Čo sme vedeli a dokázali to uskutočniť – a už dlho nevieme… (2. časť)
- Peter Zajac-Vanka
Progresívne do priepasti: To nevymyslíš, to sú dejiny
Docent F. Škvrnda tu na Tvorbe vyvolal ohlas s vyzývavou témou Socialistická civilizácia.
Naše mladé generácie pohŕdajú socializmom, a to iba na základe už 35-ročného vymývania mozgov v masmédiách, kultúre a politike… ale ak si to dnes porovnávame, tak išli sme až dodnes po roku 1989 „progresívne“ do priepasti.
Porovnávajme:
Štátny rozpočet
Štátny rozpočet ČSSR pre rok 1989 bol vyrovnaný na príjmoch aj výdajoch a bol vo vlastnej mene (Kčs), nad ktorou sme mali kontrolu, neodvodzovali sme ju od svetových mien, bola krytá zlatým pokladom a prácou a mohli sme si sami určovať fiškálnu a ekonomickú politiku hospodárstva. Bol vyrovnaný, vo výške 223,6 miliárd Kčs v príjme a 223 640 800 000 Kčs vo výdajoch a dokázal zafinancovať celú sociálnu sféru i infraštruktúru ČSSR. Príjmy do štátneho rozpočtu tvorili priamo dane z hospodárskej činnosti štátom vlastnených investícií a len v malom rozsahu dane z príjmov občanov.
Dnes sa štátny rozpočet napĺňa nie z hospodárskej činnosti vlastnených investícií, ale z vyberania daní od občanov a ďalším zadlžovaním sa!
A dnes máme schodkový deficitný štátny rozpočet už chronicky dlho a sme ako republika zadĺžení na 76,5 miliárd eur (i viac). Celkové príjmy štátneho rozpočtu na rok 2025 sa rozpočtujú sumou 27 620 827 091 eur. Celkové výdavky štátneho rozpočtu na rok 2025 sa určujú sumou 33 899 538 438 eur. Schodok štátneho rozpočtu na rok 2025 sa určuje sumou 6 278 711 347 eur. Dlh verejnej správy v roku 2023 dosiahol 68,9 miliardy eur, čo zodpovedalo 56,05 % HDP. Štátny dlh vzniká vždy, keď inštitúcie štátu a územnej správy utratia viac, ako vyberú od občanov na daniach alebo získajú za predaj majetku. Pri vyšších výdavkoch ako príjmoch vzniká deficit, ktorý vláda vykrýva peniazmi získanými za predaj dlhopisov. Nový deficit navyšuje existujúci štátny dlh. Dlhujeme už 76,5 mld eur. A to znamená aj nepostrehnuteľný fakt, že dnes sa štátny rozpočet napĺňa nie z hospodárskej činnosti vlastnených investícií, ale z vyberania daní od občanov a ďalším zadlžovaním sa!
Štátne vlastníctvo
Socialistický štát ČSSR odovzdával k 31. decembru 1989 len vo výrobných investíciách 5 biliónov aj 183 miliárd Kčs, čo bolo päťtisíc miliárd aj 183 miliárd a dnes môžeme hodnotiť finančnú jednotku bez ohľadu, či Kčs, euro či dolár. Bol to výrobný potenciál socialistickej republiky, pričom národné hospodárstvo – to bolo ešte oveľa viac, bol to majetok republiky, infraštruktúry, obcí a miest a úspor obyvateľstva, ten sa nedal ani len vyčísliť, pretože to všetko boli položky nepredajné, teda neoceňované „trhom“, ale reálne v každodennom živote a v hospodárskom živote republiky budované a používané.
