Bývanie len pre poslušných: Keď štát trestá chudobu namiesto pomoci
- Marek Kopecký
Štát trestá chudobu, ale tvári sa, že pomáha. Nie je totiž neznámou, že aj v súčasnosti Slovensko čelí bytovej kríze, no spôsob, akým sa ju štát rozhodol riešiť, odhaľuje hlboký rozpor medzi slovami a skutkami. Áno, mohol by som spomenúť aj kvetnaté, priam heroické sľuby predsedu Sme rodina Borisa Kollára, ktorý sľuboval, že každoročne postaví 25 tisíc nájomných bytov a nájomné malo byť približne 200 eur mesačne za dvojizbový byt…
Vráťme sa však do súčasnosti. Dnes sa tiež hovorí o solidarite, dostupnosti a sociálnom rozmere bývania. Skloňujú sa slová ako pomoc, stabilita, šanca a pod. Keď si však človek preštuduje, ako sú nastavené pravidlá, tak zistí, že nejde o pomoc, ale o výberové konanie na bezchybnosť.
Lebo pod hlavičkou štátom podporovaného nájomného bývania vznikol systém, ktorý nevyhľadáva ľudí v núdzi, ale naopak, aktívne ich odfiltruje. Bytová politika sa tak zmenila na tichý verdikt o tom, kto si bývanie „zaslúži“ a kto nie. Nastavené pravidlá totiž neselektujú ľudí podľa potreby, ale podľa morálneho a finančného profilu. Kto do týchto kritérií nezapadne, zostáva vonku. Bez vysvetlenia, bez druhej šance, bez inej alternatívy. Tento model nie je chybou v systéme. Je jeho podstatou.
Bývanie ako skúška morálky
V Slovenskej republike sa bývanie prestalo chápať ako základná infraštruktúra spoločnosti. Stalo sa skúškou morálneho profilu jednotlivca. Kto má totiž dlh, je automaticky podozrivý. Kto má exekúciu, je rizikom. Kto nemá finančnú rezervu, je nedôveryhodný. Štát nehodnotí celkový kontext, dôvody a už vôbec nie snahu sa z problémov čestne dostať. Hodnotí len aktuálny stav človeka.
A stav chudoby je v tomto systéme diskvalifikačný. Nemajetný človek, ktorý sa dostal do krízy, nemá možnosť „napraviť sa“ aj prostredníctvom bývania. Bývanie akoby ani nebolo nástrojom, ktorý by mu pomohol stabilizovať si svoj život. Je len presne vymedzenou cieľovou odmenou, ku ktorej sa musí prepracovať sám. Sám aj napriek tomu, že mu chýbajú základné podmienky. Štát mu neponúka cestu, len pevne stanovený kontrolný zoznam, ktorý nemôže, lebo nedokáže splniť.
Príklady zo života
Muž, ktorý spláca – a aj tak nemá nárok – nazvime ho Ján, má 54 rokov. Po rozvode prišiel o byt, ktorý ostal bývalej manželke s deťmi. Neodišiel z pohodlia, ale z pocitu povinnosti. Pracuje, má stabilný príjem, ale z výplaty mu každý mesiac odchádzajú zrážky na splácanie starého úveru. Úveru, ktorý si vzal ešte v čase, keď mal rodinu, zázemie a istotu. Ján neuteká pred zodpovednosťou. Spláca. Presne tak, ako mu systém káže. Napriek tomu je pre ten istý systém problém. Platba za starý dlh, hoci riadne splácaná, ho automaticky diskvalifikuje, keďže sa do poradovníka na nájomný byt nedostane. Ba ani sociálny byt mu nepatrí, pretože „ešte má kde bývať“. Býva však v podnájme, ktorý mu zhltne viac než polovicu jeho príjmu. Zvyšok ide na prežitie a splátky. A každé zvýšenie nájomného je pre neho existenčnou hrozbou.
Systém však stagnuje. Neponúka riešenie, len pozoruje, či Ján vydrží. No a pomoc príde až vtedy, keď definitívne padne. Toto nie je nijaká prevencia proti pádom až na dno. Toto je čakanie na kolaps.
