Môže byť obec alebo mesto bez cintorína? Nemôže. Môže byť krajina bez kafilérií?
- Peter Zajac-Vanka
Takto rozhorčene reaguje náš popredný publicista v oblasti poľnohospodárstva na Slovensku, Jozef Sedlák, na situáciu, v ktorej ani mimoriadne vládne opatrenia pri vybíjaní stád postihnutých vírusovým ochorením slintačkou a krívačkou nemajú „zázemie“ vo fungujúcich kafilériách, teda závodoch spracúvajúcich zvyšky zvierat po porážke či kadávery (odborne uhynuté zvieratá).
Na území Slovenska bolo pôvodne rozmiestnených päť kafilérnych závodov, a to skôr podľa dostupnosti a kilometrovej vzdialenosti ako podľa „efektivity“. V tejto oblasti sa ziskovo podnikať nedá, preto nová komerčná éra síce sprivatizovala kafilérie po Slovensku (a ďalšie v Čechách, ale aj v Poľsku a Maďarsku), no tie na Slovensku podnikateľsky „skrachovali“ ešte v minulých desaťročiach trhovej ekonomiky. Je zázrak, že kafiléria v Mojšovej Lúčke pri Žiline prežila. Zrejme preto, že bola najmodernejšia, s modernou čističkou odpadových vôd, a kedysi tvorila „referenčnú vzorku“ pre podnik zahraničného obchodu TECHNOPOL, ktorý exportoval kafilérne technológie do krajín RVHP. Boli to časy, keď export predstavoval 115 liniek zariadení len do ZSSR! Dnes už nemáme technológie ani kafilérie. A kadávery (keďže sa podľa EÚ nesmú páliť a znečisťovať ovzdušie) zakopávame do zeme ako v stredoveku.
Na smiech!
Argument, že „veď sme ich nepotrebovali!“, tu nepomôže. Ani cintoríny „nepotrebujeme“, a predsa patria do kultúrno-emocionálnej sféry Slovenska. A kafilérie patria do hygienicko-kultúrnej infraštruktúry čistoty krajiny.
Kam vlastne vozili zastrelené medvede, vyvrhnuté zvyšky diviny, občas kŕdle postihnutej hydiny zasiahnuté vtáčou chrípkou či nedávno kadávery z „prasacieho moru“? Viete, ako ďaleko a strašne zapácha čo i len jeden kadáver?
Niečo tu zapácha, a nie sú to kafilérne prevádzky. Publicista J. Sedlák pravdepodobne správne píše, že na miestach areálov kafilérií vyrástli nové domy. Fajn. Nechcel by som bývať na kontaminovanej pôde. Ale dobre, biznis je biznis.
No a čo teraz? Bude stačiť tých 1 200 plne naložených kamiónov s potravinami DENNE do cudzích obchodných sietí po Slovensku, aby sme prežili? Alebo tak „progresivisticky“ dáme cieľ zvýšiť dodávky mäsa z krajín Mercosur a počet denných kamiónov navýšime aspoň na 2 000 denne?
Mali sme technológiu, exportovali sme ju. Mali sme stáda a vlastnú kvalitnú výživu. Nezabúdajme, že kravičky aj mliečko doja… A teraz už nebudeme mať NIČ.
Vytiahnuté z článku Jozefa Sedláka z 26. 3. 2025 v Pravde. Nahý v tŕní. Zdecimuje slintačka Slovensko? https://nazory.pravda.sk/komentare-a-glosy/clanok/745898-nahy-v-trni/
Red. upravené, foto: Canva/Shaunl
Autor článku
Peter Zajac-Vanka
Jeden komentár
Pridaj komentár
Pred napísaním komentára sa musíte prihlásiť.
Podobné
Reviews for Môže byť obec alebo mesto bez cintorína? Nemôže. Môže byť krajina bez kafilérií?
-
Peter Zajac-Vanka
2. apríla 2025
Z odozvy na webe Slova od MVDr.Babíka k článku A.Julényho: Kafilerické zariadenia boli v ČSSR výhradne pod správou veterinárnej služby až do roku 1989, resp. v SR do roku 1994. Mäsokostná múčka a živočíšny tuk sa stali intenzifikačnými faktormi vo výžive zvierat, ktoré podporovali vyšľachtené produkčné vlastnosti hospodárskych zvierat. Po roku 1989 sa kafilérie stali záujmovými sférami privatizácie. Pri tejto téme treba spresniť význam prionov (infekčné bielkoviny), ktoré zohrali smutnú úlohu v ďalšej histórii kafilerických zariadení. Ako prvá krajina v Európe sprivatizovala kafilérie Veľká Británia, Nemecko sa tomu dlho bránilo. Mäsokostná múčka ako intenzifikačný faktor výživy sa začala používať aj v chove bylinožravcov, a to u býkov na prírastok svalovej hmoty a u dojníc pre vyššiu produkciu mlieka. V Československu to nebolo nebezpečné. Iné boli dôsledky vo Veľkej Británii. Neviem, či tu stratila dozor veterinárna služba v kafilériách, alebo podnikatelia zistili, že mäsokostná múčka sa dá vyrobiť aj pri 80-tich stupňoch Celzia a tým ušetriť vo výrobnom procese veľké množstvo energie. Hoci sa ignoroval zásadný medicínsky aspekt sterilizácie, kafilérie tak pracovali. ...a bolo by pekné, ak by pán Julény povedal, ako to bolo s riešením slintačky a krívačky v ČSSR...
Please sign in or register for a new account to leave a review.
Z odozvy na webe Slova od MVDr.Babíka k článku A.Julényho:
Kafilerické zariadenia boli v ČSSR výhradne pod správou veterinárnej služby až do roku 1989, resp. v SR do roku 1994. Mäsokostná múčka a živočíšny tuk sa stali intenzifikačnými faktormi vo výžive zvierat, ktoré podporovali vyšľachtené produkčné vlastnosti hospodárskych zvierat. Po roku 1989 sa kafilérie stali záujmovými sférami privatizácie.
Pri tejto téme treba spresniť význam prionov (infekčné bielkoviny), ktoré zohrali smutnú úlohu v ďalšej histórii kafilerických zariadení. Ako prvá krajina v Európe sprivatizovala kafilérie Veľká Británia, Nemecko sa tomu dlho bránilo. Mäsokostná múčka ako intenzifikačný faktor výživy sa začala používať aj v chove bylinožravcov, a to u býkov na prírastok svalovej hmoty a u dojníc pre vyššiu produkciu mlieka. V Československu to nebolo nebezpečné. Iné boli dôsledky vo Veľkej Británii. Neviem, či tu stratila dozor veterinárna služba v kafilériách, alebo podnikatelia zistili, že mäsokostná múčka sa dá vyrobiť aj pri 80-tich stupňoch Celzia a tým ušetriť vo výrobnom procese veľké množstvo energie. Hoci sa ignoroval zásadný medicínsky aspekt sterilizácie, kafilérie tak pracovali.
…a bolo by pekné, ak by pán Julény povedal, ako to bolo s riešením slintačky a krívačky v ČSSR…