Keď sa história mení na politickú zbraň: Nezodpovedný hazard PS a riziká pre štát

Téma Benešových dekrétov bola desaťročia považovaná za historicky aj právne uzavretú. V posledných rokoch však do verejného priestoru opäť vstúpila prostredníctvom politických vyjadrení, ktoré ju presunuli z roviny histórie do roviny aktuálneho politického konfliktu. Predstavitelia Progresívneho Slovenska opakovane zdôrazňovali potrebu „otvárať aj nepríjemné historické otázky bez tabu“ a hovoriť o nich v mene „európskych hodnôt a zmierenia“. Predseda PS Michal Šimečka v tomto duchu verejne uvádzal, že Slovensko sa podľa neho nemá báť kritickej reflexie vlastných dejín. Hoci tieto výroky neobsahovali explicitnú výzvu na zrušenie Benešových dekrétov, v politickej realite pôsobili ako ich spochybnenie a vyslali signál, že povojnový konsenzus už nie je nedotknuteľný.

Historický pilier slovenskej štátnosti

Slovenská republika ich zdedila ako súčasť povojnového usporiadania, potvrdeného medzinárodným právom, rozhodnutiami ústavných súdov aj opakovanými politickými deklaráciami. Napriek tomu sa v poslednom období táto otázka vrátila do aktívnej politiky – nie ako odborná diskusia historikov a právnikov, ale ako ideologická a mediálna téma. Kľúčovú rolu v tomto procese zohrala strana Progresívne Slovensko, konkrétne vyjadrenia a politické postoje jej predstaviteľov, ktoré otvorili priestor na spochybňovanie povojnového konsenzu. Tento krok mal okamžité následky nielen vnútri Slovenska, ale aj v Maďarsku, kde sa stal vítanou témou pre nacionalistickú a revizionistickú rétoriku. Zodpovednosť však nesú aj strany súčasnej vládnej koalície, ktoré situáciu nezvládli uchopiť jednotne a štátnicky, čím umožnili eskaláciu napätia.

Benešove dekréty nevznikli ako akt kolektívnej pomsty, ale ako reakcia na rozbitie Československa, vojnovú okupáciu a spoluprácu časti elít s nacistickým režimom. Ich cieľom bolo obnoviť štátnu suverenitu a zabrániť návratu predvojnových pomerov, ktoré sa ukázali ako neudržateľné. Z pohľadu súčasného Slovenska nejde o živý právny nástroj, ale o historický základ, na ktorom stojí kontinuita štátu. Práve preto je každé politické koketovanie s myšlienkou ich revízie mimoriadne nebezpečné. Otvára totiž otázky, ktoré presahujú akademickú debatu a priamo zasahujú do bezpečnosti štátu, jeho územnej integrity a postavenia v medzinárodnom priestore.

Keď domáca opozícia nahráva Budapešti

Prvé vážne napätie vzniklo v momente, keď predstavitelia Progresívneho Slovenska začali verejne hovoriť o potrebe „nového pohľadu na povojnové akty“ a o tom, že niektoré historické rozhodnutia by mali byť podľa nich predmetom širšej spoločenskej diskusie. Tieto vyjadrenia boli v maďarských médiách a politických kruhoch okamžite interpretované ako potvrdenie dlhodobého naratívu o údajnej nespravodlivosti Benešových dekrétov. Maďarskí politici následne poukazovali na to, že „aj na Slovensku sa začína hovoriť o potrebe prehodnotenia minulosti“, čím získali argument pre vlastnú domácu politickú mobilizáciu. Výsledkom nebolo zmierenie, ale presný opak: otvorenie témy, ktorú maďarské politické kruhy okamžite využili ako dôkaz, že ani samotné Slovensko si nie je isté vlastnou historickou legitimitou.

Reakcia slovenskej politickej scény bola oneskorená a chaotická. Až po náraste napätia pristúpila Národná rada Slovenskej republiky k prijatiu zákona, ktorým deklarovala nemennosť Benešových dekrétov. Tento krok bol nevyhnutný, no zároveň odhalil slabosť štátu: namiesto sebavedomého a jednotného postoja prišlo hasenie požiaru, ktorý vôbec nemusel vzniknúť. Vládne strany – vrátane Smeru-SD, Hlasu-SD a SNS – síce zákon podporili, no zároveň predtým nedokázali včas a jasne pomenovať riziká, ktoré vyplývali z konania opozície. Časť viny preto nesú aj ony, pretože dovolili, aby sa z vnútornej politickej hry stala medzinárodná téma.

