Dnes si neodpustím niekoľko postrehov na adresu pána Haberu. Ráno mi Facebook vyhodil jeho najnovší morálno-politický výlev o Ficovi, Putinovi, slobode a Ukrajine.
NAJPRV SOM MYSLEL, ŽE HOVORÍ O ČESKOM PREZIDENTOVI…
Video zjavne nezachytáva začiatok „politického školenia družstva“ na koncerte v podaní Haberu. Preto keď hovoril o „funkcionárovi v socialistickom systéme, ktorý dnes stojí na čele nášho štátu“, tak som najprv myslel, že hovorí o českom prezidentovi Petrovi Pavlovi. Jednak pri Haberovi neviete, ktorý štát považuje za svoj a potom Pavel je za svoju komunistickú minulosť momentálne vďačným terčom vtipov.
Ale mýlil som sa. Hovorí o Ficovi.
Vadí mu, že sa „chodí pchať do zadku človekovi, ktorý bombarduje našich susedov“. A nakoniec sa spevák nevie zmieriť s tým, že „vedľajší národ nútime odovzdať územia agresorovi.“ Neviem ako vám, ale mne rokovania Fica s Putinom pripadali skôr rezervované a vecné. Ale pri Haberových slovách o chodení pchať sa do zadku a nútení odovzdávať územia agresorovi sa mi dral do mysle skôr premiér Dzurinda, ktorý sa teda Američanom dral do zadku (rovnako ako dnes mne do mysle) bez ohľadu na to, že vtedy bombardovali Srbov, vrátane našich krajanov vo Vojvodine. A bez ohľadu na to, že ich nútili vzdať sa územia Kosova.
Ale to bolo dávno. Možno Habera vzbĺkol ohňom spravodlivého hnevu len v posledných rokoch. Kto vie. O pár dní budeme na pôde NR SR hovoriť o genocíde v Gaze. Myslíte, že by nám pán Habera prišiel povedať niekoľko rozhodných a politicky vyhranených slov k tejto tragédii?
Zrejme nie. Ale to nevadí. Ako odpovedal pobúrenému fanúšikovi: môže si povedať, čo chce – o tom je tá sloboda. Skutočne, sloboda je aj o tom, že môžeme slobodne predviesť svoj oportunizmus a selektívnu morálku.
A to pán Habera slobodne predvádza už dlhodobo. Ale ja sa zamýšľam nad inou vecou…
KOĽKO KABÁTOV MÁ? POČÍTAJME SPOLU
…nad tým, kto tieto jeho kázne môže brať ešte seriózne. Habera snaživo začínal na Festivale politickej piesne, ktorý v roku 1982 aj vyhral. A od polovice osemdesiatych rokov si užíval status režimom protežovaného speváka.
Keď sa začal režim rúcať, tak sa v novembri 1989 zaradil medzi tých, ktorým komunisti „ukradli tvár“. Aby ju vzápätí prepožičal privatizérom typu Rezeš a verchuške HZDS. V kľúčových voľbách 1998 obiehal s Mečiarom mítingy HZDS. Keď Mečiar padol, tak Habera otočil a odrazu bolo rozváženie sa po mítingoch hnutia vládnym špeciálom chyba.
Momentálne má na sebe Habera liberálny kabát – v prezidentských voľbách podporil Korčoka, na sklonku minulého roku sa zúčastnil novodobého Festivalu politickej piesne v podobe opozičného mítingu a teraz vykopávanie otvorených dverí pri podpore Ukrajiny.
MLADÍ PROGRESÍVCI S PAMÄŤOU RYBIČKY DORY
A ja sa čudujem, že naše progresívne snehové vločky mu to zožrali. Musia mať pamäť ako rybička Dory, inak sa to nedá vysvetliť.
Poobede sadám do auta. Mám pustené rádio, konkrétne to s heslom „hity overené časom“. O pár minút začala hrať Haberova pieseň Jeden kabát, jedna koža, jedna tvár. Spieva sa tam:
„Jeden kabát mám už niekoľko zím,
Proti vetru stále chodievam s ním,
Má pár dier, mám ho však rád,
Nemusel som ho prevracať…“
Tomu sa hovorí čaro nechceného. Čas poriadne preveril nielen túto pieseň, ale aj konzistentnosť Haberu. Kým pieseň obstála, interpret už menej. Pieseň sa končí slovami:
„Na čele pár ostrých čiar,
Nestratím dúfam svoju tvár.“
Haberovi pribudlo na čele pár ostrých čiar. Ale svoju tvár stratil už niekoľko krát. Mohol by preto do budúcna zvážiť, že miesto politických vsuviek zostane na koncertoch na chvíľu mlčať. A keď to nezvládne, tak nech aspoň zaspieva Reklamu na ticho.
Foto: Spevák Pavol Habera počas koncertu spojeného s protestným zhromaždením pod názvom Za budúcnosť kultúry oragnizovaným občianskou iniciatívou Otvorená kultúra! na Námestí slobody v Bratislave. Bratislava, 12. december 2024 (SITA/Tomáš Bokor)
Súvisiace:

© TVorba.net