Viac než len nostalgia: Skutočná hodnota ľudskej práce a jej miesto v spoločnosti
- František Škvrnda, st.
Zamyslenie sa o Sviatku práce
Oslavy rôznych udalostí a výročí sú oddávna dôležitým prvkom kultúry. V podmienkach súčasného kapitalizmu, či už národného alebo aj globálneho, sa zo sviatkov nielen svetských, alebo aj náboženských stali komerčné záležitosti, neraz až nechutného rozsahu. Iste aj v minulosti sa sviatky spájali aj so zábavami i s nakupovaním. Mali aj širší duchovno-kultúrny rámec a neobmedzovali sa len na zážitky a konzum.
K jedným z významných svetských sviatkov, ktorý má ľavicový pôvod a aj medzinárodný charakter, patrí vo veľkej časti sveta 1. máj alebo Sviatok práce. Často je i štátnym sviatkom a dňom pracovného voľna. Zopakujem známe skutočnosti, že 1. máj na návrh francúzskych socialistov vyhlásila II. internacionála v roku 1889 za sviatok.
Nezvyklé je, že svetský sviatok 1. mája uznáva od roku 1955 ako liturgický sviatok aj katolícka cirkev na pamiatku svätého Jozefa robotníka. Svätý Jozef má v katolicizme výnimočné postavenie a v tomto prípade sa v ňom ctí pokorný a skromný robotník, ochranca a vzor sveta práce, ktorý zosobňuje jej posvätnú ušľachtilosť.
Krvavé korene v Chicagu a boj za osemhodinový pracovný čas
Sviatok 1. mája má pôvod v masovom štrajku robotníkov v Chicagu. Zorganizovali ho 1. mája 1886 odbory a anarchisti a požadovali zavedenie osemhodinového pracovného času. Demonštrácie pokračovali aj ďalšie dni. 3. mája došlo po zrážke demonštrantov s políciou, ktorá spustila paľbu a zabila niekoľko osôb. 4. mája znovu zomrelo niekoľko ľudí po výbuchu bomby pri demonštrácii na Haymarket Square. Z akcie boli obvinení anarchisti a 5 z nich bolo bez dôkazov odsúdených na trest smrti.
Na pamiatku týchto udalostí sa 1. mája 1888 uskutočnili po celých USA štrajky a demonštrácie. Od konca 80. rokov 19. storočia sa 1. máj začal sláviť v mnohých štátoch. Len kvôli poriadku dodám, že v USA sa Sviatok práce (Labour day) oslavuje prvý pondelok v septembri.
Podoby oslavy 1. mája sa za takmer 140 rokov od jeho vyhlásenia menili. Vzhľadom na to, že sviatok bol spojený s robotníckym hnutím sa pri jeho oslavách objavovali nielen sociálno-ekonomické ale aj politické požiadavky. Neskôr sa pod vplyvom politických strán 1. máj slávil rozdelene.
Špecifický charakter získali oslavy 1. mája v socialistických štátoch. Boli nielen zideologizované, ale zmenili sa na organizovanú akciu, na ktorej bola účasť pre mnohých povinná. Napriek tomu boli ľudia, ktorí si tento sviatok vážili, najmä tí, ktorí si pamätali na nezamestnanosť. Májové sprievody to neboli však len davy idúcich ľudí, ale aj alegorické vozy a iné spestrenia a často pri nich vyhrávala hudba. Boli robotníci a zamestnanci, ktorí mali svoju prácu radi a potešili sa, keď ich závod či podnik pochválili pri komentári k sprievodu. Iné bolo „ovzdušie“ na sprievodoch v Bratislave a väčších mestách a iné v menších, spravidla okresných mestách.
Osobné spomienky na prvomájovú atmosféru
Patrím k tým, ktorí si pamätajú oslavy 1. mája už pred viac ako 60 rokmi. Bývala v nich aj príťažlivá či veselá atmosféra, ktorá bola už iná ako v budovateľských časoch. Kto chcel, mohol cítiť svoje spojenie s masou ľudí, keď už nie z radosti, tak z úcty k práci. Ľudia sa tešili i na stretnutia v sprievode s kolegami a niektorí išli do sprievodu aj s deťmi. Samozrejme, všelijakých mudrlantov a takých, ktorí frflali na všetko, bolo aj za socializmu dosť a sprievody kritizovali i dehonestovali.
