Strašidlo komunizmu alebo krutá realita kapitalizmu? 178 rokov od Manifestu

• Vlado Sládek
• • Komentáre

• 

  Milan Antal

  24. februára 2026

  Je prirodzené, že sa niekomu moje tézy o oddeľovaní sa komunistického hnutia od socialistického a robotníckeho nemusia páčiť. Ale o tom je polemika, v nej sa rodia ucelenejšie závery. A táto téza sa dotýka aj utvárania nového svetového poriadku. Toto oddeľovanie je súčasťou jeho utvárania. Úlohy komunistického hnutia sú ďalekosiahlejšie ako úlohy robotníckeho hnutia, ktoré naplnilo svoje potreby a preto bude uprednostňovať sociálne reformy pred politickými. Preto sú potrebné diskusie. Aby som nehovoril len z filozofickej pozície, uvediem aj konkrétne príklady. ... Keď v júni 2025 zomrel Ján Ľupták, predseda bývalého ZRS, posledná veľká osobnosť robotníckeho hnutia na Slovensku a dá sa povedať v Európe, spomenul som jeho úmrtie pred mojimi známymi – robotníkmi. Nevedeli o koho ide. Až keď som im to objasnil, povedali: ááá, Kelňa. A vôbec ich to nezaujalo. Teda žiadna potreba osobitného robotníckeho hnutia. ... Pomáhal som Janovi roznášať letáky pri zakladaní ZRS, spojiť Robotnícke fórum a ZRS. Ale pri voľbách a rýchlom rozhodnutí vstúpiť do vlády som bol opatrný. Chápal som ich motívy byť pri moci, ale upozorňoval, že bez skúseností a hlavne vypracovania vlastnej ucelenej koncepcie spoločnosti a ekonomiky ich kapitalizmus pohltí. Povedali, že žiadnu koncepciu (napr. sa pracovalo na koncepcii zamestnaneckých, obecných samosprávnych podnikov, družstiev) a teórie nepotrebujú, že robotníci vedia, ako riadiť spoločnosť. Buchnú po stole a bude podľa nich. A sústredili sa hlavne na privatizáciu, ovládnutie podnikov robotníkmi, bez ďalšej predstavy, čo ďalej. A tak sa ZRS vrhlo do víru kapitalizmu, privatizácie, nechalo sa pohltiť kapitalizmom a to bol aj koniec robotníckeho hnutia. ... Ale zároveň viem, že aj keby bolo podľa mňa a robotníci s pokúsili nabrať skúsenosti, skončilo by to rovnako. Nevidel som u nich záujem o hlbšie teoretické pochopenie spoločenského pohybu, ako to bolo na prelome 19. a 20. st., kedy robotníci zakladali vlastné vzdelávacie spolky. Revolučnosť robotníckeho hnutia sa vyčerpala. ... Na druhej strane treba vidieť, že sa vyčerpala aj revolučnosť komunisticko-socialistického hnutia, alebo ako ho nazvať, teda tej časti komunistov, ktorí sa sústredili len na socializmus, videli koniec dejín v socializme a v pozícii svojej funkcie a stoličky. Toto je ale v hlbokom nesúlade s marxizmom. A úlohy komunistického hnutia siahajú ďaleko za horizont socializmu. A bez revolučného komunistického hnutia nie je možné vypracovať ani pozitívnu predstavu nového svetového poriadku. Toto je úlohou komunistického hnutia a nie Ruska, USA.
• 

