S odstupom niekoľkých dní som si vypočul výrok Tibora Gašpara na margo nášho možného vystúpenia z EÚ. Úprimne, neviem či mi je viac do smiechu, alebo do plaču. Do smiechu preto, že súčasná opozícia (stranícka i mediálna) je nútená k chytaniu sa takýchto slamiek. No a do plaču z dôvodu, že ak mal byť toto jeden z hlavných katalyzátorov účasti na nedávnych protestoch, tak to veľa vypovedá o časti obyvateľstva, ktorá sa povýšenecky stavia do pozície lepších ľudí s vyvinutým kritickým myslením a imunitou voči manipuláciám.
MAJÚ KRÁTKU PAMÄŤ
Z hrozby vystúpenia z EÚ sa pomaly stáva opozičný evergreen. Veď s tým strašili už pred eurovoľbami. A ono by to možno nepôsobilo tak zúfalo, keby sa nesnažia túto tému živiť doslova pár mesiacov po tom, čo traja najvyšší ústavní činitelia podpísali memorandum, v ktorom sa zaväzujú robiť presný opak toho, z čoho ich obviňuje opozícia.
No ja súčasnej opozícii, médiám a pobúrenej kaviarni pripomeniem pár tvrdo euroskeptických momentov z ich tábora, na ktoré asi zabudli.
Napríklad Milana Krajniaka, ktorý ešte v časoch šaškovania a´la posledný križiak natvrdo povedal, že bude za vystúpenie z EÚ, ak bude Brussel viac centralizovať svoju moc. Alebo jeho šéfa Borisa Kollára, ktorý ho vzápätí v tomto podporil: „Prečo sme vystúpili z Československa? Vadil nám PRAGOCENTRIZMUS? Vadilo nám, že nemôžeme o sebe rozhodovať sami? No a keď nám teraz Brusel vezme všetky kompetencie, tak nám to už nevadí? No mne áno! Ak sa rozhodne ísť Brusel touto cestou budem aj ja za opustenie tohoto chorého spolku!“
Pred piatimi rokmi zrejme SaS a predsedovi Ghrölingovi nevadilo, že takýto človek bol na čele parlamentu a jeho strana spolu s SaS v koalícii. A teraz opozícii zrejme takisto nevadí, že druhý zo spomínaného tandemu vedie Kresťanskú úniu, ktorá v NR SR disponuje dvomi opozičnými poslancami.
Alebo si spomeňme na Richarda Sulíka, ktorý bol kvôli eurovalu ochotný nielen povaliť vlastnú vládu, ale položiť na lopatky eurozónu a v zásade celú EÚ. Len si spomeňte, aké euroskeptické vyjadrenia z neho vtedy vypadávali ako na bežiacom páse. Ale aj neskôr, keď chodil po mítingoch strany Alternatíva pre Nemecko, aby ju podporil. A bonbónikom tohto krátkeho pamäťového cvičenia bude Ondrej Dostál. Keď väčšina Slovenska s očakávaním vstupovala 1. mája 2004 do EÚ, po tom, čo dokonca aj komunisti agitovali za účasť v referende o vstupe do EÚ, tak pán Dostál ako aktivista OKS, prosím pekne, organizoval protest S EÚ na večné časy a nikdy inak! Ktorým chcel aj s dvadsiatkou ďalších demonštrantov „upozorniť, že v EÚ vidia mnohé črty podobné predchádzajúcemu režimu na Slovensku. Únia sa mení na byrokratickú mašinériu, ktorá zasahuje do životov ľudí, do hospodárstva a mnoho krát mu škodí,“ povedal už bývalý zväzák, vtedy euroskeptik a dnes bývalý zväzák a bývalý euroskeptik.
SKUTOČNÚ SLOBODU MAJÚ NA HÁKU. V NIEKTORÝCH FABRIKÁCH VLÁDNE OTROKÁRSTVO
V týchto dňoch ma trápi najmä to, že hodnotami slobody, práv a dôstojného života tu opozícia prekrýva svoj jediný cieľ: mocenské ambície. Robia to politici, ktorí tieto hodnoty počas covidu bezohľadne pošliapavali. Sú to zároveň ľudia, ktorí majú extrémne zúžené chápanie týchto hodnôt, pretože ekonomickú slobodu ľudí majú na háku. Pritom miera ekonomickej slobody je v mnohých slovenských závodoch na úrovni feudalizmu. Najnovšia skúsenosť – nedávno sa mi ozvali z jednej menšej fabriky. Podmienky sú tam katastrofálne, platy mizerné. Manažment však už vie, že o pár dní príde kontrola z inšpektorátu. Zamestnanci dostali na mítingu jasné inštrukcie: „Budete držať huby, inak poletíte. Ak sa vás inšpektor bude niečo pýtať, tak ho pošlete za majstrom. Ten vie, ako má odpovedať. “
Státisíce ľudí v produktívnom veku prežívajú tretinu, možno i polovicu, života v nastavení, ktoré by sa dalo charakterizovať vetou: „V práci budeš držať ústa a makať, keď chceš slobodu a demokraciu, vypadni z areálu fabriky.“ Nikto s tým nič nerobí. Nikoho to netrápi ani tých, ktorí sa slobodou sústavne oháňajú.
