Historická pravda o SNP: Je odkazom odporu nielen proti fašizmu, ale aj proti kapitalizmu, ktorý je zdrojom fašizmu a vojny

Žijeme v režime, v ktorom sme vystavení silnej antikomunistickej propagande. Podľa nej sú komunisti nositelia totality, neslobody, protiprávnosti, nemorálnosti a zločinnosti. A s nimi aj Dr. Gustáv Husák, vládnucou kapitalistickou triedou (buržoáziou), najviac nenávidený politik a štátnik z radov komunistickej strany, a to predovšetkým za to, že sa koncom 60. rokov 20. storočia postavil proti pokusu o reštauráciu kapitalizmu v Československu a zostal verný socializmu.

Antikomunistická ideológia a propaganda nutne vedie nielen k deformovanému obrazu našich novodobých dejín, ale aj k zatemňovaniu a otvorenému falšovaniu mnohých historických procesov.

Slovenské národné povstanie bolo ozbrojeným vystúpením slovenského ľudu proti domácemu klérofašizmu. Fašistický slovenský štát sa ale všemožne ospravedlňuje a prikrášľuje. Žiaci základných škôl sa neučia o tom, že bol fašistický a už vôbec nie klérofašistický. V dejepise sa dozvedia, že sa v ňom odstránila nezamestnanosť, že roľníci prestali mať problémy s predajom svojich výrobkov, že sa otvorili nevídané možnosti pre úradníkov a príslušníkov inteligencie, ktorí mali v samostatnom štáte nájsť lepšie uplatnenie. Hospodársky sa mali vzmáhať aj remeselníci a obchodníci, dokonca sa mala rozvíjať kultúra, veda, vzdelávanie či šport. Sovietsky zväz je považovaný za agresora, komunisti sú chápaní ako jeho prisluhovači. SNP sa neoznačuje za protifašistické.

Môžu nás prekvapovať takéto hodnotenia v buržoázno-klerikálnom režime, v ktorom platí zákon o protikomunistickom odboji, ktorý nepriamo legitimizuje Tisov a Tukov klérofašistický režim a zákon o pamäti národa, ktorý SNP zaraďuje do tzv. „doby neslobody“?

O Slovenskom národnom povstaní sa v odborných publikáciách vydávaných po novembrovom, kontrarevolučnom prevrate z roku 1989 môžeme okrem iného dočítať o dôstojníkoch, prevádzačoch, spravodajcoch, evanjelikoch, legionároch, o rôznych osudoch jednotlivcov alebo o tom, ako sa hronsecká fara stala centrom príprav SNP.

To hlavné, to podstatné, sa ale musí zamlčiavať. To vedieť nemáme. A to je fakt, že zásadnými odporcami klérofašizmu na Slovensku boli komunisti, že od začiatku dôsledne bojovali proti fašistickému režimu slovenského štátu. Nie div, že jedným z prvých opatrení fašistickej vlády v októbri 1938 bolo rozpustenie komunistickej strany, zákaz jej tlače a rozpustenie všetkých organizácií, ktoré boli pod jej vplyvom.

Ľudácky fašistický režim považoval slovenských komunistov právom za svojho hlavného domáceho nepriateľa a protivníka, proti ktorému sústreďoval nielen politickú kampaň, ale najmä svoj mocenský aparát. Komunistická strana Slovenska zostávala až do povstania jedinou organizovanou protifašistickou stranou; iných jednoducho nebolo. Ako uviedol G. Husák, bola iniciátorkou, vodkyňou a hlavnou oporou pracujúceho ľudu v jeho triednych i národných bojoch proti slovenskému fašizmu a nemeckému nacizmu. A nielen to. Bola hnacím motorom zjednotenia protifašistickej opozície.

Dnes je tento zásadný postoj a boj komunistov proti fašizmu buržoáziou prekrúcaný, zamlčovaný alebo priamo popieraný. Prvoradý význam sa kladie na tzv. demokratický odboj, v ktorom sa vyskytovali aj niektorí exponenti klérofašistického režimu. Zdôrazňuje sa, že Slovenské národné povstanie bolo vystúpením proti nemeckému nacizmu a nie aj proti domácemu fašizmu, aby sa zakryl klérofašistický charakter slovenského štátu, ktorý je braný na milosť.