Iste, nie každému sa chcelo v deň voľna do sprievodu (ľudia si od konca 60. rokov navykli aj na voľnú sobotu), tobôž, keď bolo chladno, či dokonca pršalo. Niekedy trvalo aj viac hodín, pokiaľ sa z miesta zhromaždenia dostal manifestujúci až pred tribúnu. V družnosti aj čas utekal trochu rýchlejšie a časom začali pribúdať aj predavači s občerstvením. No a v duchu už starších tradícií sa po sprievode išlo na rôzne podujatia. Večer boli aj prvomájové tanečné zábavy najmä pre strednú generáciu a starších.
Je dobré, že tradícia osláv Sviatku práce pretrváva, aj keď v inej podobe ako za socializmu. 1. máj je aj tradične dňom radosti, zábavy a veselosti.
Práca na okraji záujmu v ére kapitalizmu
Nejde mi len o nostalgickú spomienku na socialistickú minulosť a zdôrazním, že kapitalizmus prácu odsunul vo svojich hodnotách do úzadia. Život v ňom má v prvom rade peňažnú, majetkovú podobu, ktorú maskuje všelijakými nedodržiavanými pravidlami demokracie a práv. Jedno z najhumánnejších práv – právo na prácu, medzi ne však nepatrí. Podobne ani sociálna rovnosť, solidarita a spravodlivosť.
Ani dnes však spoločnosť bez masy pracujúcich svojimi rukami a hlavou nemôže fungovať. Iste, kdečo sa dá automatizovať a módou sa stáva využívanie umelej inteligencie. Stále sú však nenahraditeľní pracovníci, často manuálni, v obchodoch a iných službách, v stavebníctve, doprave, zdravotníctve, sociálnej starostlivosti, ako aj údržbári a remeselníci a dalo by sa ešte pokračovať.
Kruto pravdivý je bonmot, že kto tvrdí, že zbohatol prácou, stalo sa tak najmä vďaka práci iných, ktorých využíval i zneužíval. Možno pre umenie je príťažlivejší príbeh chudobného, ktorý zbohatol, či nejakého „ťažkého“ intelektuála, nehovoriac o vymyslených, neprirodzených starostiach LGBT+ komunity. Životné príbehy ľudí, ktorí usilovne a dobre pracujú, ale nedostanú ani toľko, aby vyžili bez starostí, sú obžalobou kapitalizmu a jeho vlády peňazí. Smutné je hovoriť o príbehoch ľudí, ktorí kvôli množstvu podvodníkov prišli o svoj majetok, zadlžili sa, o krutosti hypoték a exekúcií. Žiaľ, bohatým a mocným vyhovuje, ak sú veľké masy v neistote. Môžu ich manipulovať a využívať vo svoj prospech a rozširovať svoje bohatstvo i moc.
Skutočné hodnoty a nevyhnutnosť úcty k práci
Ku koncu možno pateticky vzdávam hold ľudskej práci, práci, ktorá je tvorkyňou skutočných hodnôt. Mnoho ľudí stále rád pracuje, cítia sa dobre, ak vidia plody svojej práce a stačí im, ak môžu pokojne žiť bez existenčných neistôt. Nechcú ani príliš zbohatnúť a sú radi, keď oni a ich rodiny sú primerane zabezpečení a nič sociálno-ekonomicky veľmi zlého im nehrozí. Nedivme sa, že klesá záujem o založenie rodín a potomstvo. Často sú za tým práve existenčné neistoty, najmä s prácou, príjmom a bývaním.
Súčasná spoločnosť zápasí s mnohými problémami. Jednou z ciest ich riešenia je aj vrátiť úctu k práci, ktorá je nenahraditeľná. A to by sa malo pripomínať stále, nielen na 1. mája.
Foto: Pred gréckym parlamentom v Aténach počas zhromaždenia pri príležitosti 1. mája (SITA/AP Photo/Petros Giannakouris)
Autor článku
František Škvrnda, st.
2 komentáre
Pridaj komentár
Pred napísaním komentára sa musíte prihlásiť.
