Miliarda sem, stovka tam a človek medzi tým…

Nie som bezpečnostný analytik, ani vojenský expert. Som sociálny pracovník, ktorý roky pracuje s ľuďmi bez domova, s rodinami, ktoré rátajú každé euro, aj so seniormi, ktorí si vyberajú medzi liekmi a jedlom. Napriek tomu sa posledné dni pristihujem pri tom, keď čítam správy o nákupe bojových vozidiel a v duchu premýšľam, či nechápem realitu, alebo je realita nastavená zvláštne, pre mňa nepochopiteľne?

Miliardové investície do obrany

Pravdou totiž je, okrem iných vecí, že Slovensko ide nakúpiť pásové bojové vozidlá CV90. Nákup ešte zakontrahoval bývalý minister Jaroslav Naď. Ide o ďalší z najväčších nákupov v histórii krajiny. Slovensko totiž už zaplatí za 14 stíhačiek F-16 Block 70/72, vrátane výcviku, munície a logistickej podpory, viac ako 1,6 miliardy eur. Zmluvy boli podpísané v decembri 2018, pričom práve pri týchto stíhačkách sa hovorí, že ide o najväčší nákup v histórii slovenskej armády.

Podľa dostupných údajov má Slovensko získať približne 152 vozidiel rôznych verzií, od bojových po podporné. Celková hodnota kontraktu sa pohybuje približne medzi 1,3 až 1,6 miliardy eur v závislosti od konfigurácie, infraštruktúry, výcviku a servisných balíkov.                                                                                                                                                          

Keď túto sumu rozdelíme na počet vozidiel, dostávame orientačnú jednotkovú cenu okolo 9 až 11 miliónov eur za jedno vozidlo, pričom nejde len o „auto“, ale o komplexný systém,  výzbroj, elektroniku, logistiku, servis, výcvik posádok a modernizačný potenciál.

Optika bežného občana

Financovanie takýchto nákupov prebieha postupne, v splátkach rozložených často na celé desaťročie a s následnými nákladmi na prevádzku, ktoré bývajú vysoké a dlhodobé. Inými slovami, nejde o jednorazový výdavok, ale o záväzok, ktorý sa stáva súčasťou štátneho rozpočtu na roky dopredu. Keď sa pozrieme na čísla cez jednoduchšiu optiku, optiku cez ktorú sa pozerajú naši občania, suma okolo 1,5 miliardy eur, rozpočítaná na počet obyvateľov Slovenska, znamená približne 270 až 280 eur na osobu. Nie naraz, nie ako faktúra v schránke, ale ako podiel na verejných financiách, ktoré všetci vytvárame.

Jedno vozidlo za desať miliónov eur je suma, za ktorú by mnohé mestá dokázali postaviť alebo kompletne zrekonštruovať základnú školu, modernizovať sociálne služby, opraviť kilometre ciest, postaviť nájomné byty alebo vytvoriť komunitné centrá. Za cenu jedného vozidla by sa dali financovať terénne tímy sociálnej práce na celé roky, rozšíriť kapacity nocľahární, podporiť dostupné bývanie alebo vybudovať zariadenia pre seniorov, ktoré dnes chýbajú. Samosprávy často pracujú s projektmi v stovkách tisíc alebo jednotkách miliónov eur  a zrazu sa rozprávame o desiatich miliónoch, len ako o jednej položke. Nie ako argument, že obrana nemá existovať, ale ako kontrast, ktorý sa nedá nevidieť.

Životné problémy za pár stoviek

Ale spomínaných 280 eur na jedného obyvateľa je pre niekoho suma, ktorú vynaloží na celomesačný nákup potravín, pre seniora časť jeho nákladov na lieky, pre rodinu s malými deťmi výdavok na školské potreby, oblečenie alebo krúžky. Pre človeka bez domova je to suma, ktorá môže znamenať prvý depozit na ubytovanie, doklady, základnú stabilizáciu. V práci totiž veľmi často počúvam jednoduché ponosy:  ,,…keby som mal pár stoviek, vyriešim konkrétny problém“. Nie systémový, ale životný. A ja si uvedomujem, že verejné peniaze fungujú vo veľkom svete, zatiaľ čo ľudské životy sa odohrávajú v malom…

Samozrejme, že treba rozumieť aj zástancom týchto nákupov. Majú pravdu, keď hovoria o našej bezpečnosti, záväzkoch, modernizácii, ako aj o tom, že bojaschopnosť armády sa buduje roky. Výrok „Chceš mier, priprav sa na vojnu“ (v origináli Si vis pacem, para bellum ) je slávne latinské príslovie, ktoré sa pripisuje rímskemu vojenskému spisovateľovi Publiovi Flaviusovi Vegetiusovi zo 4. alebo 5. storočia a ktoré len potvrdzuje, že obrana štátu je existenčne potrebná. A za súčasnej situácie, keď bolo Slovensko odzbrojené. Lebo nešlo len o stíhačky, protileteckú batériu S-300, ale aj o tanky, bévepéčka, či húfnice Zuzana.