Momentálne som pravdepodobne jediný politik, ktorého trápi, že tisíce zamestnancov dopravy – najmä šoférov autobusov – nemôžu kvôli platnosti nariadenia Hegerovej vlády z roku 2022 o hospodárskej mobilizácii vyvíjať žiadne nátlakové aktivity. A každý zamestnávateľ v tomto segmente tak už vopred vie, že jeho zamestnanci nemajú na neho ako zatlačiť. Ústavné právo na štrajk majú títo pracujúci bezdôvodne už niekoľko rokov odňaté.
Pracujúci v ostatných odvetviach sú na tom lepšie len o čosi. Splniť podmienky vyhlásenia štrajku, tak aby bol legálny a aby pracujúci na konci dňa neplatili za škody zamestnávateľa, je dnes obrovskou prekážkou. Kiež by sme si brali zo Západu príklad v tomto…
Zamestnávatelia systematicky a dlhodobo sabotujú ústavné práva na štrajk či na združovanie sa v odboroch. Poľovanie na odborových predákov sa začína stávať novou módou.
Výsledok je taký, že ak sa chceme stať nástrojom na odstavenie od moci jedných a ich nahradenie druhými, alebo naopak, nikto nám v tom nebráni. Ak chceme vyššie mzdy, aby sme boli slobodnejší, alebo ak si chceme vytiahnuť z úst handru, ktorú nám tam vopchal zamestnávateľ, narazíme na problém.
Ale sloboda a demokracia je v ohrození najmä vtedy, keď herci a profesionálni aktivisti nastúpia pred objektívy kamier. Nemôžem to nazvať inak ako pokrytectvo.
ABY SME NECHCELI SVOJE MLADŠIE JA POSLAŤ DOMOV
Poznám mnoho ľudí, ktorí sa aktívne a s nadšením zapojili do udalostí novembra 1989. Z nadšenia však zostala už len trpká pachuť. A mnohí z týchto ľudí pri zmienke o Nežnej revolúcii len precedia cez zuby, že ak by mali možnosť, tak by svojmu mladšiemu ja zobrali kľúče, dali po prstoch a poslali ho domov.
Podobnú skúsenosť zažívam aj pri ľuďoch, ktorí sa zapojili do Majdanov. Buď toho v roku 2004, alebo do toho na prelome rokov 2013 a 2014. Najprv obrovské očakávania a potom sklamanie. Ak by sa mohli rozhodnúť znovu, vykašľali by sa na Majdany.
Momentálne sa na Slovensku nehrá len o koalično-opozičné fazuľky. Ale reálne o to či sa Slovensku podarí zaradiť k malej skupinke štátov, ktoré dokázali pokusy o farebné revolúcie ustáť, alebo nie. S týmto faktom naložte ako chcete. Viem, že presviedčať nepresvedčiteľných o vážnosti situácie nemá význam.
Práva a slobody si veľmi cením (no ich ekonomickým rozmerom pripisujem rovnakú vážnosť ako rozmerom politickým či ľudským). Z tohto dôvodu sa nebudem púšťať do kritiky tej časti verejnosti, ktorá na protestoch participuje. Miesto toho vyslovím v závere textu apel, aby ste v nadchádzajúcich týždňoch, ktoré budú náročné, konali tak, aby ste o 10 či 15 rokov nechceli s trpkou pachuťou poslať svoje mladšie ja domov.
Foto hore: Podpredseda Demokratov Juraj Šeliga (vpravo) a účastníci počas verejného protestu za demokratické a spravodlivé Slovensko organizovaného stranou Demokrati s občianskymi aktivistami, v koordinácii s občianskym združením Mier Ukrajine pod názvom Aj Prešov je Európa! na Hlavnej ulici v Prešove. Prešov, 24. január 2025 (Foto: SITA/Viktor Zamborský)
Pred napísaním komentára sa musíte prihlásiť.
© TVorba.net
To sú múdre vety, vďaka Artur. Problémom je aj tu na webe, že ten apel čítame my čo vieme o čo ide a kde stojíme. Žiaľ, často to nevedia naši susedia, kolegovia v práci, ba ani vlastné deti a vnúčence. A je zvada „na stole“, ak sa pokúsime niečo vysvetľovať.
Naozaj to pripomína tie „časy nežnej revolúcie“ – my sme mnohí nechápali, o čo sa tu hrá – ale keď sme to pochopili, už bolo neskoro – republika bola rozkradnutá, rozdelili nás na dve, vnútili nám kapitalizmus a rannokapitalistické trhové blúznenia typu Harvardské fondy a kupónová privatizácia. Potom už bolo neskoro…