Nástup revizionizmu a strana TISZA

Maďarská reakcia na slovenský zákon bola predvídateľná. Z Budapešti zaznievali vyhlásenia o tom, že Benešove dekréty sú podľa maďarskej strany „symbolom kolektívnej viny“ a že ich existencia „dodnes zaťažuje slovensko-maďarské vzťahy“. Niektorí maďarskí predstavitelia hovorili o potrebe „historickej spravodlivosti“ a „morálneho vyrovnania sa s minulosťou“. Hoci tieto vyjadrenia neboli formulované ako oficiálne územné nároky, ich význam spočíval v tom, že opätovne legitimizovali revizionistickú rétoriku v maďarskej vnútornej politike. Oficiálna diplomacia síce používala umiernený jazyk, no v politickom priestore zazneli ostré vyhlásenia o „historických krivdách“ a potrebe ich „napraviť“. Téma Benešových dekrétov sa tak dostala priamo do maďarskej vnútornej politiky a stala sa súčasťou predvolebného boja. Slovenské kroky – najmä tie, ktoré iniciovalo alebo legitimizovalo Progresívne Slovensko – poskytli maďarským politikom ideálnu zámienku na mobilizáciu voličov.

Osobitne nebezpečný je postoj maďarskej strany TISZA. Jej predstavitelia vo verejných vystúpeniach používali historický pojem „Felvidék“ a hovorili o „zodpovednosti maďarského štátu voči Maďarom žijúcim za hranicami“. V niektorých vyjadreniach zaznievali tvrdenia, že Maďarsko by malo „aktívnejšie presadzovať ich záujmy na medzinárodnej úrovni“. Aj keď tieto formulácie neobsahovali priame výzvy na zmenu hraníc, v slovenskom kontexte sú vnímané ako nepriame spochybňovanie povojnového usporiadania a štátnej suverenity. Ide o vedomý návrat k terminológii uhorského revizionizmu. Ak by Benešove dekréty prestali platiť alebo by boli spochybnené, otvoril by sa priestor pre radikálne požiadavky – od majetkových nárokov až po politické a územné ambície. V extrémnom scenári by sa mohli stať predmetom tlaku južné okresy Slovenska s vysokým podielom maďarskej menšiny, ako sú oblasti okolo Dunajskej Stredy, Komárna, Nových Zámkov či Rimavskej Soboty. Takéto nároky by neboli otázkou jedného dňa, ale dlhodobého procesu destabilizácie, ktorý by Slovensko oslabil ekonomicky, politicky aj bezpečnostne.

Otvorenie Pandorinej skrinky

Pre občanov Slovenskej republiky by otvorenie Benešových dekrétov znamenalo otvoriť povestnú Pandorinu skrinku. Tým by sa otvorili otázky vlastníctva pôdy a nehnuteľností, právnej kontinuity štátu a jeho schopnosti chrániť vlastných občanov. Zároveň by došlo k nárastu nacionalistických nálad na oboch stranách hranice, čo by najviac zasiahlo obyčajných ľudí – pracujúcich, seniorov a sociálne slabé skupiny, ktoré už dnes čelia ekonomickému tlaku.

Z tohto pohľadu je konanie Progresívneho Slovenska možné označiť za politicky nezodpovedné. Svojím nekompetentným a protislovenským počinom poskytlo tému maďarským politickým silám a fakticky ju vložilo do ich predvolebného boja. Tým nielen oslabilo pozíciu Slovenska, ale aj zasiahlo do vnútropolitických procesov susednej krajiny, čo je z hľadiska medzinárodných vzťahov mimoriadne nebezpečné. Zároveň však platí, že ani súčasná koalícia sa nemôže zbaviť zodpovednosti. Jej reakcie boli často reaktívne, nie preventívne, a namiesto pokojnej, štátnickej komunikácie neraz skĺzavali k vnútropolitickému boju. Výsledkom je situácia, v ktorej Slovensko pôsobí navonok rozpoltene a slabo.

Hľadá sa štátotvorná ľavica

Celá kauza okolo Benešových dekrétov tak odhaľuje hlbší problém slovenskej politiky: absenciu silnej, hodnotovo ukotvenej ľavicovej alternatívy, ktorá by dokázala spájať sociálnu spravodlivosť, obranu štátnej suverenity a zodpovednú zahraničnú politiku. Nenastal práve teraz čas na vznik novej, silnej ľavicovej strany, ktorá by oslovila voličov naprieč ľavicovým spektrom a dokázala čeliť liberálnemu amatérizmu aj nacionalistickému revizionizmu bez toho, aby otvárala staré rany?

Foto: Michal Šimečka (SITA/Milan Illík)

Autor článku

Marek Kopecký

+ dalšie články od tohto autoraBio

• Marek Kopecký

  Slovensko predané za miliardy: Vláda poslušne otvára dvere americkej kolonializácii a hazarduje s verejnými financiami
• Marek Kopecký

  Keď sa história mení na politickú zbraň: Nezodpovedný hazard PS a riziká pre štát
• Marek Kopecký

  Fico, Tomáš, Šimečka aj Sulík: na ľuďoch sa šetrí, na zbrane sa vždy nájde