Fašizmus ako posledná poistka: Sme na ceste straty politickej moci buržoázie
- Vladimír Manda
Téma, ktorú E. Chmelár vyzdvihol vo svojom príspevku je nesporne, čím ďalej tým viac aktuálna a to je aj dôvod, prečo som sa rozhodol k danému príspevku pripojiť pár poznámok, tak povediac z iného uhla pohľadu, než ktorý uplatnil E. Chmelár.
Jeho príspevok je ako obyčajne napísaný literárne veľmi dobre a pôsobivo. Čitateľa zaujme a provokuje ho k vlastným úvahám ako aj k zaujatiu vlastného postoja.
Plne súhlasím s názorom autora, že naša spoločnosť je už dnes tak polarizovaná, že bežnou súčasťou verejného diskurzu sa už nestávajú len nadávky a vyhrážky jedných proti druhým, ale dnes tu už máme aj stranu, ktorá posunula vyhrážky na úroveň svojho politického programu.
Čo iné predstavuje programová línia strany Demokrati, nazvaná „hlboká orba“, ktorej jadrom má byť „..spravodlivé vyčistenie krajiny od tých, čo ju systematicky ničia. Slovensko malo prejsť hlbokou orbou už v 89. a 98. a už je naozaj najvyšší čas“, vyhlásil predseda strany Demokrati, J. Naď na republikovej rade v B. Bystrici.
https://www.extraplus.sk/…/nadova-hlboka-orba-sa-chce….
Je pikantné, že “spravodlivé“ vyčistenie krajiny od ľudí, ktoré Slovensku škodia, tu sľubujú tí, ktorí v čase svojej vlády priviedli svojou politikou proti Covidu, 21 tisíc ľudí na smrteľnú posteľ, svojou vládou navŕšili štátny dlh o 21 miliárd euro a jej predseda, J. Naď, ako minister obrany, premenil Slovensko na vojensky bezbrannú krajinu. Teda tí, ktorí svojou politikou podlomili zdravotnú, ekonomickú a vojenskú bezpečnosť krajiny, chcú svojim programom bojovať proti všetkým, ktorí „systematicky ničia“ Slovensko. Ľudovo sa tomu hovorí, že zlodej kričí, chyťte zlodeja.
Prehlbujúce sa procesy dehumanizácie a ostrakizácie človeka v našej spoločnosti však vnímam z iného uhľa pohľadu ako E. Chmelár.
V prvom rade je potrebné konštatovať, že obrovská masa pracujúcich (v našich podmienkach je to okolo 1 200 000 pracujúcich), ktorí sú denno-denne, celé roky, redukovaní, dehumanizovaní na námezdnú pracovnú silu, dobrí len k tomu, aby produkovali zisk súkromným zamestnávateľom. To znamená, že okrem redukcie na námezdnú pracovnú silu sú dehumanizovaní aj na svojom sociálnom živote, pretože súkromní podnikatelia si denno-denne, celé roky, bezodplatne prisvojujú časť hodnoty vyprodukovanú ich zamestnancami vo forme súkromných ziskov.
Tým sa ale dehumanizácia a ostrakizácia námezdne pracujúcich nekončí. Je predsa známym faktom, že v rámci svojho postavenia nedisponujú žiadnou slobodou. A to nie len pokiaľ ide o možnosť rozhodovania o ekonomickom pohybe podniku, ale sú ostrakizovaní aj pokiaľ ide slobodu slova, ktorá je jednou z hlavných tém príspevku.
Môžu námezdne pracujúci alebo dokonca aj zamestnanci štátu slobodne kritizovať rozmanité nešváry, s ktorými sa stretávajú? Zákon na ochranu oznamovateľov dostatočne jasne ukazuje, že sloboda slova na pracovisku je značne riskantná vec.
V uvedenej súvislosti je potrebné poukázať aj na to, že v našich mediálnych prostriedkoch sa ťažko dočkáte nejakého rozhovoru redaktora s pracujúcimi hocijakého podniku. Pri pokuse o verejný rozhovor väčšinou odchádzajú bez rečí preč. Tým jasne ukazujú na reálny stav nie len praktickej slobody, ale aj slobody slova v ekonomickej oblasti.
Z uvedeného je jasné, že dehumanizácia a ostrakizácia človeka ležia priamo v ekonomickom základe našej spoločnosti a či sa to niekomu páči alebo nie, objektívne spoločnosť rozdeľujú na triedy, z ktorých dehumanizovaná a ostrakizovaná časť, t.j. námezdne pracujúci sú ekonomicky a následne aj politicky podriadení záujmom vládnucej triedy súkromných vlastníkov výrobných prostriedkov.
Politicko-kultúrna sféra, ktorej sa venuje E. Chmelár, len reprodukuje dehumanizáciu a ostrakizáciu človeka v ekonomickej sfére vo formách politicko-kultúrnych.