Podobné
Reviews for Viac než len nostalgia: Skutočná hodnota ľudskej práce a jej miesto v spoločnosti
-
Milan Antal
2. mája 2026
K významu práce ako zdroja bohatstva. Význam nie každej práce je však rovnaký. Toto by malo byť predmetom ľavicových diskusií do budúcnosti. Individuálna, súkromná práca, izolovaná od iných prác dokáže uživiť len svojho nositeľa. Dotýka sa to väčšiny prvobytného obdobia. Čím viac je práca kolektívna, čím viac sa jednotlivec špecializuje v rámci deľby práce na určité úkony, tým vykazuje vyššiu produktivitu práce, znižuje náklady, zvyšuje bohatstvo celého kolektívu. A nie je to špecifikum ľudskej spoločnosti, efektívnosť deľby práce využíva aj neživá či živá príroda. Napr. pri kovalentnej chemickej väzbe dva atómy využívajú spoločný elektrón, čím šetria energiou. Preto sa atómy spájajú do molekúl. Náš organizmus je tiež systémom buniek, špecializovaných v rámci deľby práce. Kolektívny hmyz ako mravce alebo včely vykazuje vysokú efektivitu svojej činnosti deľbou práce. ... Deľba práce zohrala veľmi dôležitú úlohu vo vývoji spoločnosti. Napr. rod alebo kmeň nebol schopný osamote prejsť k poľnohospodárstvu, pretože si to vyžadovalo zavlažovanie, náročné zavlažovacie systémy, skladovanie, určité astronomické, matematické a ekonomické poznatky, zavedenie účtovníctva. Čo si vyžadovalo zavedenie písma. K tomu bolo potrebné spojiť sily kmeňov do spoločného útvaru – mestského štátu. Tento veľký prechod sa udial počas neolitickej revolúcie (8 tisíc – 3200 p.n.l.). Narastanie bohatstva, výrobno-technologickej základne umožňovalo rozšíriť deľbu práce z mestského štátu na národný štát. Priemysel nebol schopný vzniknúť a efektívne fungovať len na mestskej úrovni, vyžadoval si už priestor národnej ekonomiky. Úroveň výroby a technológií socialistickej epochy (1928-1998, atómové technológie, kozmické technológie, letecké technológie, biotechnológie sa už nedokážu vyvinúť a efektívne fungovať na národnej úrovni) si už vyžadovala integráciu národných štátov do integračných zoskupení – napr. RVHP. Zdá sa mi preto čudesné, ak niektorí komunisti sa chcú vracať k priestoru národnej ekonomiky. To už dnes podporí mizivé percento spoločnosti. Nuž a od r. 1998 sme vstúpili do globálnej epochy, ohlásila ju veľká globálna finančná a hospodárska kríza. Zložitosť práce, nákladný výskum, vývoj, výroba, úroveň technológií si vyžaduje dnes globálny priestor, aby boli efektívne. Vari sme schopní vyrobiť si dnes auto, lietadlo, smartfón, televízor, zaviesť internet doma na kolene? Prakticky všetky veci, aj potraviny okolo nás, si nevyrábame na kolene, ale sú výsledkom špecializácie, deľby práce. Sme plne závislí od iných ľudí. Alebo je to v národných možnostiach Slovenska? Áno, v rámci Európy už to je možné, ale oveľa drahšie, ako keď funguje globálna deľba práce. To cítime jasne zdražovaním, a ešte to len pocítime, keď nám tu Trump spustil anti-globalizáciu, oddelil imperializmus od globalizácie, rozdeľuje svet na bloky, keď sa na tom antiglobalisti aktívne podieľajú. Globalizácia nie je žiadnym politickým projektom USA, Západu, nie je politickým projektom. Je len obyčajným výsledkom rozširujúcej sa deľby práce, výsledkom zospoločenšťovania, kolektivizácie práce. Čím širší okruh ľudí, širší kolektív je vťahovaný do deľby práce, tým je efektívnejšia. Samozrejme, efektívne fungujúca globálna ekonomika a kapitalizmus sú nezlučiteľné. Efektívna globalizácia si vyžaduje plánovanie, lineárne programovanie, aby sa tovary a energie nepresúvali chaoticky a nezmyselne hore-dole po planéte. Vyžaduje si globálne riadenie trhu. Áno, to existuje aj dnes, riadia ho z pozadia temné štruktúry. Ale to asi antiglobalistom vyhovuje, možno bojujú v záujme týchto temných štruktúr, aby nemohla byť zavedená transparentná globálna správa a globálna správa a všetko zostalo po starom, v