Krátko o kubánskom socializme, prvom na západnej pologuli, ktorý stále vyvoláva zlosť a nenávisť USA (1/2)
- František Škvrnda st.
Začnem známym faktom, že kubánska revolúcia nebola socialistická a na cestu socializmu sa vydala neskôr. Spôsobilo to viacero vonkajších i vnútorných faktorov. Išlo najmä o arogantnú a zlostnú protikubánsku politiku USA, ktorá novú moc donútila hľadať si spojencov. Vo februári 1960 Kuba podpísala zmluvu o hospodárskej spolupráci so ZSSR.
Ostrov bol do zvrhnutia batistovského režimu vlastne polokolóniou USA. Jeho bohatstvo držali v rukách americkí kapitalisti a miestna kriminálna oligarchia. Väčšina ľudí nemala prístup k vzdelaniu, zdravotníckej starostlivosti a žila v chudobe. V roku 1960 USA odmietli prevziať od Kuby zazmluvnené dodávky cukru, na čo Havana v auguste odpovedala znárodnením amerických cukrovarov, rafinérií a ďalšieho veľkého majetku, čo vyvolalo zlostnú reakciu Washingtonu. V januári 1961 prerušili USA s Havanou diplomatické styky a uvalili na ňu ekonomické embargo, ktoré uplatňujú do súčasnosti. Vo februári 1962 Washington zakázal akýkoľvek dovoz z Kuby.
Trauma USA z politickej a ekonomickej porážky na Kube vyústila do snáh zničiť jej novú moc, ktorých sa nevzdali dodnes. Fidel Castro pri pohrebe siedmich obetí, ktorí prišli o život pri leteckých útokoch na Kubu 16. apríla 1961, oznámil, že sa vydá na cestu socializmu, ktorá bola od začiatku zložitá.
Už 17. apríla 1971 sa začala invázia 1500 kubánskych emigrantov podporovaných CIA v Zátoke svíň, ktorá vyvolala akcie solidarity s Havanou na celom svete. Invázia sa skončila krachom. USA, potom už nepodnikali otvorené pokusy násilne zvrhnúť režim na Kube vojenskou cestou. Pokračovali však v terorizme, diverziách, sabotážach a inom zákernom pôsobení proti nej.
V októbri 1962 vypukla karibská kríza, v ktorej sa svet dostal na pokraj raketovo-jadrovej vojny. Kuba sa stala do určitej miery nástrojom v zápase superveľmocí. Napriek svojmu malému územiu a počtu obyvateľov je stále štátom, voči ktorému je Washington mimoriadne nepriateľský.
Kuba mala radikálno-ľavicové, komunistické tradície, ktoré prešli zložitým vývojom. V auguste 1925 bola založená Komunistická strany Kuby (Partido Comunista Cubano). Do roku 1938 bola v ilegalite a v roku 1939 získala v parlamentných voľbách 6 poslaneckých miest. Od roku 1940 pôsobila ako Revolučno-komunistický zväz a v januári 1944 sa premenovala na Ľudovú socialistickú stranu, ktorú hoci sa pod vplyvom komunistov z USA vydala na umiernenú cestu, batistovský režim v novembri 1953 zakázal.
Ľudová socialistická strana začala podporovať boj Castrovych revolucionárov až v roku 1958. V roku 1961 sa spojila s Hnutím 26. júla a ďalšími stranami do Zjednotených revolučných organizácií, ktoré sa neskôr reorganizovali na Jednotnú stranu socialistickej revolúcie Kuby. V októbri 1965 sa premenovala na Komunistickú stranu Kuby (ďalej len KS Kuby). Vodcom strany, prvým tajomníkom jej ústredného výboru, sa stal Fidel Castro.
Kubánski komunisti boli často kritizovaní, nielen na Západe, ale aj v niektorých socialistických štátoch, lebo sa striktne držali oficiálneho marxizmu-leninizmu. Havana nekopírovala vtedajší chruščovovský socializmus a ani neskôr neuplatňovala niektoré módne prvky socializmu na sovietsky spôsob. Kubánsky socializmus bol silne spojený aj s vlastenectvom.
V júli 1972 Kuba vstúpila do Rady vzájomnej hospodárskej pomoci a socialistické štáty jej poskytovali rozsiahlu pomoc. Na príprave odborníkov pre Kubu sa podieľala aj ČSSR. V podmienkach krutej blokády USA ani s pomocou socialistických štátov, kubánska vláda nemala dostatok prostriedkov na výrazné zvýšenie životnej úrovne, ale obyvateľom dala bezplatné zdravotnícke zabezpečenie a vzdelanie.
Veľkú kritiku USA ale aj väčšiny Západu vyvolával internacionalizmus Kuby pri pomoci jej vojenských dobrovoľníkov národnooslobodzovaciemu hnutiu v Afrike v boji proti imperializmu a kolonializmu. Boli to najmä operácia Carlota v Angole (1975 – 1991) a pomoc Etiópii vo vojne proti Somálsku (niekedy aj vojna o Ogaden) v roku 1977 – 1978. Išlo o desaťtisíce osôb. Podľa niektorých zdrojov sa ich počet len v Angole pohyboval od 25 000 do 60 000 a celkom sa tam vystriedalo asi 500 000 vojakov.
Kubánsky socializmus v spojení s mentalitou obyvateľstva bol odlišný od toho, ktorý sme poznali v strednej a východnej Európe. Iste mal viaceré nedostatky, ale bol podporovaný väčšinou obyvateľstva, ktoré nebolo až tak materialisticky založené a priťahoval záujem rozvojových štátov. Solidarizovali s ním aj viaceré ľavicové sily na Západe.
Článok bude pokračovať.
Foto: Fidel Castro (vľavo) a Nikita Chruščov si podávajú ruky pri Leninovom mauzóleu na Červenom námestí v Moskve na 1. mája 1963 (SITA/AP/TASS)
Autor článku
František Škvrnda, st.
Podobné
Reviews for Krátko o kubánskom socializme, prvom na západnej pologuli, ktorý stále vyvoláva zlosť a nenávisť USA (1/2)
There are currently no reviews for Krátko o kubánskom socializme, prvom na západnej pologuli, ktorý stále vyvoláva zlosť a nenávisť USA (1/2)
Please sign in or register for a new account to leave a review.