  Milan Antal

  23. februára 2026

  Komunistické hnutie si nemôže stanovovať svoje úlohy podľa subjektívnych želaní. Ale vychádzať z objektívnych potrieb vývoja, spoločenskej objednávky. Takým objektívnym základom je pojem epochy, jej charakter. A charakter epochy, jej podstata je daná úrovňou výrobných síl, výrobno-technologickou úrovňou civilizácie. Nehovorím nič nové, toto je podstata marxizmu. Epocha určuje úlohy, ktoré stoja pred hnutím, nemôžeme si ich stanovať podľa želaní. Tam je kameň úrazu, prečo KS stratili vplyv v spoločnosti. Nie sú v súlade s charakterom epochy, spoločenskou objednávkou. Nevoľnícka epocha (otrokárstvo, feudalizmus) boli postavené na mestskej ekonomike a drobnej remeselnej výrobe a poľnohospodárstve. Neexistovali ani technológie na efektívne obrábanie väčších plôch polí. Kapitalistická epocha, kapitalizmus bol postavený na národnej ekonomike, národnom priestore, súkromnom vlastníctve, voľnej hre ponuky a dopytu, priemysle. Po r. 1848 končil jeho potenciál, objavili sa krízy z nadvýroby. Na ktoré kapitál reagoval koncentráciou kapitálu, monopolizáciou. Tie prakticky rušili konkurenciu, preto boli potrebné zásahy štátu, regulácie. Reakciou na to bolo zoštátnenie ekonomiky a monopolov v socializme. Socialistická epocha (1928-1998) bola postavená na nadnárodnom, integrovanom ekonomickom priestore, leteckom, atómovom, kozmickom priemysle. Štátnej ekonomike, plánovaní, keďže vývoj sa zrýchlil a voľný trh dokázal reagovať len so spozdením na potrebu zmien a veľkými sociálnymi, ekonomickými, politickými stratami a nerovnosťami. Dnešná materiálna základňa civilizácie je plne globálna, vyžaduje si špecializáciu a spoluprácu v rámci globálnej deľby práce, s globálne prepojeným výskumom, vývojom, dodávateľskými, výrobnými reťazcami. Digitálna ekonomika, čipy, internet, google, facebook – to sú plne globálne technológie, schopné efektívne fungovať len na globálnom základe. Keď doba Covid-19 narušila globálne reťazce a následne do toho vstúpil D. Trump clami a de-globalizáciou, náklady a ceny sa zvýšili, ekonomický rast sa zastavil. A pozrime sa, kam sa nasmerovali európske KS. Smerom k národnému socializmu, stali sa izolovanými národnými ostrovčekmi v globálnom mori. Slabé medzinárodné prepojenie. Nestačím sa čudovať, ak na ľavicových stránkach čítam o „globalistoch“ ako zločincoch, keď sa globalizácia, prirodzená špecializácia a spolupráca v rámci globálnej deľby práce mýlia s imperializmom. A anti-globalisti sú schopní oslavovať Trumpa s jeho imperializmom ako hrdinu. Pritom on jasne oddelil imperializmus od globalizácie, ktorá potápa americký kapitalizmus a imperializmus a presadzuje už len tvrdý, silový imperializmus. Pretože v globálnej deľbe práce sa naplno presadila Čína s modernejším, efektívnejším spoločenským systémom – globalizujúcim sa socializmom. Kroky Číny sú plne v súlade s globálnym charakterom epochy. A kroky európskych KS sú v plnom nesúlade, čo sa odráža v ich úplne bezvýznamnom postavení. ... Skrátka, treba sa vrátiť k hlbokému štúdiu a rešpektovaniu dejinnej zákonitosti.
• 

