Stabilizačný príplatok ako náplasť na zlomeninu: Keď stíhačky víťazia nad zdravotníkmi

Otázka štátnych priorít sa v čase personálnej krízy v zdravotníctve a sociálnych službách stáva kľúčovou témou verejného diskurzu. Kým výdavky na obranu a zahraničné záväzky dosahujú miliardové sumy, rezorty starajúce sa o zdravie a sociálnu istotu občanov sa spoliehajú na jednorazové finančné injekcie, ktoré v systéme vytvárajú skôr pocit nespravodlivosti než stabilitu.

Komentár Mareka Kopeckého analyzuje kontrast medzi investíciami do vojenskej techniky a podfinancovaním profesií v prvej línii. Ponúka pohľad na to, ako by presun zlomku obranných výdavkov do mzdových taríf mohol priniesť skutočnú, systémovú stabilitu, a prečo bezpečnosť štátu nemožno definovať výhradne počtom zbraní, ale predovšetkým funkčnosťou jeho sociálnej infraštruktúry.

Slovensko opäť objavilo čarovné slovo – stabilizácia. Znie to profesionálne, upokojujúco, ba až takmer terapeuticky. Človek má pocit, že za ňou stoja celé tímy slovutných odborníkov, ktorí problém poznajú do posledného detailu. Nuž mali by, veď sú, okrem iného, aj za to slušne honorovaní. Veď spoločnosť do ich rúk vložila aj dôveru. Realita je však oveľa jednoduchšia, taká Made in Slovakia. Vždy, keď sa systém otriasa, vložíme doň zopár miliónov eur a dúfame, že sa prestane triasť. Takým najnovším príkladom riešenia problémov je aj mediálne husto pertraktovaný tzv. stabilizačný príspevok pre zdravotné sestry. Áno, stokrát áno, že ochota  pomôcť tejto profesii je nanajvýš správna a nesmierne potrebná. Sestry sú totiž neodmysliteľnou chrbticou našich nemocníc. Bez nich by oddelenia skolabovali v priebehu niekoľkých hodín. No, ak stabilizujeme len chrbticu, a zabudneme na zvyšok tela, pacient, ako objekt zdravotnej starostlivosti, sa môže veľmi rýchlo dostať do vážneho, častokrát až život ohrozujúceho stavu.

Rozhodnutie o stabilizačných opatreniach zastrešuje Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, pričom politickú zodpovednosť nesú vlády naprieč obdobiami – od kabinetu Eduarda Hegera až po súčasnú vládu premiéra Roberta Fico. Striedajú sa farby, mená aj slogany, no spôsob riešenia ostáva podobný: namiesto systematickej reformy prichádza jednorazová finančná injekcia. Politika sa tak občas podobá urgentnému príjmu – riešime akútne symptómy, pri ktorých nastupuje symptomatická liečba. Po nej by mala nasledovať kauzálna, ktorá bude riešiť príčiny…

Koľko stojí stabilita?

Podľa dostupných údajov na Slovensku pracuje približne 35-tisíc zdravotných sestier. Ak by každá z nich dostala jednorazový stabilizačný príspevok vo výške 3 000 eur, tak potom hovoríme o sume približne 105 miliónov eur. Ide o obrovský objem verejných financií. Za takúto sumu by bolo možné systematicky zvýšiť mzdy širšiemu spektru zdravotníckych pracovníkov, investovať do modernizácie nemocníc alebo vytvoriť viacročný stabilizačný fond, ktorý by fungoval koncepčne, a nie ako jednorazový hasičský zásah, ktorý je síce potrebný, ale ak by fungoval premyslený systém odmeňovania, k požiaru by nikdy nemuselo prísť.

Priemerný plat zdravotnej sestry v nemocnici sa dnes pohybuje približne medzi 1 300 až 1 700 eur brutto, v závislosti od dĺžky praxe a regiónu. Jednorazových 3 000 eur teda predstavuje zhruba dve až tri mesačné mzdy. Je to povzbudivý finančný impulz – možno na nový kotol, splatenie dlhu, opravu auta. No z dlhodobého hľadiska to nezmení základný problém. Lebo ak je systém dlhodobo podfinancovaný,  tak jednorazový bonus ho nevylieči. Len opäť oddiali základné riešenie, ktoré by malo spočívať vo zvýšení základných platov všetkých pracovníkov v rezorte zdravotníctva.

Prečo hovorím o celoplošnom zvýšení? Lebo práca celého kolektívu je jedinou podmienkou úspešnej liečby. Vyliečený pacient je základným krédom, snažením medicíny. Nielen ľudským, ale aj ekonomickým. Lebo len zdravý človek dokáže vytvárať zdravú ekonomiku. Preto tvrdiť, že zdravotníctvo je akousi čiernou dierou, je vulgárnou snahou zbavovať sa zodpovednosti.  Áno, sú v ňom čierne diery v podobe napichnutých pijavíc, ktoré si v pralese finančných záujmov presadili svoju existenciu… Zatiaľ však ani jeden minister nemal odvahu sa pustiť do ich odstraňovania. Veď len prevádzka sanitiek, ktoré prešli z nemocníc (za ministra R. Zajaca) do súkromných rúk, sa zvýšila o cca päťnásobne.