Najexponovanejším protivníkom nacizmu i slovenského fašizmu, však bola strana robotníckej triedy – Komunistická strana Slovenska (KSS). Znášala najťažšie údery fašistického režimu, bola najorganizovanejšou, najdôslednejšou silou v boji proti nemu.

Keď sa postupne podarilo vytvoriť sieť jej centrálne vedených a inštruovaných ilegálnych organizácií, vzniklo jadro, centrálna os protifašistického odboja na Slovensku, okolo ktorej sa stále na širšom okruhu vplyvu sústreďovala opozícia proti slovenskému fašizmu i organizovanie národnooslobodzovacieho boja.

Do roku 1943 však pokusy nadviazať spoluprácu medzi komunistami a občianskymi nekomunistickými skupinami orientovanými na Benešovu vládu v Londýne, neviedli k úspechom. V dôsledku vývoja situácie na frontoch i doma, však narastali nové možnosti, nové podmienky boja proti fašizmu.

KSS bola povolaná byť iniciátorkou a vedúcou silou v ďalšej, vyššej etape protifašistického zápasu. Táto úloha pripadla piatemu ilegálnemu ústrednému vedeniu KSS, ktorý vytvoril Karol Šmidke začiatkom augusta 1943 spolu s Gustávom Husákom a Ladislavom Novomeským.

Jeho hlavnou úlohou bolo zjednotiť všetky demokratické a protifašistické sily na Slovensku pod jednotné centrálne vedenie a pripraviť celonárodné ozbrojené povstanie. Šmidke organizoval pod falošnou identitou štruktúry strany po celom území Slovenska, u Husáka, ktorý žil v legalite, sa zbiehala inštruktorská sieť. Od neho dostávali inštruktori pokyny, k nemu prinášali správy. Táto deľba práce sa ukázala ako veľmi užitočná.

Piate ilegálne ústredné vedenie KSS sa stalo hlavným článkom, hlavným strediskom príprav povstania. Prišlo k rokovaniu so všetkými opozičnými, demokratickými a odbojovými silami a skupinami. Na platforme spoločného boja proti fašizmu bola dosiahnutá dohoda a vytvorený spoločný celoslovenský orgán, schopný usmerňovať a viesť celonárodný boj – Slovenská národná rada. Pri vytvorení SNR predstavitelia občianskeho bloku krok za krokom prijímali komunistické hľadisko.

SNR sa stala centrálnym zjednocujúcim orgánom vedenia národnooslobodzovacieho boja, bezprostredným orgánom príprav ozbrojeného vystúpenia a vrcholným orgánom Slovenského národného povstania. V dobe pobytu K. Šmidkeho v ZSSR, sa G. Husák na jeho prípravách významne podieľal aj v pozícii zastupujúceho predsedu KSS. Stal sa podpredsedom povstaleckej SNR a povereníkom vnútra, na zlučovacom zjazde komunistov a sociálnych demokratov v septembri 1944, bol zvolený podpredsedom KSS. Zaslúžil sa o vydávanie povstaleckej Pravdy, z jeho iniciatívy začal v septembri 1944 vychádzať týždenník Nové slovo.

Ako sám vo svojej knihe „Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní“ napísal: „Celonárodné Slovenské národné povstanie sa stalo kolektívnym dielom všetkých komunistov a ostatných antifašistov, kolektívnym dielom slovenského ľudu“. Taká je historická pravda!

Na záver je potrebné povedať, že odkaz Slovenského národného povstania, je odkazom odporu nielen proti fašizmu, ale aj proti sociálne nespravodlivému kapitalizmu, ktorý je zdrojom fašizmu a vojny. Slovenské národné povstanie predstavovalo pohyb k etablovaniu ľudovej demokracie. Kapitalistický režim, ktorý bol u nás reštaurovaný po roku 1989, je svojou triednou diktatúrou buržoázie, tolerovaním fašistických tendencií, sociálnym útlakom, rozbitím Československa, svojim antikomunizmom a klerikalizmom, v priamom rozpore s odkazom Slovenského národného povstania.

Autor článku

Peter Dinuš

+ dalšie články od tohto autora

Žiadne ďalšie články od tohto autora