Ako si mnohí iste všimli, politika dnes už zjavne nie je službou verejnosti, ale pod vplyvom ekonomickej sféry, pod vplyvom boja o zisk sa premenila na výnosný džob.
To je aj dôvod toho, že sa v politike objavujú strany priamo zakladané a financované podnikateľmi a spolu s nimi sa tam objavujú aj zvláštne persóny, ktoré síce o politike ako službe verejnosti nemajú ani potuchy, ale svojim konaním priťahujú pozornosť občanov k danej strane a tak ju popularizujú.
Tak ako jadrom ekonomickej sféry je snaha o súkromný zisk, tak aj jadrom politickej sféry sa v daných podmienkach stáva boj o politickú moc, nie kvôli službe verejnosti, ale pre realizáciu vlastných politicko-ekonomických záujmov.
E. Chmelár má pravdu, že obe dnešné politické sily, koalícia ako aj opozícia svojou politikou vyostrujú spory v spoločnosti, pretože ani jedna z nich nemá vo svojom programe cieľ, odstrániť skutočnú dehumanizáciu a ostrakizáciu človeka. Obe sú svojou povahou buržoázne, vzájomne bojujú len o moc a nie o humanizáciu človeka. Odlišujú sa len v tom, že obhajujú záujmy rôznych buržoáznych skupín.
Prirodzene, že táto odlišnosť nie je v danej politickej situácii bezvýznamná a preto pri ich charakteristike má E. Chmelár pravdu, že je rozdiel či sa politická strana vyhráža svojim oponentom väzením či dokonca likvidáciou alebo nie. Pravdou však je, že uvedený rozdiel nerieši príčiny dehumanizácie a ostrakizácie človeka V lepšom prípade sa snaží o ich obmedzenie v politickej oblasti.
Narastajúce rozpory v spoločnosti, vyrastajúce z ekonomickej dehumanizácie a ostrakizácie pracujúceho človeka sú dnes stimulované predovšetkým narastajúcimi rozpormi medzi kapitalistickou formou výroby a životným prostredím, rastom migrácie obyvateľstva, prehlbovaním sociálnej nerovnosti spojenej s rastom svetového bohatstva v rukách úzkej skupiny vlastníkov. Potom sú tu rozpory, ktoré plynú z technologického rozvoja kapitalistickej výroby, dnes označovanej ako 4.0 priemyselná revolúcia, spojená s rozvojom počítačov, robotizáciou a umelou inteligenciou.
Medzi rozpormi kapitalizmu dnes dominuje rozpor vyrastajúci s konkurenčných záujmov kapitalistických mocností o moc nad svetovými zdrojmi, ktorý nás dnes privádza na pokraj jadrovej vojny.
Pointou dnešného stavu kapitalizmu je fakt, že jeho narastajúce rozpory zhoršujú všeobecné podmienky jeho reprodukcie a tým aj reprodukciu dosiahnutých sociálno-kultúrnych a politických podmienok námezdnou pracovnou silou.
Hroziaci obrat más pracujúcich od kapitalizmu k hľadaniu alternatívneho usporiadania spoločnosti a predovšetkým ich obrat k ideám socializmu je tým faktom, ktorý núti buržoáziu ako aj ich politicko-kultúrnych obhajcov vyostrovať svoju rétoriku ako aj reálnu politiku voči slobodám občanov všeobecne a slobodám námezdne pracujúcich zvlášť. Jednoduchým dôvodom je tu fakt, buržoázia a jej obhajcovia už nemajú žiadne pozitívne hodnoty, humanizujúce život človeka, ktorými by si mohli na svoju stranu nakloniť pracujúcich.
Ak sa obrátime k histórii rastu fašizmu, tak jeho príčinou nebola sama o sebe kríza kapitalizmu. Jeho špecifickou príčinou bola práve hrozba víťazstva ľavicových síl ako odpoveď na krízu kapitalizmu.
Fašizmus sa plne rozvíja v momente, keď už buržoázia nemá silu udržať si na svojej strane väčšinu pracujúcich a tak politickú moc prenecháva fašistom aj za cenu, že sama pri tom stráca rôzne výhody. Ale jej hlavný záujem fašizmus historicky doteraz naplnil, uchoval súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov a likvidoval hrozbu ľavicovej revolúcie.
Podľa existujúcich faktov sa dnes podľa všetkého nachádzame na ceste straty politickej moci buržoázie a narastajúcej moci fašizmu.
Foto: Demonštrant sa pozerá z krabice s nápisom „Fašizmus“ na demonštrácii proti strane AfD a pravicovému extrémizmu v Berlíne, Nemecko, v sobotu 3. februára 2024 (SITA/AP Photo/Ebrahim Noroozi)
Súvisiace:
Autor článku
Vladimír Manda
Podobné
Reviews for Fašizmus ako posledná poistka: Sme na ceste straty politickej moci buržoázie
There are currently no reviews for Fašizmus ako posledná poistka: Sme na ceste straty politickej moci buržoázie
Please sign in or register for a new account to leave a review.