Jaroslav Daniška: polemika proti kresťanskému „trumpizmu“
- Karol Rehuš
V prvom rade musíme priznať Jaroslavovi Daniškovi to, čo mu patrí. Uznanie. V posledných rokoch predstavuje jednu z mála svetlých postáv vo verejnom priestore, ktoré dokázali rozvíjať kritické myslenie a neustali v hľadaní nepohodlných, no za to pravdivých – alebo pravde podobnejších – odpovedí na zložité otázky súčasnej politiky a spoločnosti. V tomto smere treba vyjadriť uznanie taktiež Dagovi Danišovi, a niektorým ďalším, ktorí sú nosičmi svetla v temnotách.
V poslednej dobe pozorujeme vo vyjadreniach a postojoch Jaroslava Danišku to, čo sme na prvý pohľad nevideli, čo sa skrývalo za jeho politickými a hodnotovými súdmi. Je to náboženstvo, konkrétne kresťanská vierouka. Ako deista som podozrievavý voči všetkým inštitucionalizovaným formám vieroúk, pretože som presvedčený, že ľudia vstupujúci do inštitúcií v nich nemôžu prosperovať a osobne rásť, ak sú viazaní na rigidný morálny kódex, napr. milovať všetkých ako príbuzných a Boha, konať Dobro, byť Spravodlivý atď. Inštitucionalizované náboženstvo vytvára fenomén „dvojitého metra“, ktorému dominuje situačný pozicionizmus. Náboženstvo vytvára dogmy a tieto dogmy sú väčšinou voľne kodifikované v posvätných textoch. Umenie práva za takýchto okolností spočíva v tom, ako aplikovať písomné dogmy do praxe, ako domýšľať texty tam, kde nepojednávajú o súčasných alebo konkrétnych problémoch, v ktorých je potrebné rozhodovať sa podľa istej vierouky spôsobom, aký sa v texte nespomína alebo nedefinuje.
Vezmime si napríklad otázku, čo je to spravodlivosť, zbožnosť, statočnosť, skromnosť, mierumilovnosť atď. Táto generická otázka, ktorá sa snaží upriamiť pozornosť na najvšeobecnejší rod, sa dá zodpovedať len prostredníctvom konkrétnych príkladov, napr. spravodlivosť je dávať každému to, čo mu patrí. Takto položená definícia, nech by bola akákoľvek, vždy pripúšťa aj opak, ako si povšimol už najstarší európsky mudrc, Sókratés – vtip je v tom, čo nám skutočne patrí, a čo by nám malo byť odobrané, aj keď to vlastníme. Tak sa prostredníctvom dialektického rozhovoru dostaneme k odlišnosti medzi „vlastnením“ a „patrením“, ktorá spočíva v tom, že vlastníme nahodile, ale patrí nám len to, čo je nám dané alebo vymerané, osudom, bohom, čímkoľvek „spravodlivým“. Táto vlastnosť prechádzania do protikladu je príznačná nielen pre abstraktné etické pojmy, ale aj morálne vlastnosti. Kráľ Šalamún súdi tak, že si vypočuje konkrétny príklad priamo od obidvoch strán sporu, aby vyniesol rozsudok ako vyššiu syntézu, v ktorej sa jeden protipól (falošná matka) odstránil a spravodlivosť mohla byť nastolená až potom, ako sa prejaví vo svojej nedokonalej forme (t. j. rozsudku, aby bolo dieťa rozpolené na dve časti). Tento jav, enantodromia, ako forma prechádzania do protipólov a protirečivých názorov a postojov, môže byť aplikovaný nielen vedeckým komunizmom na vývoj spoločenských formácií, ale aj na opis a analýzu emócií a vnútorného hodnotového nastavenia individuálneho človeka a spoločností.
V Cirkvi pôsobilo už od jej vzniku mnoho oportunistických a mocichtivých indivíduií, ktoré z nej vytvárali politické teleso. Je najstaršie funkčné politické teleso v našej histórií, ktoré prekonáva svojou dlhovekosťou snáď len staroveký Egypt. Rôzne kresťanské prúdy, ktoré neuspeli v boji o moc, ako gnosticizmus, Albigénci, Husiti, Hugenoti atď. boli úplne eliminované alebo exterminované, nehovoriac o pokresťančovaní pohanov, krížových výpravách proti nim, pogromov na čarodejnice a na rôzne reziduálne kultúry, ktoré kresťanstvo zložitými spôsobmi asimilovalo.
