Bez ohľadu na výsledky amerických volieb Washington pravdepodobne opustí Brusel

Jednou z hlavných charakteristík súčasnej situácie vo svete je neustále sa rozširujúca geopolitická trhlina medzi USA a Európou. Tieto dve tektonické dosky geopolitiky sa už dlhú dobu pohybujú opačnými smermi. Niekoľko Európskych členov NATO po desaťročia znižovalo výdaje na obranu na úkor využívania vojenské sily USA a tým vyvolávalo najprv neľúbosť a potom aj značnú nevôľu amerických daňových poplatníkov aj politikov. A aj keď niektoré z týchto krajín predsa len začnú výdavky na svoje armády zvyšovať, dosiahnutie prípadných zmien bude nevýrazné a príliš oneskorené.

Washington sa medzitým míľovými krokmi vzďaľuje od svojho strategického a horlivého transatlanticizmu z éry studenej vojny. Prezidenti od dôb Baracka Obamu sa zatiaľ bezúspešne pokúšali presunúť ťažisko svojej vojenskej prítomnosti a aktivít z Európy a Stredného východu do Indo-Pacifiku, kde vidia väčšie a nebezpečnejšie zlomové línie a cítia silnejúce otrasy okolo Číny.

Minulosťou je to krátke obdobie unipolarity, kedy bola Amerika superveľmocou a mohla si nárokovať kontrolu nad všetkými oblasťami sveta. V dnešných podmienkach permanentných amerických rozpočtových kríz (a ďalšia je na ceste), permanentne narastajúceho astronomického objemu amerického štátneho dlhu, stále výraznejšieho procesu globálnej dedolarizácie a straty štatútu petrodolaru si Washington bude musieť vybrať.

Trumpom proklamovaným variantom je priame vystúpenie USA z NATO. Na druhej strane Harrisová sa v prípade svojho volebného víťazstva zrejme uchýli k rafinovanejším krokom, spočívajúcim v postupnom znižovaní jeho financovania. Avšak bez ohľadu na to, kto vyhrá voľby v USA, faktom ostáva, že Washington na scenároch svojho odchodu z európskej scény už pracuje. A tie nie sú pre EÚ zrovna atraktívne.

Stratégie odchodu USA z Európy (USEXIT) sa budú vzájomne líšiť v značnej závislosti od budúceho prezidenta. Vo svojom prvom funkčnom období Donald Trump, ktorý rád tlačí na spojencov Ameriky, pohrozil stiahnutím amerických jednotiek z Nemecka a úplným vystúpením z NATO. Vo svojom druhom funkčnom období môže urobiť práve toto alebo prosto tak, ako to navrhuje jedno z jemu blízkych analytických centier, prehlásiť NATO za nečinné.

Na druhej strane Harrisová by zrejme znovu potvrdila tradičné záväzky USA tak, ako to už urobil Biden. Na rozdiel od Bidena však Harrisová patrí ku generácii, ktorá transatlantickým väzbám rozumie skôr hlavou ako srdcom. Naviac, Harrisová je obklopená poradcami a analytickými centrami (predovšetkým notoricky známym washingtonským blokom), ktorí sa dištancujú od povojnového amerického kréda hegemonického internacionalizmu. Dnes je preto na výber medzi tvrdým izolacionizmom v štýle „MAGA“ (Make America Great Again) alebo jemnými škrtmi vo výdavkoch, ktorým hovoria „zdržanlivosť“.

Scenáre USEXITu sa líšia dvoma parametrami. Za prvé, americký prezenčný útlm v Európe bude buď náhly a rýchly alebo postupný a pomalý. Za druhé, bude buď zámerný alebo neúmyselný (buď uskutočnený z vlastného rozhodnutia alebo vynútený okolnosťami kvôli určitej mimoriadnej, náhle vyhrotenej situácii). V obidvoch parametroch je však základným predpokladom, že Západom proklamovaná hrozba pre Európu bude rovnaká, t.j. „agresívne a iredentistické“ Rusko (politická ideológia presadzujúca opätovné zjednotenie území).