starom dobrom americkom imperializme, že? ... Ako to už býva zvykom, každá pozitívna vec sa dá zneužiť. Tak sa aj Západ pokúšal zneužiť globalizáciu na vytvorenie vlastného impéria. A antiglobalisti, miesto toho, aby odstránili imperiálne pokusy, chcú zničiť globalizáciu. Ako by sme chceli úplne odstrániť atómovú energiu zo života ľudí, pretože predsa sa využíva aj na výrobu atómových bômb. Alebo odstrániť zo života ľudí nožíky, pretože sa zneužívajú aj na zabíjanie ľudí. Odstrániť stroje, pretože slúžia aj proti ľuďom. Odstrániť AI, pretože kapitalizmom bude takisto zneužívaná proti ľuďom. ... Pochopenie významu kolektívneho, spoločenského charakteru práce ako zdroja bohatstva ľudí a spoločnosti umožňuje podívať sa kriticky aj na bohatstvo miliardárov. Že nie individuálna, súkromná práca prináša bohatstvo, ale spoločenská. A bohatstvo miliardárov je z väčšiny tvorené práve týmto kolektívnym charakterom práce, je tvorené rozvinutým spoločenským prostredím a nie ich osobnou genialitou a usilovnosťou, aj keď táto určite tam prítomná je a treba ju oceniť. A preto, aby spoločnosť sa mohla efektívne rozvíjať aj do budúcnosti, je potrebné progresívne zdaňovať príjmy a majetok bohatých ľudí. -
Milan Antal
1. mája 2026
Myslím, že pokusy dnes spájať Sviatok práce s politickými manifestáciami na Slovensku a v Európe nemajú nádej na úspech. Výroba, technológie, životná úroveň dosiahli určitú úroveň,. z Európanov sa stala konzumná masa, vcelku spokojná so situáciou. Ak požadujú, tak nie veľké politické zmeny, zásadnú zmenu systému, ale opravu chýb existujúceho systému, zvýšenie príjmov, výmenu politikov, ap. Európania si vybudovali svoj európsky raj (bývalý eurokomisár Borell). Vcelku s ním možno súhlasiť. Dosiahnutie určitej výrobno-technologickej úrovne poskytuje Európanom slušnú životnú úroveň. Aj sociálne odkázaní majú prístup k televízii, mobilu, internetu. ... Veľké politické zmeny je možné požadovať a dosiahnuť len za predpokladu veľkého poznatkového skoku. Ktorý tu neexistuje, ani u ľavice. Ani ľavica nedokáže prekročiť prah socializmu, uvažovať, čo po socializme (niektorí ma obvinia, že obhajujem kapitalizmus, pretože pre nich otázka, čo po socializme neexistuje, iba návrat ku kapitalizmu), takže ani neexistuje ani poznatkový tlak na ľudí, že so socializmom príde aj veľký skok v životnej úrovni oproti súčasnosti. ... Žiada si to silnú poznatkovú revolúciu, aby sa dali postaviť politické požiadavky, požiadavky veľkých revolučných zmien. Pozícia raja má svoje výhody aj nevýhody. Pozrime sa na Polynézanov a ich polynézsky raj. Poskytuje v podstate spokojný (konzumný) život na ich úrovni. Necítia potrebu nejakých revolučných zmien, skôr drobných úprav. Necítia ani potrebu veľkého ekonomického rastu, ktorý by zákonite tlačil aj na zmenu spoločenskej formy. Pritom svet sa pred 5000 rokmi nezastavil vo vývoji, ako sa to stalo u Polynézanov, išiel ďalej. To je nevýhoda raja. Zakonzervovanie v určitom stave vedie k vzďaľovaniu sa okolitého sveta, zaostávanie. Väčšina európskych krajín má v ústavách zakotvenú nemennosť systému. Dospeli sme dokonca k vytvoreniu paradoxu - konzervatívnej ľavice, ktorá presadzuje konzervatívne hodnoty, národný štát (hoci epocha socializmu bola spojená s integračným zoskupením RVHP). V tomto stave má nulovú účinnosť na politických manifestáciách za účasti pár desiatok ľudí žiadať veľké zmeny. U ľudí jednoducho neexistuje tlak na zásadnú zmenu. Len individuálne frfľanie. ... Preto musí prísť najprv poznatková revolúcia. Ktorá aj konzumne zmýšľajúcim ľuďom, spokojným v európskom raji ukáže, že ten raj je možné posunúť o 3-4 epochy vyššie, s oveľa vyššou úrovňou blahobytu, lepšími technológiami, vyššou mierou slobody. Kde sa stratia vojny ako dôsledok globálnej deľby práce.
Please sign in or register for a new account to leave a review.