Ak niekto verí v Bibliu, a rozumie kresťanskej filozofii na základe čítania a učenia sa teórií patristických a scholastických filozofov, bude pravdepodobne povznesený nad akékoľvek náboženstvo, pretože spoznal, že všetky náboženstvá vedú k tomu istému a je jedno, ktorou vnútornou cestou sa tam človek dostane. Vnútorná cesta – na to Cirkev ani kostol nepotrebujeme, napokon, mnohí veľkí a slobodní duchovia sa pohybovali mimo inštitucionálneho rámca a v momente, ako si ich ten osvojil a vytvoril z nich podpornú dogmu, sa ich náuky zvrhli na nebezpečné politické nástroje. Spájať vieru s mocou nad sebou samým, to sa zdá byť pravým, vnútorným zmyslom náboženstva. Spájať vieru s mocou nad inými, to sa zdá byť koreňom všetkého zla v spoločnosti. Ak niekde vidíme kresťanského politika, bude to pravdepodobne jeden z týchto dvoch prípadov: mladý naivný idealista, ktorý chce zmeniť svet bez toho, aby menil seba, alebo bezškrupulózny darebák, ktorý sa schováva za pána Boha. V tejto otázke podľa nás niet žiadnej tretej cesty a obidve zmienené sú zavrhnutiahodné a omylné.
*
A je to práve kresťanská viera, ktorú Jaroslav Daniška vkladá do Donalda Trumpa. „Nádej“ a „dobré správy“, spája s možnosťou opätovného zvolenia Trumpa za prezidenta USA. Jeho optimistická viera v Trumpa je vo svetle dostupnej literatúry, ako aj osobnej histórie bývalého prezidenta, výplodom fantázie a nie zhodnotením reálnych faktov a možností. Trumpova podnikateľská minulosť, jeho sexuálne predátorstvo a zahranično-politické vyjadrenia svedčia o presnom opaku – Donald Trump je skôr Antikrist, ako nositeľ tradičných kresťanských hodnôt a viery. Daniška nemôže nevidieť, že Trump je populista a demagóg, reprezentujúci pravé spektrum amerických oligarchov, magnátov a mogulov, ktorých záujem je maximalizovať zisky z predaja zbraní, ropy a všetkých možných produktov. Z politického hľadiska môže jeho vláda znamenať definitívny koniec už aj tak krehkej a dysfunkčnej americkej demokracie, vyústiť do občianskej vojny, defederalizácie USA a chaosu v medzinárodnej politike, ktorý budú sprevádzať mnohé vojenské konflikty.
Pripusťme s Daniškom, že Donald Trump skutočne môže znamenať nádej v tom zmysle, že ukončí vojnu na Ukrajine. Trump už dlhšiu dobu konzistentne hlása, že ak by bol prezidentom, vojna na Ukrajine by sa ani nezačala, a že ak ho teraz opätovne zvolia za prezidenta, tak ju dokáže ukončiť do 24 hodín alebo veľmi krátkeho času. Takéto vyjadrenia však možno považovať aj za prázdnu rétoriku, súčasť Trumpovej prezidentskej kampane. Najmä, ak za jeho predchádzajúcej prezidentúry nyvýšil vojenské vyzbrojovanie Ukrajiny a ak aj sám prezident Putin tvrdí, že Donald Trump je nepredvídateľný a Rusi preto nemajú žiadny dobrý dôvod sa domnievať, že jeho sľúby o ukončení vojny sú realistické vyhlásenia a že Donald Trump je z ich hľadiska vhodnejší kandidát na prezidenta.
Čo je omnoho pravdepodobnejšie, Donald Trump bude tlačiť európskych spojencov do vyšších vojenských výdavkov pre NATO, ktoré bude naďalej operovať v prostredí východnej Európy a pripravovať sa tým, či oným spôsobom na vojnu proti Rusku. Dočasné zloženie zbraní z Trumpa ešte nerobí žiadnu „nádej“, pretože po jeho prezidentskom období sa môže rozhorieť skutočná jadrová vojna v Európe, ktorá bude dôsledkom nejakého ďalšieho prezidenta z radov Demokratickej strany. Poprípade sa môže stať aj to, že vystúpi z NATO, omyje si ruky a vojnu s Ruskom hodí na plecia po zuby ozbrojených a sfanatizovaných – alebo skorumpovaných – európskych spojencov.
Donald Trump v skutočnosti slúži americkému deep-state nie menej, ako jeho prezidentská rivalka. Spomeňme si, aký je postoj Trumpa k Izraelu. Ironclad support. Postoj k Izraelu je prepojený s postojom k Sýrii, Jemenu a Iránu. Spomienka na to, čo Trump vykonal generálovi Solejmanimu nech nám je mementom brutalizácie a terorizácie medzinárodných vzťahov, ktoré sa za Trumpa veľmi pravdepodobne posilnia a prispejú k väčšiemu globálnemu chaosu.