Bezpečnosť štátu vs. bezpečie človeka

Na druhej strane stoja kritici, ktorí tiež hovoria o prioritách, sociálnych potrebách, riešení psychosociálnych determinantov zdravia. Medzi týmito dvoma svetmi stojí obyčajný človek, ktorý nemá prístup k strategickým analýzam, ale vidí plné čakárne v ambulanciách, nedostatok aj provizórneho bývania a únavu ľudí v prvej línii pomáhajúcich profesií.

Ako sociálny pracovník nemám ambíciu hodnotiť vojenské parametre, otázky našej bezpečnosti. Uvedomujem si, že v tomto turbulentnom, hektickom, politicky a ekonomicky nestálom svete, v ktorom sa už vojna berie ako samozrejmosť, viď príklad tzv. Koalície ochotných, je zabezpečiť neohrozenosť občanov, nesmierne dôležitou úlohou. Ničím, za tejto situácie, zatiaľ nenahraditeľnou. Spoliehať sa na spojenectvo v NATO, pomoc od EÚ, je len ilúziou. Veď sa stačí pozrieť, aký postoj vedenie EK zaujalo k odstávke ropovodu Družba zo strany Ukrajiny.

Preto si len kladiem otázku, či dokážeme viesť diskusiu o tom, koľko je dosť na oboch stranách brehu. Teda, či vieme súčasne budovať bezpečnosť občanov a na druhej strane aj ich dôstojnosť života. Či je možné hovoriť o miliardách bez toho, aby sme zabudli na stovky eur, ktoré pre niekoho znamenajú rozdiel medzi stabilitou a pádom?!

Niekedy mám pocit, že rozmýšľam príliš jednoducho. Že svet je zložitejší a ja ho vidím najmä cez príbehy ľudí, nie cez plány, mapy a futuristické stratégie. A potom si poviem, že možno práve tieto príbehy sú dôležitá časť reality. Možno otázka nestojí tak, či je nákup techniky správny alebo nesprávny, ale či dokážeme rovnako vážne hovoriť o bezpečnosti štátu, ako aj o bezpečí človeka. Sedím nad číslami, nad správami a nad vlastnými skúsenosťami a pýtam sa s istou dávkou irónie: som už naozaj taký hlúpy, že to vidím takto jednoducho alebo je niekedy jednoduchá otázka tou najnepríjemnejšou?

Osobne by som si veľmi prial, aby život každého občana Slovenskej republiky bol taký, že sa bude postupne zmenšovať počet sociálne odkázaných ľudí, a tým aj počty sociálnych pracovníkov. Nie však na úkor našej bezpečnosti, ale viac na úkor znižovania plytvania financií vo všetkých odvetviach nášho hospodárstva. Ale to by už bol, žiaľ, stále ešte veľmi dlhý seriál pripomienok. Preto mi nedá nepripomenúť fakt, ktorý nás bude ešte dlhé roky gniaviť, dvadsaťštyrimiliardový dlh, ktorý, ak by bol použitý v oblasti sociálnej práce, riešení v skvalitnení zdravotnej starostlivosti, v prevencii, tak ani nákup vojenskej techniky by pre nikoho dnes nebol problém.

Foto: Canva/Gajus

Autor článku

Marek Kopecký

+ dalšie články od tohto autoraBio

• Marek Kopecký

  Štát šetrí na invalidoch: starý scenár v novom balení
• Marek Kopecký

  Stabilizačný príplatok ako náplasť na zlomeninu: Keď stíhačky víťazia nad zdravotníkmi
• Marek Kopecký

  Bývanie len pre poslušných: Keď štát trestá chudobu namiesto pomoci
• Marek Kopecký

  Koniec lístkov na staniciach: Čo bude so železnicami v roku 2026?