Myslím, že pokusy dnes spájať Sviatok práce s politickými manifestáciami na Slovensku a v Európe nemajú nádej na úspech. Výroba, technológie, životná úroveň dosiahli určitú úroveň,. z Európanov sa stala konzumná masa, vcelku spokojná so situáciou. Ak požadujú, tak nie veľké politické zmeny, zásadnú zmenu systému, ale opravu chýb existujúceho systému, zvýšenie príjmov, výmenu politikov, ap.
Európania si vybudovali svoj európsky raj (bývalý eurokomisár Borell). Vcelku s ním možno súhlasiť. Dosiahnutie určitej výrobno-technologickej úrovne poskytuje Európanom slušnú životnú úroveň. Aj sociálne odkázaní majú prístup k televízii, mobilu, internetu.
…
Veľké politické zmeny je možné požadovať a dosiahnuť len za predpokladu veľkého poznatkového skoku. Ktorý tu neexistuje, ani u ľavice. Ani ľavica nedokáže prekročiť prah socializmu, uvažovať, čo po socializme (niektorí ma obvinia, že obhajujem kapitalizmus, pretože pre nich otázka, čo po socializme neexistuje, iba návrat ku kapitalizmu), takže ani neexistuje ani poznatkový tlak na ľudí, že so socializmom príde aj veľký skok v životnej úrovni oproti súčasnosti.
…
Žiada si to silnú poznatkovú revolúciu, aby sa dali postaviť politické požiadavky, požiadavky veľkých revolučných zmien.
Pozícia raja má svoje výhody aj nevýhody. Pozrime sa na Polynézanov a ich polynézsky raj. Poskytuje v podstate spokojný (konzumný) život na ich úrovni. Necítia potrebu nejakých revolučných zmien, skôr drobných úprav. Necítia ani potrebu veľkého ekonomického rastu, ktorý by zákonite tlačil aj na zmenu spoločenskej formy.
Pritom svet sa pred 5000 rokmi nezastavil vo vývoji, ako sa to stalo u Polynézanov, išiel ďalej. To je nevýhoda raja. Zakonzervovanie v určitom stave vedie k vzďaľovaniu sa okolitého sveta, zaostávanie. Väčšina európskych krajín má v ústavách zakotvenú nemennosť systému. Dospeli sme dokonca k vytvoreniu paradoxu – konzervatívnej ľavice, ktorá presadzuje konzervatívne hodnoty, národný štát (hoci epocha socializmu bola spojená s integračným zoskupením RVHP). V tomto stave má nulovú účinnosť na politických manifestáciách za účasti pár desiatok ľudí žiadať veľké zmeny. U ľudí jednoducho neexistuje tlak na zásadnú zmenu. Len individuálne frfľanie.
…
Preto musí prísť najprv poznatková revolúcia. Ktorá aj konzumne zmýšľajúcim ľuďom, spokojným v európskom raji ukáže, že ten raj je možné posunúť o 3-4 epochy vyššie, s oveľa vyššou úrovňou blahobytu, lepšími technológiami, vyššou mierou slobody. Kde sa stratia vojny ako dôsledok globálnej deľby práce.
K významu práce ako zdroja bohatstva. Význam nie každej práce je však rovnaký. Toto by malo byť predmetom ľavicových diskusií do budúcnosti.
Individuálna, súkromná práca, izolovaná od iných prác dokáže uživiť len svojho nositeľa. Dotýka sa to väčšiny prvobytného obdobia.
Čím viac je práca kolektívna, čím viac sa jednotlivec špecializuje v rámci deľby práce na určité úkony, tým vykazuje vyššiu produktivitu práce, znižuje náklady, zvyšuje bohatstvo celého kolektívu. A nie je to špecifikum ľudskej spoločnosti, efektívnosť deľby práce využíva aj neživá či živá príroda. Napr. pri kovalentnej chemickej väzbe dva atómy využívajú spoločný elektrón, čím šetria energiou. Preto sa atómy spájajú do molekúl. Náš organizmus je tiež systémom buniek, špecializovaných v rámci deľby práce. Kolektívny hmyz ako mravce alebo včely vykazuje vysokú efektivitu svojej činnosti deľbou práce.
…
Deľba práce zohrala veľmi dôležitú úlohu vo vývoji spoločnosti. Napr. rod alebo kmeň nebol schopný osamote prejsť k poľnohospodárstvu, pretože si to vyžadovalo zavlažovanie, náročné zavlažovacie systémy, skladovanie, určité astronomické, matematické a ekonomické poznatky, zavedenie účtovníctva. Čo si vyžadovalo zavedenie písma. K tomu bolo potrebné spojiť sily kmeňov do spoločného útvaru – mestského štátu. Tento veľký prechod sa udial počas neolitickej revolúcie (8 tisíc – 3200 p.n.l.).