Ale ani Trumpove postoje k socialistickým krajinám nie sú lepšie. Na Severnú Kóreu sa už dávnejšie chystal zoslať „nebezpečný oheň“, pod ktorým si oboznámenejší čitateľ predstaví použitie jadrových zbraní. Eskalácia situácie na Taiwane bude za Trumpa pokračovať v ešte intenzívnejšom tempe a rovnako sa dá predpokladať miera amerického vmiešavania sa do vnútorných záležitostí štátov Latinskej Ameriky. Nezabúdajme, že aj v časoch najtuhšieho izolacionizmu si USA vyhradzovali Monroeovou doktrínou voľnú ruku v Strednej a Južnej Amerike.
Trump však môže prispieť k chaosu a zániku demokracie aj inými spôsobmi, o ktorých tu nateraz nebudeme hovoriť. Radikalizácia bielej Ameriky môže prispieť k rozkladu impériu zvnútra. A hoci je nepravdepodobné, že Trump bude americkým Gorbačovom, jedno s ním môže mať spoločné – neintencionálny rozklad superveľmoci, ktorý sa začínal „nádejnými“ rečami a „dobrými správami“ o zmene k lepšiemu.
Ale USA nie je Sovietsky zväz z konca 80-tych rokov. Je to po zuby ozbrojené impérium, ktoré je ovládané svojou Power elite, štruktúrou hlbokého štátu. Mocenská elita pozostáva z tzv, metropolitnej 400, skupiny najbohatších a najprestížnejších amerických rodín, ďalej z celebrít, z najvplyvnejších kapitánov veľkopriemyslu, korporátnej smotánky, z armádnych veliteľov a vyslúžilých vojenských hodnostárov a päťdesiatčlenného politického direktoriátu, ktorý zastupuje nevolené byrokratické elity politických strán dosadzovaných do vysokých úradov. A táto loď sa potápa. A táto loď si zvolila za svojho kapitána Donalda Trumpa, ktorého úlohou je zachovať a zväčšiť vládu globálne operujúcej americkej elity. Nakoľko je však táto elita prepletená so svetovým dianím spôsobom, aký je z historického hľadiska unikátny, čo do svojej ekonomickej intenzity, nebude mať Donald Trump, aj keď by akokoľvek chcel, na výber. USA stoja pred nebezpečnejšou situáciou, ako v období Studenej vojny. Čína vyrástla z „hlavného čašníka USA“ na mocného nepriateľa, ktorý s pomocou Ruska a ďalších nespokojných štátov konkuruje medzinárodnému systému „na pravidlách založeného poriadku“. Rusko a Čína spoločne pretvárajú medzinárodné vzťahy. Rozširovaním obchodovania v národných menách a výhodnými investíciami sú schopné nakloniť na svoju stranu alebo aspoň držať v neutralite Indiu, Brazíliu, Južnú Afriku, Turecko, Saudskú Arábiu, Irán, Severnú Kóreu a ďalšie rozvojové krajiny naprieč všetkými kontinentálnymi regiónmi.
Ako je možné, že Daniška si neuvedomuje úlohu amerického deep-state a v Trumpovi, marketingovom produkte tohto deep-state, vidí spásu? Situácia v súčasných medzinárodných vzťahoch tak pripomína starý konflikt pevninskej veľmoci s námornou veľmocou, republikánskeho Ríma s oligarchickým Kartágom. Stará deklamácia senátora Marcusa Porcia Catona, Carthago delenda est,môže vyjadrovať nielen podobenstvo USA s Rímom, ale aj s Kartágom. Globálny Minotaurus a vykorisťovanie, konzumerizmus a znečisťovanie zašli už tak ďaleko, že otázka nestojí tak, či nádej a dobré správy prídu z Ameriky, ale či bude Trump hrobárom vlastnej krajiny, alebo celého ľudstva. Ak by sme mali citovať Georgu Sandovú, na spôsob klasika: „boj alebo smrť; krvavá vojna alebo ničota. Takto neúprosne stojí otázka.“
A tak si položme na záver už len básnickú otázku, či Jaroslav Daniška nezačína tak trochu blaznieť, ak vkladá nádej do bezškrupulózneho a všetky kresťanské normy porušujúceho Donalda Trumpa? Alebo sa snáď teší na málo pravdepodobnú možnosť, že USA porazia všetkých nepriateľov a konečne sa im podarí nastoliť jednu z technologických dystópií, akýsi globálny surveillance corporate state, v ktorom budú všetci práve tak slobodní, do akej miery budú poslúchať svojich vládcov? Ora et labora zostane síce zachované, ale položme si úprimne otázku, či sú USA schopné naďalej fungovať v súčasnom režime a či Donald Trump nebude skôr posledným jazdcom Apokalypsy, ako spasiteľom…
Autor článku
