Tri percentá dôstojnosti. Alebo ako sa na Slovensku staráme o dôchodcov
- Marek Kopecký
„To chce klid,“ povedal by možno dobrý vojak Švejk, keby sa dnes pozrel na slovenskú dôchodkovú politiku. Ťažko povedať, či by sa najskôr zasmial, alebo si radšej vypýtal ďalší pohár piva. Jedno je však isté. Keby mu niekto vysvetlil, že slovenskí dôchodcovia dostanú od januára 2027 pridané 3,4 percenta, pravdepodobne by len pokýval hlavou a skonštatoval, že takúto sociálnu politiku by nevymyslel ani ten najväčší rakúsko-uhorský byrokrat. Švejk by možno pochopil aj to, že na Slovensku sa niektoré veci robia tak dôkladne, až nakoniec nedávajú žiadny zmysel.
Od januára 2027 sa majú starobné dôchodky zvýšiť o 3,4 percenta. Na prvé počutie to možno nevyzerá až tak zle. Percento je percento, čísla vyzerajú odborne a tlačová správa sa dá napísať veľmi pekne. Lenže skúsme sa na chvíľu odtrhnúť od vládnych tlačových konferencií a pozrieť sa na obyčajný život človeka, ktorý má za sebou štyridsať rokov práce. Človeka, ktorý si každý mesiac musí vystačiť s dôchodkom a nemá možnosť privyrobiť si ďalšou prácou, pretože mu to už zdravie jednoducho nedovolí.
Vezmime si napríklad dôchodcu, ktorý poberá 683 eur mesačne. Ide o priemernú sumu samostatne vyplácaného starobného dôchodku podľa údajov za rok 2024. Pri valorizácii o 3,4 percenta si polepší približne o 23 eur mesačne. Za rok je to necelých 280 eur. Druhý príklad: dôchodca s dôchodkom 800 eur dostane navyše 27,20 eura. Môžeme sa teraz všetci spoločne tešiť. Vláda môže hovoriť o zvyšovaní dôchodkov, ministerstvo môže pripraviť peknú tlačovú správu a politickí predstavitelia si môžu odškrtnúť ďalší splnený sociálny záväzok.
Lenže čo si za tých 23 alebo 27 eur človek navyše kúpi? Možno urobí niekoľko nákupov základných potravín. Možno zaplatí časť účtu za elektrinu. Možno si dovolí kúpiť lieky, ktoré si predtým odkladal na neskôr. Samozrejme, za predpokladu, že mu medzitým nevzrastú ceny bývania, energií a ďalších nevyhnutných výdavkov. Podľa údajov o cenách pre domácnosti dôchodcov vzrástli napríklad náklady v kategórii bývania a energií za prvých deväť mesiacov roka 2026 medziročne o 6,4 percenta. Zdravotníctvo zdraželo o štyri percentá. Dôchodok sa teda zvýši o 3,4 percenta, ale niektoré nevyhnutné životné náklady rastú podstatne rýchlejšie. To je skutočne pozoruhodná matematika sociálneho štátu. Dôchodcom síce pridáme pár eur, no faktúry za bývanie, energie a ďalšie výdavky akosi odmietajú rešpektovať vládnu predstavu o valorizácii.
Samozrejme, vláda sa môže brániť tým, že valorizácia vychádza zo zákonom stanoveného mechanizmu a z dôchodcovskej inflácie. To je pravda. Lenže zákon nie je prírodný zákon, ktorý spadol z neba a ktorý nemožno zmeniť. Súčasná vládna koalícia mala dostatok času aj politickej sily na to, aby sa zaoberala systémovým nastavením valorizácie. Mohla hľadať riešenia, ktoré by seniorom zabezpečili dôstojnejší rast príjmov. Mohla otvoriť diskusiu o tom, či je súčasný mechanizmus skutočne dostatočný. Mohla pripraviť zmenu. Neurobila to spôsobom, ktorý by priniesol zásadný obrat. Zrejme je jednoduchšie nechať systém fungovať podľa nastavených pravidiel a potom sa pochváliť, že dôchodky opäť vzrástli.