Narastanie bohatstva, výrobno-technologickej základne umožňovalo rozšíriť deľbu práce z mestského štátu na národný štát. Priemysel nebol schopný vzniknúť a efektívne fungovať len na mestskej úrovni, vyžadoval si už priestor národnej ekonomiky.
Úroveň výroby a technológií socialistickej epochy (1928-1998, atómové technológie, kozmické technológie, letecké technológie, biotechnológie sa už nedokážu vyvinúť a efektívne fungovať na národnej úrovni) si už vyžadovala integráciu národných štátov do integračných zoskupení – napr. RVHP. Zdá sa mi preto čudesné, ak niektorí komunisti sa chcú vracať k priestoru národnej ekonomiky. To už dnes podporí mizivé percento spoločnosti.
Nuž a od r. 1998 sme vstúpili do globálnej epochy, ohlásila ju veľká globálna finančná a hospodárska kríza. Zložitosť práce, nákladný výskum, vývoj, výroba, úroveň technológií si vyžaduje dnes globálny priestor, aby boli efektívne. Vari sme schopní vyrobiť si dnes auto, lietadlo, smartfón, televízor, zaviesť internet doma na kolene? Prakticky všetky veci, aj potraviny okolo nás, si nevyrábame na kolene, ale sú výsledkom špecializácie, deľby práce. Sme plne závislí od iných ľudí.
Alebo je to v národných možnostiach Slovenska? Áno, v rámci Európy už to je možné, ale oveľa drahšie, ako keď funguje globálna deľba práce. To cítime jasne zdražovaním, a ešte to len pocítime, keď nám tu Trump spustil anti-globalizáciu, oddelil imperializmus od globalizácie, rozdeľuje svet na bloky, keď sa na tom antiglobalisti aktívne podieľajú.
Globalizácia nie je žiadnym politickým projektom USA, Západu, nie je politickým projektom. Je len obyčajným výsledkom rozširujúcej sa deľby práce, výsledkom zospoločenšťovania, kolektivizácie práce. Čím širší okruh ľudí, širší kolektív je vťahovaný do deľby práce, tým je efektívnejšia.
Samozrejme, efektívne fungujúca globálna ekonomika a kapitalizmus sú nezlučiteľné. Efektívna globalizácia si vyžaduje plánovanie, lineárne programovanie, aby sa tovary a energie nepresúvali chaoticky a nezmyselne hore-dole po planéte. Vyžaduje si globálne riadenie trhu. Áno, to existuje aj dnes, riadia ho z pozadia temné štruktúry. Ale to asi antiglobalistom vyhovuje, možno bojujú v záujme týchto temných štruktúr, aby nemohla byť zavedená transparentná globálna správa a globálna správa a všetko zostalo po starom, v starom dobrom americkom imperializme, že?
…
Ako to už býva zvykom, každá pozitívna vec sa dá zneužiť. Tak sa aj Západ pokúšal zneužiť globalizáciu na vytvorenie vlastného impéria. A antiglobalisti, miesto toho, aby odstránili imperiálne pokusy, chcú zničiť globalizáciu. Ako by sme chceli úplne odstrániť atómovú energiu zo života ľudí, pretože predsa sa využíva aj na výrobu atómových bômb. Alebo odstrániť zo života ľudí nožíky, pretože sa zneužívajú aj na zabíjanie ľudí. Odstrániť stroje, pretože slúžia aj proti ľuďom. Odstrániť AI, pretože kapitalizmom bude takisto zneužívaná proti ľuďom.
…
Pochopenie významu kolektívneho, spoločenského charakteru práce ako zdroja bohatstva ľudí a spoločnosti umožňuje podívať sa kriticky aj na bohatstvo miliardárov. Že nie individuálna, súkromná práca prináša bohatstvo, ale spoločenská. A bohatstvo miliardárov je z väčšiny tvorené práve týmto kolektívnym charakterom práce, je tvorené rozvinutým spoločenským prostredím a nie ich osobnou genialitou a usilovnosťou, aj keď táto určite tam prítomná je a treba ju oceniť. A preto, aby spoločnosť sa mohla efektívne rozvíjať aj do budúcnosti, je potrebné progresívne zdaňovať príjmy a majetok bohatých ľudí.