Vráťme sa však k stabilizácii. Len pripomeniem, že sanitárka často nedosiahne ani 1 000 eur brutto mesačne. Upratovačka v nemocnici sa pohybuje na hranici minimálnej mzdy, hoci už aj nemocnice upratuje súkromná spoločnosť. A tá si, ako spomínaná pijavica, účtuje až nehorázne vysoké ceny. Laborant sa dostáva približne na úroveň 1 100 – 1 400 eur brutto. Ak jednej skupine pošleme 3 000-eurový, čiže akýsi „náboro-voďakovný balíček“ a ostatným nie, ostatným vysielame signál nespravodlivosti, že stabilita je výberová disciplína. Stabilizujeme tých, ktorých je najviac, žiaľ, častokrát až nátlakovo počuť, a tí ostatní majú zatiaľ vydržať.

Predstavme si konkrétnu situáciu z praxe. Na chirurgickom oddelení pracujú tri sestry, dve sanitárky a jedna upratovačka. Sestry dostanú stabilizačný príspevok. Sanitárky, ktoré denne fyzicky manipulujú s pacientmi, nie. Upratovačka, ktorá zabezpečuje hygienu operačných sál a znižuje riziko nozokomiálnych nákaz, takisto nie. Kolektív, ktorý doteraz držal spolu, zrazu sleduje rozdiely v odmeňovaní. Nie je to otázka závisti, je to otázka spravodlivosti. Ak jeden článok reťazca dostane odmenu a druhý nie, reťaz sa môže oslabiť práve tam, kde to najmenej čakáme.

Druhý príklad je ešte výrečnejší. Laborant v okresnej nemocnici spracuje denne desiatky krvných vzoriek. Bez jeho práce by lekár nevedel rozhodnúť napríklad o operácii alebo ani o ďalšej liečbe. Ak však laborant vidí, že stabilizačný bonus sa týka len sestier, môže si oprávnene položiť otázku: „Moja práca je menej stabilizačne významná?“ A odíde. Do Česka, kde sú mzdy vyššie, alebo do súkromného sektora. Štát tak ušetrí na 3 000 eurách, no stratí odborníka, ktorého náhrada bude stáť viac – finančne aj časovo.

Ak by sme sa na vec pozreli systematicky, možno by dávalo väčší zmysel rozdeliť 105 miliónov eur plošne, napríklad formou postupného zvýšenia tarifných platov všetkých zdravotníckych profesií o určitý percentuálny podiel. Stabilita by tak nebola jednorazovou udalosťou, ale dlhodobým procesom. Namiesto toho sledujeme model: „Tu je 3 000 eur, prosím, zostaňte.“ To síce poteší, ale otázka znie – čo o dva roky?

Sociálne služby: Stabilizácia? Skôr ignorácia

Ak je situácia v zdravotníctve napätá, v sociálnych službách je alarmujúca. Sociálni pracovníci, terénni pracovníci, asistenti sociálnej práce, či pracovníci komunitných centier pracujú často za platy, ktoré sotva presahujú 1 100 eur brutto. Mnohí sú zamestnaní v neziskových organizáciách, ktorých financovanie je závislé od projektov a dotácií. Stabilizačný príspevok? V tomto sektore skôr sci-fi literatúra.

Rezort práce viedli rôzni ministri a vlády, medzi nimi aj politické špičky, ktoré dnes zastávajú najvyššie funkcie, vrátane prezidenta Petra Pellegriniho. Napriek tomu zostáva stabilizačná politika pre sociálne služby prakticky neexistujúcou. Síce sa veľmi často hovorí sa o podpore rodiny, o sociálnej spravodlivosti o solidarite – no keď príde na konkrétne platy ľudí v prvej línii, odrazu je mešec prázdny.

Predstavme si terénneho sociálneho pracovníka pôsobiaceho v marginalizovanej komunite. Denne rieši absenciu detí v škole, hrozbu straty bývania, exekúcie, konflikty v rodinách. Jeho práca je prevenciou budúcich nákladov – menej hospitalizácií, menej zásahov polície, menej detí umiestnených do ústavnej starostlivosti. Stabilizačný príspevok by v jeho prípade znamenal uznanie, že jeho práca má pre štát hodnotu.