Z dostupných prameňov vieme aj to, že občania ČSSR mali úspory v neuveriteľnej výške 300 miliárd Kčs – a to len v banke, čo už bolo doma…
V súčasnosti sa ocenenie vlastníctva štátu zahmlieva. Definuje sa, že majetok, ktorý vlastní Slovenská republika, sa označuje za majetok štátu. Majetkom štátu sú stavby pevne spojené so zemou pevným základom, pozemky, byty a nebytové priestory (celkovo nehnuteľný majetok), dopravné prostriedky, mobilné telefóny, informačné technológie a pod. (hnuteľný majetok), finančné prostriedky Slovenskej republiky, pohľadávky a iné majetkové práva Slovenskej republiky (napr. záložné práva, autorské práva, práva z vecných bremien). Vôbec sa nepíše o vlastnení investícií. Ale vieme, že napríklad Vodné dielo Gabčíkovo je už majetkom štátu. Takisto podnik Vodohospodárska výstavba. Podnik Slovenský plynárenský priemysel (ten vlastní aj nefunkčné rúry a zariadenia plynovodu a ropovod). Časť podnikov zbrojného priemyslu. Bodka.
A čo sa stalo? Potom to už išlo „progresívne“ dolu vodou:
Čs. ekonóm F. Nevařil v 1994 píše:
„Výše národního důchodu (ND) v r. 1989 v běžných cenách tohoto roku činila 618 mld. Kčs.
„Už v r. 1990 jsme proti r. 1989 ztratili asi 9 mld. Kčs, v r. 1991 asi 117 mld. Kčs, a v r. 1992 asi 192 mld. Kčs – celkem tedy za tři roky asi 318 mld. Kčs,“
„Tato národohospodářská škoda – kterou nám už nikdy nikdo nevrátí – rychle dál narůstá.“
„Nyní si tento vývoj ukažme v mezinárodním srovnání. Tady musíme použít ukazatel hrubého domácího produktu (HDP), který je v tomto směru nejvíce používán a sice převedený na jednotnou měnu, tj. USD (americké dolary). Opět začněme výsledky r. 1989, kdy HDP v běžných cenách dosáhl 759 mld. Kčs…,“
Pramen: ŽALOBA – NAŠE CESTA OD MARASMU KE KRACHU, František Nevařil 1994
Iný prameň uvádza, že ešte pred nástupom privatizácie, vyvolanej financministrom V. Klausom a jeho politickými predstaviteľmi, sa majetok obyvateľstva z úspor masívne znižoval započatou liberalizáciou cien v ČSFR od 1. 1. 1991, ktorá postihla komplexne potraviny a mnohé tovarové skupiny spotrebného koša.
Potom nastúpila politicky motivovaná privatizácia – najprv tzv. malá privatizácia – podniky verejného stravovania, hotely, reštaurácie, obchody, rôzne služby, vo výške 36 miliárd Kčs (zistené len pre ČR), kde bolo predaných 22-tisíc podnikov.
Vo veľkej privatizácii „šokovou terapiou“ od roka 1991 bolo bilančne vyhradených do predaja 964 443 miliónov Kčs a týkalo sa 22 552 podnikov. A „nepredajné“ podniky boli vlastnícky transferované na Fond národného majetku (tu už opäť údaj iba za ČR, za SR nie sú zistené) v hodnote 713 miliónov Kč. To bol tzv. Čierny Peter, tieto podniky boli postupne likvidované alebo predané napr. aj do investičných fondov, držitelia investičných kupónov (DIKovia) mali na účtoch 341 miliárd Kč.
Takže si predstavte, že vieme doložiť (žiaľ, za ČR len) celkovo úbytok z tých výrobných investícií z konca roka 1989 vo výške vyše 1 bilióna Kčs ( tj. tisíc miliárd (!) Kčs. Neuveriteľná „rozkrádačka“ pôvodného národného hospodárstva! Zvyšok investícií sa často znehodnotil rôznymi cestami, akou boli likvidácia konkurencie, zrušenie trhov – áno, trhy RVHP sme si zrušili iniciatívne sami (ministri Dlouhý a Klaus) alebo naivne dobrovoľne (prezident Havel – zrušenie zbrojnej výroby).
Na to, že ekonomika padala „dolu do priepasti“, si minister financií V. Klaus vypožičal v USA od Svetovej banky 31.7.1991 celkovo 450 miliónov USD – podpísal Dohodu o pôžičke pre ČSFR vraj „na podporu štrukturálnych zmien v čs. ekonomike“ – teda prvý raz zadlžil Československo na dlh 450 miliónov USD a podpísal prístup k tzv. Washingtonskému konsenzu. Keďže sa k 1. 1.1993 ČSFR rozdelila, žiadne štrukturálne zmeny sa už neudiali a aj nová Slovenská republika zdedila adekvátny dlh už hneď na začiatku existencie.