  Milan Antal

  22. februára 2026

  Čo sa dnes jasne ukázalo, treba dokázať oddeliť záujmy robotníckej triedy, robotníckeho hnutia – zameraného na zlepšenie svojho sociálneho a politického postavenia - a socialistického a komunistického hnutia, zameraného na vybudovanie socializmu a komunizmu. Fakticky sme ich stotožnili, hoci oni totožné neboli. Len sa záujmy RT a prichádzajúcej socialistickej epochy (1928 – 1998) v určitom bode stretli a na základe toho bolo možné prehlásiť RT za silu, motor premeny starej spoločnosti na novú. ... Ak chcete zmeniť jeden systém na druhý, v prvom rade musí existovať subjekt – motor, schopný meniť starý systém na nový, premieňať starú energiu na novú. Myslím, že hlavný dôraz marxizmu pri formulovaní historickej úlohy RT premeniť starú kapitalistickú spoločnosť na novú bol kladený na jej spojenie s revolučným spôsobom výroby (pásovou výrobou). Nie na jej nemajetnosť, aj keď aj tá bola dôležitým motívom (nemala čo stratiť). V tomto spočíva omyl dnešnej KSS, vsádza na najchudobnejšie vrstvy, hoci tam niet žiadnej revolučnosti a motívov niečo meniť. Potrebujeme vsádzať na prácu, pracujúcich, nie nepracujúcich. Preto bolo oprávnené v 80. rokoch v socialistických diskusiách začať hovoriť o robotníkovi nie v zmysle jeho spojitosti s manuálnou prácou, ale výrobou. Je rozdiel v postavení a zodpovednosti inžiniera, dispečera v atómovej elektrárni (Černobyľ), na železniciach a vo výskumnom ústave. Robotnícka trieda v euratlantickom priestore prakticky naplnila svoje ciele z 19. st. V socializme, ale aj v socializovanom kapitalizme (sociálny štát) silne zlepšila svoje sociálne postavenie (8 hodinový pracovný čas, sociálne poistenie, minimálna mzda, odbory, ap.), zlepšila svoje politické postavenie, všeobecnou vzdelanosťou, cez všeobecné volebné právo zavedené v 20. st. a cez robotnícke strany získala (formálnu) účasť na politickom živote spoločnosti. Tým pádom stratila záujem na revolučných premenách, v europriestore ako celok prestala byť revolučnou silou, revolučným subjektom. Skôr pretrval jej záujem na drobných sociálnych reformách v prospech robotníkov, čo viedlo k jej odklonu od komunistických strán k sociálnodemokratickým, na Slovensku k Smeru-SD. Už v 90. rokoch, pri vytvorení Robotníckeho fóra a neskôr ZRS nebolo cítiť záujem o ďalekosiahle zmeny, len o reformné úpravy pod taktovkou robotníkov. Môj pokus o utvorenie odborného, poradenského zázemia so strategickým dosahom bol chápaný ako nepriateľský voči robotníkom. Spojenie robotníckeho hnutia s odbornosťou, vedou, marxizmom sa stratilo. Ako povedal jeden z robotníckych vodcov: Nepotrebujeme mudrovať, buchneme po stole a bude po našom. A s niečím podobným som sa stretol aj na stránkach KSS, keď tam ešte bežali diskusie. Socializmus nie je žiadna veda, nepotrebujeme vedu a marxizmus. ... Je zaujímavé sledovať, ako reagujú robotníci na sociálne zbedačovanie. Snahou nie o revolučnú zmenu spoločnosti, ale skôr zapojiť sa do víru konzumného spôsobu života, stať sa „nižšou šľachtou“ v porovnaní so smotánkou, a zároveň v porovnaní so sociálne odkázanými. Pohybujem sa v robotníckom prostredí, aj moja široká rodina je z veľkej časti robotnícka, takže mám poznatky z dedín, miest, ale aj automobilových montážnych liniek. Prejavuje sa tu bežná nespokojnosť s prácou a vysokými príjmovými rozdielmi, frflanie, ale za dôvod sa považuje chamtivosť ľudí, chamtivosť politikov, ktorých treba vymeniť, pozatvárať. Nie zastaraný systém, nie starý kapitalizmus, ktorý politici len obsluhujú. Niet snahy o nejakú organizovanosť, organizácia, kolektívna usporiadaná štruktúra, kolektívna práca, nejaký výbor sa pokladajú za prežitky socializmu. Proti organizovanému kapitálu sa tak stavia masa chaoticky pôsobiacich jednotlivcov. ... Jednoducho, RT splnila svoju úlohu, jej boj, pot a krv viedli k zlepšeniu sociálnych podmienok života ľudí. Ale jej poslanie bolo spojené len s prechodom do socialistickej epochy. Tým sa jej úloha vyčerpala. A tak ako sa niekedy revolučná buržoázia zmenila na kontrarevolučnú silu, tak aj robotnícka trieda sa zmenila z revolučnej sily na konzervatívnu. Revolučný subjekt, motor premeny civilizácie znovu treba hľadať v prostredí revolučného spôsobu výroby, ale už v globálnom rozmere.
• 