Ďalší príklad: zariadenie pre seniorov, kde pracuje asistent sociálnej práce. Denne pomáha obyvateľom s orientáciou, komunikáciou s rodinou, vybavovaním úradných záležitostí. Je spojovacím mostom medzi nimi a administratívnym systémom. Nečudo, že ak jeho mzda nepokrýva jeho základné životné náklady, a pracovné podmienky sú čoraz náročnejšie, odíde. Seniori zostanú bez adekvátnej podpory, ich fyzický i psychický stav sa postupne zhoršuje až natoľko, že veľmi často končia v nemocnici. Štát tak síce ušetrí na zvýšení jeho platu, ako základnou podmienkou jeho spokojnosti, stabilizácie (nemusí už ani len uvažovať o nejakom jednorázovom stabilizačnom príspevku), ale  zaplatí viac za zdravotnú starostlivosť seniorov, ktorých liečba býva veľmi často až extrémne drahá. Na jednej strane sa šetrí, aby napokon takéto ,,šetrenie“ vytiahlo z vrecák daňových poplatníkov niekoľkonásobne viac peňazí.

Sociálne služby sú pritom neviditeľnou infraštruktúrou štátu. Keď fungujú, nik si ich nevšíma. Keď sa rozpadnú, dôsledky sú okamžité a bolestivé. Stabilizácia tohto sektora by si vyžadovala systémové financovanie, jasné kariérne modely a mzdovú politiku, ktorá zohľadňuje náročnosť práce. Zatiaľ však aj v tomto sektore pôsobí, akoby stabilita bola vyhradená len pre vybrané profesie.

Obrana, export a otázka priorít

Osobitnou kapitolou je otázka verejných výdavkov na obranu a zahraničné záväzky. Slovensko sa zapojilo do vojenskej pomoci pre Ukrajinu a zároveň investuje do modernizácie armády v rámci záväzkov voči NATO. Obranné výdavky sa pohybujú približne na úrovni 2 % HDP, čo predstavuje viac než 2 miliardy eur ročne.

Bezpečnosť štátu je legitímnou prioritou. No bezpečnosť nemožno chápať iba ako počet tankov či lietadiel. Skutočná bezpečnosť spočíva aj v tom, že občan má dostupnú zdravotnú starostlivosť, že senior nezostane bez pomoci a že rodina v núdzi má podporu. Ak investujeme miliardy do obrany a zároveň hľadáme desiatky miliónov na stabilizáciu zdravotníctva, je namieste otázka proporcií.

Hypoteticky si možno predstaviť, že presun časti obranných výdavkov – povedzme 150 až 200 miliónov eur – by umožnil plošné zvýšenie miezd všetkých zdravotníckych a sociálnych profesií. To by bola stabilizácia, ktorá by sa nedala prehliadnuť. Samozrejme, ide o politické rozhodnutie. No práve o prioritách politika je.

Satiricky povedané: moderná stíhačka síce dosiahne nadzvukovú rýchlosť, ale tlak pacientovi nezmeria. A obrnené vozidlo síce ochráni hranicu, no nevybaví sociálnu dávku. Ak sa chceme cítiť bezpečne, potrebujeme nielen silnú armádu, ale aj silný sociálny a zdravotný systém.

Stabilita ako marketingový slogan?

Najväčším problémom stabilizačných príspevkov, ako už bolo vyššie povedané, je ich jednorázovosť. Stabilita totiž nevzniká z jednorazových bonusov, ale z ekonomickej predvídateľnosti. Z jasne nastavenej mzdovej politiky, z kariérneho rastu, z istoty financovania. Jednorazových 3 000 eur je príjemcu síce veľmi zaujímavou, až príjemnou sumičkou, ale pokiaľ sa nezmení základný plat, pokiaľ nebude adekvátne valorizovaný k zvýšeným životným nákladom, tak o rok, dva sme opäť tam, kde sme boli. Chápem ministrov, že sú nútení reagovať na mediálne nátlaky ako Lekárskeho odborového združenia, tak aj Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek, že sa chcú čo najskôr zbaviť verejnej kritiky, tak rýchlym opatrením, ktoré sa im ponúka, je zapchať im ústa stabilizačným príspevkom,

 A čo nás takýmto riešením bude opäť čakať? Len to, že budeme každé dva roky hasiť personálnu krízu, čiže odchody zdravotníckych alebo sociálnych pracovníkov ďalšou finančnou injekciou a budeme sa točiť v bludnom kruhu. A bude nás to stáť oveľa, oveľa  viac…

Foto: Canva

Autor článku

Marek Kopecký

+ dalšie články od tohto autoraBio

• Marek Kopecký

  Bývanie len pre poslušných: Keď štát trestá chudobu namiesto pomoci
• Marek Kopecký

  Koniec lístkov na staniciach: Čo bude so železnicami v roku 2026?
• Marek Kopecký

  Optimalizácia na úkor ľudí: ako tri desaťročia politických zlyhaní priviedli železnice k prepúšťaniu
• Marek Kopecký

  Solidarita na papieri, konkurencia na poli: Mercosur ako lakmusový papierik sociálnej spravodlivosti