Podpis zmluvy medzi Slovenskou republikou a Spojenými štátmi americkými o dostavbe jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach predstavuje jeden z najvážnejších a najrizikovejších politických krokov súčasnej vlády, ktorý namiesto ochrany záujmov občanov, otvára krajinu geopolitickej manipulácii a finančnému vykorisťovaniu. Projekt s potenciálnymi nákladmi presahujúcimi 12 až 15 miliárd eur, ovplyvňujúci energetickú bezpečnosť celej krajiny, sa rozhodla vláda realizovať bez akéhokoľvek verejného a transparentného výberového konania, čím porušila základné princípy hospodárskej súťaže a rezignovala na možnosť vyjednať výhodnejšie podmienky pre Slovensko. Ako výstižne povedal ekonóm Joseph Stiglitz: „Tam, kde chýba konkurencia, rastie cena a klesá verejný záujem.“ Presne toto je obraz rozhodnutia premiéra – voľba americkej firmy bez súťaže je gesto lojality k cudzím mocnostiam, nie zodpovedného hospodárenia so štátnymi zdrojmi.
Zvlášť znepokojivé sú tieto kroky v kontexte zahraničnej politiky Spojených štátov, ktoré sa dlhodobo profilujú ako „obrancovia demokracie“, no v skutočnosti vedú globálnu politiku koloniálneho nátlaku, sankcií, destabilizácie a vojenských zásahov. Od Iraku, Afganistanu a Líbye až po Latinskú Ameriku je jasné, že USA sa neštítia porušovať suverenitu iných štátov a ich občanov pre vlastný ekonomický a geopolitický zisk. Vrcholom tejto agresívnej zahraničnej politiky bol neopísateľný akt – únos prezidenta Nicolása Madura, ktorý USA vykonali priamo, snažiac sa ho odstrániť a destabilizovať legitímne zvolenú vládu Venezuely. Tento akt je explicitným štátnym terorizmom, flagrantným porušením medzinárodného práva a dôkazom, že „obranca demokracie“ je v praxi globálnym agresorom.
Každý, kto sa rozhodne viazať Slovensko na takúto mocnosť, musí byť pripravený niesť dôsledky tejto geopolitickej podriadenosti. Kritika sa však nevyhýba ani domácim predstaviteľom. Dvojtvárnosť premiéra a jeho kabinetu je zjavná a alarmujúca: doma prezentujú sociálnu citlivosť a ochranu občanov, v Bruseli poslušne presadzujú neliberálne politiky a vo Washingtone sa klaňajú mocným zahraničným partnerom, obetujúc pritom strategické záujmy krajiny. Doma sa hovorí o sociálnom štáte, v Bruseli o rozpočtovej disciplíne na úkor verejných služieb, vo Washingtone o „strategickom partnerstve“, ktoré v skutočnosti znamená jednostranné záväzky a ekonomické podriadenie. Ako znie jeden politický aforizmus: „Politik sa pozná nie podľa slov, ale podľa smeru, ktorým sa ukláňa.“ V projekte Jaslovských Bohuníc sa tento paradox odráža naplno – sociálne frázy pre domácich voličov, ekonomické a politické ústupky pre zahraničné mocnosti.
Z finančého hľadiska, zatiaľ čo americká technológia môže stáť 12 až 15 miliárd eur, projekty ruských alebo čínskych firiem by sa pohybovali výrazne nižšie, na úrovni 6 až 8 miliárd eur, pri porovnateľnom výkone, často s lepšími úverovými podmienkami a vyšším zapojením domáceho priemyslu. Rozdiel 6 až 7 miliárd eur by mohol byť použitý na radikálnu zmenu životnej úrovne obyvateľov Slovenska – desiatky moderných nemocníc, rozsiahle siete polikliník, stovky domovov sociálnych služieb pre seniorov a dlhodobo chorých, zvýšenie platov zdravotníkov a opatrovateľov alebo na nájomné bývanie pre mladé rodiny. Len pre ilustráciu – za jednu miliardu eur možno postaviť približne desať plne vybavených nemocníc strednej veľkosti alebo desiatky domovov sociálnych služieb, ktoré sú dnes kriticky nedostatočné. Namiesto toho vláda uprednostnila drahšie, geopoliticky motivované riešenie, ktoré neslúži slovenským občanom, ale zahraničným záujmom.
