľadí iba vo svoj prospech. Ešte aj u tých najpresvedčenejších ľavičiarov pri objasňovaní princípov zamestnaneckej samosprávy (to sa písali už roky po 2011) vždy na konci vyvstala "čudná" otázka: No dobre, ale aký podiel na zisku budem mať ja osobne? Neuveriteľné, na infarkt... Takže záver: Socializmus v hospodárstve nekrachol. Príčinou pádu socializmu rozhodne nebola ekonomika ( bolo tu 5 tisíc miliárd ! investičného majetku štátu - celospoločenského), nebol to ani systém - zlyhali ľudia - a to od ústredného výboru KSČ cez každú stranícku organizáciu až po milióny nevzdelaných v kolektívnom vlastníctve pomýlených občanov. Tí už videli zisky z podnikania, prospech z majetku, už sa "kúpali vo vlastných bazénoch" vilových štvrtí a na prospech spoločnosti (s výnimkou desiatok poctivých jednotlivcov) sa vykašľali. Odpoveď by potešila, nech majú čitatelia o čom premýšľať....
  • Peter Zajac-Vanka
    15. februára 2025
    A v linku/odvolávke sa na článok z webu máte priamo v PDF a môžete si stiahnúť, originál dokumentu Zákon 100/1945 Sb. tj.Benešov dekrét 100/1945, v ktorom sa nachádza právna formula "znárodnění zestátněním" priamo v oddiele I., paragraf 1 Rozsah znárodnění a v par.4 ods.1 "Znárodněním nabýva československý stát vlastníctví znárodněných podniků v rozsahu níže stanoveném", v oddiele II. sa stanovuje i náhrada za znárodnený majetok vlastníkom alebo potomkom (par.9) a v tom PDF nájdete aj znenie dalších zákonov 101,102,103 104 - teda aj ten zákon o zriadení závodných a podnikových rád ( rada - v ruštine SOVIET). Snáď sa tým upokoja vášne naľavo v politickom spektre a porozmýšľajme, ako dosiahnuť, aby sa vlastníctvo výrobných prostriedkov, bánk, infraštruktúry, vrátilo do rúk štátu Slovenská republika.

© TVorba.net

Facebook-f Youtube Instagram Envelope
Scroll to top