Rýchly scenár možno charakterizovať tak, že Trumpov útlm smerom k Európe by bol pravdepodobne zámerný, vopred naplánovaný a realizačne rýchly. Na rozdiel od Trumpa však bude Harrisová rétoricky deklarovať svoj záväzok voči Európe. Avšak rovnako ako Trump, aj ona bude pravdepodobne nútená opustiť kontinent kvôli nepredvídateľným okolnostiam. To by mohlo nastať relatívne rýchlo, pokiaľ sa napríklad Čína rozhodne získať Tchaj-wan a USA budú musieť doslova cez noc presunúť svoje pozemné sily, námorníctvo, letectvo, logistiku a všetko ostatné do Pacifiku. Trumpov zámerný a rýchly ústup z Európy by bol desivý predovšetkým pre vedenie a štruktúry EÚ. Vzhľadom na to, že časové a obsahové podrobnosti tohto ústupu budú závisieť priamo od amerického prezidenta, severné a východné európske krajiny, ako je Poľsko, ktorého vedenie sa cíti byť najviac ohrozené Ruskom a už teraz veľa utráca na svoju armádu, sa mu pokúsi nejakým spôsobom zalichotiť. Následne, po dostatočne citeľnom oslabení funkcieschopnosti NATO, by krajiny EÚ mohli uzavrieť napr. dvojstranné bezpečnostné pakty buď s USA (Ashfordová prezentuje možnosť financovania výstavby americkej základne „Fort Trump“ v Poľsku) alebo medzi sebou. Takéto dohody následne ešte viac prehĺbia agóniu NATO a v konečnému dôsledku aj EÚ. Už tak roztrieštené kontinentálne inštitúcie sa rozpadnú na relatívne veľa minialiancií a stredne veľkých armád, z ktorých každá bude svojim spôsobom slabá a nebude schopná efektívne koordinovať svoju činnosť s ostatnými.

Pomalý scenár by bol iniciovaný napríklad prepuknutím dostatočne hlbokej finančnej krízy v USA. Tá donúti Washington šetriť na svojom vojenskom kontingente v zahraničí. Pokiaľ Ázia ostane prioritou, škrty logicky zasiahnu Európu a postupne povedú k likvidácii NATO. V Bruseli potom budú pokračovať v nekonečných diskusiách (ako to robia už od 50. rokov) o „európskej armáde“ a túto myšlienku zabaľovať do podoby „spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky“, ktorá ostatne na papieri a ktorá už dávno existuje. Nič z toho sa však nestane realitou, pretože kríza sa bude vyvíjať príliš pomaly a potrebný názorový konsenzus bude značne problematický, lebo každá členská krajina EÚ vníma hrozby inakšie.

Portugalsko na juhozápade Európy sa Moskvy až toľko neobáva, naproti tomu Pobaltské štáty považujú Rusko za hrozbu nanajvýš prioritnú. Veľkým problémom pro EÚ je aj kapacitne značne poddimenzovaná zbrojná výrobná infraštruktúra, predovšetkým muničná. Naviac, veľké krajiny, ako napr. Nemecko, zrejme nebudú ochotné obetovať svoje štedré sociálne systémy na zabezpečenie vojenskej pripravenosti. Francúzi (a Briti mimo EÚ) sa najskôr pustia do tvrdej rétoriky, ale nerozšíria svoje vlastné (a relatívne malé) jadrové dáždniky nad svojimi európskymi spojencami.

Pre štruktúry EÚ by však bol takýto obrat udalostí v každom prípade (scenári) existenčne likvidačný, najmä keď Čína, Rusko, Severní Kórea a Irán stále viac koordinujú svoje aktivity a môžu spojiť svoj vplyv, sily a prostriedky. A európske štáty potom budú postavené pred dve možnosti – buď plávať spoločne s nimi, alebo sa topiť oddelene. To je podstata toho, o čom dnes hovoria Američania na druhej strane Atlantiku, kde otázka ich odklonu od Európy nie je, či sa tak stane, ale kedy a ako sa tak stane.

(Foto: Canva)

Autor článku

Milan Pova

+ dalšie články od tohto autora

• Milan Pova

  #molongui-disabled-link

  Možné scenáre skončenia konfliktu na Ukrajine