Záverom je potrebné otvorene povedať, že politika a činy súčasnej vlády sú v totálnom rozpore s deklarovaným sociálnym smerovaním, ktorým sa jej predstavitelia radi prezentujú. Sociálna politika sa nerobí heslami a rétorikou, ale rozhodnutiami, ktoré majú priamy dosah na život ľudí. Rozhodnutie investovať miliardy do projektu vedeného v záujme zahraničnej mocnosti a na úkor ekonomicky výhodnejších alternatív je popretím princípov spravodlivej a sociálne orientovanej vlády. Ak vláda tvrdí, že stojí na strane obyčajných ľudí, mala by konať tak, aby verejné zdroje slúžili predovšetkým im, nie zahraničným korporáciám a mocenským ambíciám USA. Ako povedal Olof Palme: „Politika bez morálky je len technikou moci.“ V prípade dostavby jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach sa zjavne ukazuje, že technika moci, poslušnosť a geopolitická submisia opäť zvíťazili nad verejným záujmom a základnou zodpovednosťou voči občanom Slovenska.
Ilustračný obrázok: Premiér SR Robert Fico (uprostred) počas rokovania s delegáciou Kongresu Spojených štátov amerických na Úrade vlády SR. Bratislava, 13. január 2024 (Foto: SITA/Úrad vlády SR)
Pred napísaním komentára sa musíte prihlásiť.
© TVorba.net
Marek, „klobúk dolu!“. Má to iba jeden praktický „háčik“: Ruské jadrové technológie nie sú dostupné, pokiaľ je SR v EÚ a v NATO (Maďari mali kontrakt „v rukáve“ s RF dávno pred embargom). Nemci „zrušili“ výrobu technologických častí, Francúzi majú iba výrobu náhradných dielov pre seba – a kto ešte? Čína? Nuž… toto je pohľad národohospodára, ale už sa teším, ako si podáš MERCOSUR.
Súhlas, Peter.
Sme príliš malá krajina a príliš previazaná s EÚ, NATO, bez vlastnej silnej štátnej ekonomiky, aby naša vláda mohla vyskakovať. Môže pracovať len v tých rámcoch, ktoré sú nastavené.
Ale ako som čítal, tak zmluva má byť podpísaná až v roku 2027. Dovtedy sa môže veľa vecí zmeniť. A Ficova predstava bola taká, že do výstavby budú zapojené aj ruské firmy, v spolupráci s americkými.
Americko-kanadská Westinghouse totiž aj tak samostatne nevie stavať JE, skôr ich projektuje na papieri. Potrebuje k tomu subdodávateľov, spolieha sa hlavne na juhokórejskú firmu. Takže uvidíme, ako sa to vyvinie – a treba tlačiť vládu k tej spolupráci s ruským Rosatomom.
Určite, vznikajú otázniky, prečo vláda chce podpísať dohodu o JE práve s USA.
Jednu odpoveď poskytol Peter Zajac-Vanka.
Ale sú tu ešte aj ďalšie súvislosti.
…
Aj v ľavicovom prostredí, aj na Tvorbe sa široko presadzuje multipolarizmus. A globalizácia ako zlá. Len neviem, či si uvedomujeme dôsledky a súvislosti. Je to vlastne rozdelenie sveta na mocenské bloky, sféry vplyvu – medzi USA, Čínou, Ruskom. Do ktorého sa chce zapojiť aj EÚ, Turecko, Izrael, Brazília, vytvárajúc okolo seba sféry vplyvu.
Otázkami multipolarizmu sa hlbšie budem zaoberať v inom komentári. Tu len dôsledkami pre stavbu JE.
Vlastne tým ale multipolaristi, antiglobalisti jasne tlačia Slovensko do sféry vplyvu EÚ a USA, nastavujeme aj vláde rámce, v ktorých sa môže pohybovať. Tu je ďalšia z odpovedí, prečo zmluva s USA.
Názory, že máme opustiť EÚ a vstúpiť do BRICS, vyjadrujú len nepochopenie ekonomických procesov, čo je to integrácia, že to nie je hodnotový či politický projekt (napr. USA, ako som čítal), ale dôsledok postupujúcej špecializácie v rámci deľby práce.
…
Odhliadnuc od problémovej schopnosti EÚ stavať JE, je tu ešte ďalší faktor. Ak si prečítate ľavicové médiá, komentáre, stanoviská ľavicových politických strán, Smeru, sú vyhranene antiliberálne, antiprogresívne, konzervatívne zamerané. Nuž a EÚ je dosť (buržoázno)liberálne a (buržoázno) progresívne zameraná, USA dnes silne konzervatívne. Takže svojimi postojmi vlastne všetci nastavujeme vláde smer, ktorým sa môže pohybovať.
Aj tam je odpoveď, prečo zmluva práve s USA, hoci z odborného hľadiska je veľmi nevýhodná. Ale kde sa dnes aj v ľavicovom prostredí darí odbornosti. Prakticky KSS, Smer, Hlas, ale aj KSČM zrušili takmer všetky odborné konferencie, kde by sa mohli takéto témy prediskutovať.