Čo sme vedeli a dokázali to uskutočniť – a už dlho nevieme…
Docent Škvrnda tu na Tvorbe vyvolal vyzývavú tému Socialistická civilizácia. A má pravdu: bola to iná civilizácia ako ten kapitalizmus, v ktorom teraz žijeme. Roky sa nám snažia masmédiá, politické kruhy a akési vplyvné kruhy spoza hlbín dokázať, že náš československý socializmus, to bola katastrofa. Ale život sám prináša paradoxné situácie. A v nich sa vie zorientovať oveľa lepšie tá staršia populácia, ktorá si ešte socialistickú civilizáciu pamätá. Skúsme to postupne rozoberať. I. časť.
Naše mladé generácie pohŕdajú socializmom, a to iba na základe už 35-ročného vymývania mozgov v masmédiách, kultúre a politike… ale vždy znova a znova „vyskočí“ nejaký problém, s ktorým sme si my za socializmu vedeli poradiť a teraz „to nejde“…
V budúcnosti to už ozaj vôbec nepôjde, pretože ak sa nezmení náhľad na minulosť a socializmus u nás, mladé generácie budú bezmocné ako myši po vyliahnutí – slepé, hluché, bezbranné…
A pritom nám, veteránom socialistického národného hospodárstva na Slovensku, denne masmédiá dávajú dôkaz, že „vtedy to išlo“. Neveríte?
Je to však vždy „šifrované“. Tak ako pri probléme očkovania proti pandémii (kde sa odhalilo, že zrušenie farmaceutických výskumov a výroby vlastných očkovacích látok napr. v Imune Šarišské Michaľany nebol dobrý krok), tak ako teraz pri slintačke a krívačke kráv, dokonca je to šifrované i v takýchto článkoch: citát z článku o zaostávaní EÚ v zbrojení 4. 4. 2025 HS, link https://www.hlavnespravy.sk/rusko-pritvrdzuje-strategicka-hrozba-pre-zapad-a-katastrofalne-riziko-pre-ukrajinu/3884332
citujem:
…“to poukazuje na náročnosť zosúladenia politickej vôle, regulačných rámcov, priemyselného plánovania a kapacít, ako aj pochopenia a kontroly dodávateľských reťazcov….“
no a sme doma:
Čo dnes nejde a čo bolo prirodzenou vlastnosťou národného hospodárstva ČSSR?
Isteže, schopnosť organizovať a plánovať, vrhať sily a prostriedky tam, kde to bolo efektívne a riešilo to problémy.
Tak si to rozoberme postupne podľa citácie:
Vedenie spoločnosti komunistickou stranou, ktorá len členov mala vyše jeden a pol milióna ľudí ( a teda v rodinách a domácnostiach si to vynásobme dvomi, tromi, ak aj deti) za súhlasu politických síl a organizácií združených v Národnom fronte:
Nedá sa povedať, že bezproblémovo, ale vždy sa našlo zosúladenie politickej vôle so spoločnosťou. Až disidenti po roku 1968 a v poslednej dekáde socializmu začali ten súlad narúšať (dodajme, že úspešne…)
Výsledkom súladu boli národohospodárske plány päťročníc a vykonávacie plány na každý rok päťročnice. Vybilancované hmotne i finančne. Čo dnes neexistuje. Nemôže… lebo sme zadlženou kolóniou v EÚ.
A no veď o tom to bolo, preto to plánovanie a uskutočňovanie päťročníc. „Nudné“ materiály zo zjazdov KSČ, plné opatrení a hodnotení… ale schválené na ďalších päť rokov socializmu u nás.
náročnosť podávania odpočtov, hodnotení, kontinuálna kontrola… A ešte niečo, čo dnes už neexistuje, ba nemôže existovať v podmienkach globálneho podriadenia Slovenska ako kolónie: A tým sú dodávateľsko-odberateľské vzťahy vo výrobe, predaji, zužitkovaní – až po spotrebu obyvateľstvom – a to v rámci jednej krajiny, Československa, jediného národného hospodárstva.
Áno, aj na to existovala legislatíva, zákon o dodávateľsko-odberateľských vzťahoch, kde dodávateľ mal povinnosť vyrobiť a dodať a odberateľ mal zákonnú povinnosť odobrať a spracovať, ergo zužitkovať. Tomuto potom boli podriadené všetky tie vertikálne organizačné vzťahy a rovnako horizontálne hospodárske väzby. Napríklad vertikálne síce existovala jediná výrobná hospodárska jednotka (ako príklad uvediem na Slovensku Hydinársky priemysel, trust podnikov), ale horizontálne tu boli tri krajské národné podniky a každý mal svoje miestne, teda okresné, hydinové „farmy“, svoje „porážkarne“, takže pokryté bolo celé územie Slovenska. V rámci dodávateľsko-odberateľských vzťahov odoberali hydinu aj od jednotných roľníckych družstiev v danom okrese. Rovnako Drûběžárske závody, trust podnikov Praha, mali pokrytie Čiech a Moravy. To organizačné pomenovanie „trust“ nebolo v zmysle vlastníctva kapitálovo, ale organizačnej štruktúry, kde k výrobno-hospodárskej jednotke na území napr. Slovenska patrili aj mraziarne, konzervárenský podnik, teda finalizácia potravinárskych tovarov, ale aj vlastné podnikové predajne, aj šľachtiteľské stanice, dokonca bolo prepojenie „trastu“ s rybným priemyslom (symbióza vodnej hydiny a rybníkov) a poľovníckymi revírmi (odchyt zajacov, bažantov, ich spracovanie).
Prečo to tak názorne vysvetľujem? Pretože to boli ozaj fungujúce a zosúladené dodávateľské reťazce v rámci jednotného národného hospodárstva. Dôkaz správnosti uvediem ešte inak: Odpady a uhynuté zvieratá spracúvali v kafilériových závodoch, patriacich do infraštruktúry služieb pod veterinárnu správu. A ak po rozpade Československa a privatizácii zanikli kafilérie, odbúral sa tak jeden z dôležitých hygienických a veterinárnych článkov – a dnes chce minister životného prostredia zvieratá postihnuté slintačkou a krívačkou zakopávať do zeme. Nuž, vrátili sme sa tým do stredoveku.
Má ešte niekto pochybnosti o organizačnej vyspelosti a schopnosti národného hospodárstva do roku 1989 zosúladiť politickú vôľu, regulačné rámce, priemyselné plánovanie a kapacity, ako aj pochopenie a schopnosť kontroly dodávateľských reťazcov? Jaj, vlastne ono tu už žiadne domáce „dodávateľské reťazce“ neexistujú!…nuž, dobré ráno, republika.
Foto Canva/Rob Bouwman
© TVorba.net