  Milan Antal

  22. februára 2026

  Vcelku sa dá súhlasiť. Ale od roku 1989 sme prešli kus cesty a je potreba hlbšieho teoretického objasnenia súčasného vývoja civilizácie. Nemôžeme len opakovať tézy, ktoré sa zaužívali, ale marxizmus aplikovať na súčasnosť. ... Nedá sa v duchu marxizmu, v duchu marxistického zákona súladu výr. vzťahov úrovni výr. síl hovoriť o kapitalizme počas celej jeho histórie ako zločinnom, reakčnom, zlom. Marx a Engels považovali kapitalizmus v určitej dobe za pokrokový, prínos pre civilizáciu. Nedá sa povedať, žeby nepredložil ani žiaden program. Humanizmus, renesancia, osvietenstvo, husitské hnutie sú prínosom oproti feudalizmu. Len vo svojej dialekticko-materialistickej teórii dejín ukázali, že s vývojom materiálnej základne kapitalistická spoločenská forma zastaráva a musí ustúpiť novej, socialistickej. Systém funguje efektívne v rámci konkrétnej historickej epochy (socialistickej, kapitalistickej, otrokárskej), v rámci ktorej sú (spoločenská) forma v súlade s (materiálnym) obsahom. To neznamená, že systém nemôže fungovať aj ďalej, ale už nie ako hlavná vývojová línia, hegemón vývoja. Napr. kmeňový spôsob života existuje aj dnes, ale je vedľajšou líniou. Epocha označuje hranice, mieru funkčnosti daného systému - v súlade s Heglovým zákonom premeny kvantitatívnych zmien na kvalitatívne a naopak. Toto nie je abstraktná teória, ale tvrdá prax. Koniec každej epochy je ohlasovaný veľkou hospodárskou, sociálnou krízou. Napr. koniec epochy feudalizmu veľká sociálna, hospodárska, morová kríza koncom 14. st. Koniec epochy kapitalizmu veľká sociálno-hosp. kríza r. 1929-33. Koniec epochy socializmu globálna kríza r. 1998. Je to v súlade s materialistickou koncepciou marxizmu, ktorej súčasné subjektívne chápanie marxizmu ako súboru želaní nerozumie. ... Klasický, pravý kapitalizmus (voľnej súťaže, laissez-faire) sa dostal do krízy v r. 1848 (obdoba krízy socializmu v r. 1988) a Veľkou hosp. krízou 1929-33 definitívne skončil. To nakoniec oznámil už v r. 1926 anglický ekonóm M. Keynes v štúdii The End Laissez-Faire. Tým definitívne skončila jeho dejinotvorná úloha a od tej doby je kapitalizmus vedľajšou líniou dejín. Bez ohľadu na pokusy vidieť to inak. Má právo na existenciu, ale nemá právo na úlohu dejinotvornej sily. Každý taký pokus dnes je zločinný. Preto za zločinné môžeme považovať vnucovanie kapitalistického systému po r. 1928.
• 

  Milan Antal

  23. februára 2026

  Vzťah ku kapitalizmu - a ďalším systémom určuje aj budúcnosť KS. Ak nevnímame minulosť kapitalizmu očami dialekticko-materialistickej metódy, ako základu marxizmu, ak nevidíme, že kapitalizmus v kapitalistickej epoche 14. st. – 1928 zodpovedal vtedajšej úrovni výrobných síl, potom nedokážeme vnímať dejinný vývoj a striedanie systémov ako prirodzené. To sa prenáša aj do myslenia komunistov ohľadne roku 1989, budúcnosti. Určitý čas som nechápal, ak som vyslovil tézu, že v roku 1989 nastal čas pre zmeny socializmu, bol som obviňovaný, že obhajujem návrat kapitalizmu. Potom som pochopil, že vo vedomí časti komunistov neexistuje chápanie dejín ako vývoja, striedania formácií, že aj socializmus je len jedným zo stupňov dejinného vývoja a nie jeho ukončením. Ak pre Fukuyamu a kapitalistických ideológov sa dejiny skončili liberálno-demokratickým kapitalizmom, pre časť komunistov sa dejiny skončili socializmom. A tak namiesto revolučnej sily sa z komunistických strán stala konzervatívna sila. To nakoniec viedlo k tomu, že v roku 1989 sme sa mali postaviť do čela revolučného hnutia, nie čelom proti nemu. Čo komunistické hnutie prirodzene vytlačilo na okraj spoločenského diania. Pokiaľ nepochopíme, že komunistické hnutie je revolučné hnutie, v pozícii konzervatívneho hnutia mu zostane miesto len na okraji spoločnosti. ... V tomto zmysle je potrebné vidieť aj nie celkom totožné záujmy robotníckeho a komunistického hnutia. Ich záujmy sa pred 150 rokmi stretli, ale dnes vidieť ich oddeľovanie. Európska robotnícka trieda si naplnila svoje potreby socializáciou a nevidí potrebu ďalších revolučných zmien. Nejaký marxizmus, teórie, ktoré o tom hovoria, ju iritujú ako zbytočné. Jej stačí, ak má minimálny príjem, auto, dvakrát týždenne si zájde na nákupy do supermarketu, má byt, elektrinu, teplú vodu, teplý byt, smartfón. Bez spojenia robotníckeho hnutia (ako motora zmien) s programom, programovým marxistickým hnutím (KS), ktoré mu ukazovalo cesty, toto už nedokáže byť revolučným hnutím. Z histórie na to poukazuje napr. spojenie časti robotníckej triedy s nemeckým nacizmom, ktorý naplnením sociálnych potrieb robotníkov dokázal presmerovať jeho revolučný potenciál.