Prameň: Veľký prevrat nebo revoluce sametová – Jan Měchýř,1999
Dnes sme vysoko zadlženou krajinou s trvalo deficitným štátnym rozpočtom a chronickým zadlžením verejnej správy. Štátne vlastníctvo dnes? Ani strategické podniky nie sú v štátnych rukách.
Foto: Canva/Janusz Pienkowski
Súvisiace:
Autor článku
Peter Zajac-Vanka
2 komentáre
Pridaj komentár
Pred napísaním komentára sa musíte prihlásiť.
Podobné
Reviews for Čo sme vedeli a dokázali to uskutočniť – a už dlho nevieme… (2. časť)
-
Peter Zajac-Vanka
25. apríla 2025
Veľmi pekne ďakujem za opravu textu - teraz to dáva zmysel. A možno už aj predseda vlády SR pochopil...že len investície vo vlastníctve štátu a domácich podnikateľov prinesú do štátneho rozpočtu tie pravé príjmy... -
Peter Zajac-Vanka
25. apríla 2025
Veľmi dôležitá OPRAVA meniaca zmysel tvrdenia: Porovnávame štátny rozpočet za socializmu s tým dnešným "demokratickým" štátnym rozpočtom: PRETO OPRAVA a takto je to správne: DNES SA štátny rozpočet sa napĺňa nie z hospodárskej činnosti vlastnených investícií, ale z vyberania daní od občanov a ďalším zadlžovaním sa! Totiž podstata socialistickej civilizácie bola v tom, že štátne - celospoločenské vlastníctvo výrobných investícií umožňovalo získavať takmer 95 percent príjmov do štátneho rozpočtu z hospodárenia hospodárskych organizácií, ktorých dane boli odvádzané do štátneho rozpočtu. Ľudia čo s platili dane a odvody zo mzdy (akokoľvek to dnes ľúbivo znie, že platili veľa) - platili do oddeleného dôchodkového zabezpečenia a do zdravotného sociálneho systému. Preto boli dôchodky, preto boli ústavy národného zdravia - nemocnice v každom okresnom meste a obvodní lekári takmer v každej dedine. To bolo zrušené a Klaus to zhltol do štátneho rozpočtu po 1991, lebo nemal peňažný príjem do štátneho rozpočtu z firiem.
Please sign in or register for a new account to leave a review.
Veľmi dôležitá OPRAVA meniaca zmysel tvrdenia:
Porovnávame štátny rozpočet za socializmu s tým dnešným „demokratickým“ štátnym rozpočtom: PRETO OPRAVA a takto je to správne:
DNES SA štátny rozpočet sa napĺňa nie z hospodárskej činnosti vlastnených investícií, ale z vyberania daní od občanov a ďalším zadlžovaním sa!
Totiž podstata socialistickej civilizácie bola v tom, že štátne – celospoločenské vlastníctvo výrobných investícií umožňovalo získavať takmer 95 percent príjmov do štátneho rozpočtu z hospodárenia hospodárskych organizácií, ktorých dane boli odvádzané do štátneho rozpočtu.
Ľudia čo s platili dane a odvody zo mzdy (akokoľvek to dnes ľúbivo znie, že platili veľa) – platili do oddeleného dôchodkového zabezpečenia a do zdravotného sociálneho systému. Preto boli dôchodky, preto boli ústavy národného zdravia – nemocnice v každom okresnom meste a obvodní lekári takmer v každej dedine. To bolo zrušené a Klaus to zhltol do štátneho rozpočtu po 1991, lebo nemal peňažný príjem do štátneho rozpočtu z firiem.
Veľmi pekne ďakujem za opravu textu – teraz to dáva zmysel. A možno už aj predseda vlády SR pochopil…že len investície vo vlastníctve štátu a domácich podnikateľov prinesú do štátneho rozpočtu tie pravé príjmy…