Osobitnú pozornosť by si zaslúžil aj minister práce, sociálnych vecí a rodiny Erik Tomáš. Pán minister, váš rezort sa nevolá ministerstvo tlačových konferencií ani ministerstvo politického marketingu. Je to ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. Mali by ste sa preto predovšetkým zaoberať skutočnými problémami ľudí. Namiesto sústredenia sa na mediálne atraktívne témy a jednotlivé čiastkové opatrenia by možno stálo za to venovať viac energie ľuďom, ktorým po zaplatení nájomného, energií a liekov zostáva na živobytie len niekoľko eur denne. Reforma financovania sociálnych služieb, dostupnosť pomoci pre odkázaných ľudí, nízke mzdy zamestnancov v sociálnych službách či dôstojné podmienky seniorov si zaslúžia oveľa väčšiu pozornosť. Sociálny štát sa totiž nemeria počtom tlačových správ ani počtom zákonov, ktoré sa podarilo presadiť. Meria sa tým, ako sa žije ľuďom, ktorí jeho pomoc skutočne potrebujú.
Nebolo by však spravodlivé ukazovať prstom iba na súčasnú vládu. Svoje si zaslúži aj dnešná opozícia. Politici, ktorí dnes tak hlasno hovoria o dôstojnosti dôchodcov, mali v minulosti niekoľko príležitostí ukázať, ako si túto dôstojnosť predstavujú v praxi. Ani ich vlády nepriniesli zásadnú systémovú zmenu, ktorá by dlhodobo vyriešila problém nízkych dôchodkov. Namiesto toho sme často počúvali o tom, čoho sa máme báť. Najskôr prišiel covid, potom Putin, vojna na Ukrajine a ďalšie existenčné hrozby. Samozrejme, pandémia aj vojna boli a sú vážnymi udalosťami. Nikto nespochybňuje ich dosah na spoločnosť. Otázkou však zostáva, prečo sa popri všetkých týchto krízach nenašiel dostatok politickej odvahy na riešenie problémov ľudí, ktorí celý život odvádzali dane a odvody a dnes si musia vyberať medzi základnými životnými potrebami. Dnešná opozícia by si mala uvedomiť, že kritizovať je oveľa jednoduchšie, keď človek nenesie zodpovednosť za vládnutie. Lenže ani ona nemôže predstierať, že v minulosti dostala do rúk prázdny stôl a nemala možnosť nič zmeniť.
Výsledkom je zvláštny politický kolotoč. Jedni dnes vládnu a vysvetľujú, prečo sa nedá urobiť viac. Druhí sedia v opozícii a vysvetľujú, čo všetko by urobili, keby boli pri moci. Dôchodca zatiaľ sedí doma, pozerá sa na faktúry a počíta, či mu do ďalšieho výplatného termínu zostane dosť peňazí. V tomto politickom divadle sa menia herci, menia sa slogany, menia sa tlačové konferencie. Len hlavný problém zostáva rovnaký.
Možno by bolo načase prestať sa tváriť, že valorizácia o niekoľko eur je prejavom veľkorysosti štátu. Nie je to dar vlády dôchodcom. Dôchodcovia sú ľudia, ktorí si svoj nárok na dôchodok odpracovali. Celé desaťročia prispievali do systému, platili odvody a budovali krajinu, v ktorej dnes žijeme. Nemali by preto musieť každý rok čakať na januárovú politickú milosť v podobe niekoľkých eur navyše.
Dobrý vojak Švejk mal pri absurdných situáciách svoj povestný pokoj. Možno by ho mal aj slovenský dôchodca. Napokon, čo mu zostáva? Môže sa tešiť z troch percent dôstojnosti, zaplatiť účty a dúfať, že mu do konca mesiaca zostane aspoň niečo na dôstojný život. Lenže pokoj nie je sociálna politika a úsmev na tvári nezaplatí nájom ani lieky.
Táto vláda môže byť všeličo. Môže sa nazývať sociálnou, môže sa odvolávať na solidaritu a môže hovoriť o ochrane obyčajných ľudí. Po pohľade na každodenný život mnohých seniorov však zostáva otázka, či je vôbec sociálna, nieto ešte ľudská. Pretože vláda, ktorá nedokáže zabezpečiť dôstojný život ľuďom, ktorí celý život pracovali, by si mala svoje prívlastky najskôr zaslúžiť. Dôchodcovia nepotrebujú ďalšie politické divadlo. Potrebujú dôstojný život. A ten sa, pán minister, na 3,4 percenta naozaj zredukovať nedá.
Ilustračné foto: SITA/Kinekus
Marek Kopecký
Podobné
Reviews for Tri percentá dôstojnosti. Alebo ako sa na Slovensku staráme o dôchodcov
There are currently no reviews for Tri percentá dôstojnosti. Alebo ako sa na Slovensku staráme o dôchodcov
Please sign in or register for a new account to leave a review.