Alebo, samoživiteľka, ktorú zlomil dlh za odpad, Martina, vychováva sama dve deti. Pracuje, ale jej príjem nikdy nebol vysoký. Počas pandémie nemohla pracovať a v tom období jej vznikol dlh za komunálny odpad a energie. Nebol výsledkom jej nezáujmu pracovať, ale výsledkom organizovaného chaosu minulej vlády. Dnes sa jej dlh síce zmenšil, spláca ho, no stále existuje. Keď sa Martina dozvedela o štátom podporovaných nájomných bytoch, prvýkrát po dlhom čase pocítila nádej. Nie luxus, nie vlastný byt – len stabilitu. Namiesto toho narazila na fakt, že musí byť bez dlhov. Dlh, ktorý je riešiteľný, sa stal pre ňu a jej deti definitívnou stopkou.
Pre systém je jedno, či ide o 50 eur alebo 5 000. Existencia dlhu znamená automatické vyradenie, bez možnosti odvolať sa, vysvetliť, zdôvodniť. Martina tak zostáva v kolotoči podnájmov, sťahovania a existenčnej neistoty. Deti menia izby, školy, kamarátov. Systém, ktorý by mal chrániť rodiny, im v skutočnosti odopiera základnú istotu, právo na vlastné bývanie. Hoci na Slovensku nie je právo na bývanie, ako samostatný nárok, zakotvené v Ústave SR, štát ho vníma ako zodpovednosť jednotlivca, pričom akoby zabúdal, že jeho úlohou je vytvárať podmienky pre trh a podporné mechanizmy.
Detstvo bez domova, dospelosť bez šance, lebo Marek vyrastal v detskom domove. Keď ho opustil, nečakala ho rodina ani byt. Čakal ho svet, v ktorom sa predpokladá, že každý má niekde začiatok. Marek ho však nemal. Pracuje príležitostne, bojuje o vlastnú stabilitu, no bez adresy a zázemia je každé jeho zlyhanie skoro až fatálne. Vznikli mu drobné dlhy. Nie z obdivu k luxusu, ale zo samotnej podstaty svojho prežitia. Pre takto nastavený systém je však problémom. Povinnú bezdlžnosť nesplní, príjem je totiž nízky, záznamy o tom existujú. Nájomný byt u neho preto neprichádza do úvahy. Sociálny byt tiež nie. Marek nemá kde „začať znova“, pretože systém nepočíta s tým, že niekto nikdy nezačal…
Systém, ktorý akoby nepoznal osudové pády.
Tieto príbehy nie sú nijakými zvláštnymi výnimkami. Sú dôsledkom systému, ktorý nepozná pád. Nepracuje s tým, že sa ľudia môžu ocitnúť na dne nie vlastnou vinou. Bezdlžnosť, stabilný príjem a čistý register sú vstupnou podmienkou, nie cieľom pomôcť, riešiť. Bývanie tak nie je základom ľudskej spokojnosti, pohody, ale len prémiou pre tých, s ktorými systém ráta. Keď bývanie nelieči, ale trestá.
Najväčším paradoxom je, že práve stabilné bývanie by mnohým ľuďom umožnilo splácať dlhy, udržať si prácu a znovu sa postaviť na nohy a kráčať dopredu. Namiesto toho im je odopreté, lebo túto stabilitu ešte nemajú. Áno, ide o známy začarovaný kruh, ktorý však štát nielen toleruje, ale sám aj aktívne vytvára.
Verejné peniaze pre vyvolených
Úvahy o odkúpení nájomných bytov do osobného vlastníctva tento obraz len prehlbujú. Verejné peniaze môžu opäť skončiť u tých, ktorí mali šťastie prejsť sitom kritérií. No a nemajetní zostanú opäť mimo. Za tento stav nesú zodpovednosť konkrétni politici. Súčasná vláda vedená Robertom Ficom taktiež pokračuje v modeli, ktorý chudobu považuje za osobné zlyhanie. Zodpovednosť, samozrejme, že nesú aj Iveta Radičová, Matovič, Heger, Ódor Peter Pellegrini a Boris Kollár, ktorí bytovú tému používali politicky, no nikdy nevytvorili systém druhej šance. Mali nástroje na to, aby prístup k riešeniu problémov chudobných sa mohol individuálne ad hoc riešiť, aby z prideľovania bytov neprofitovali chronickí neplatiči nezaujímajúci sa o ponúkanú prácu, čiže dlhodobo nepracujúci. Štát totiž nesmie všetkých chudobných ľudí hádzať do jedného vreca a urobiť nad nimi amen.
Záver: Dnešný systém je, žiaľ, nastavený tak, že nemajetný človek nemá nijakú šancu. Ide o omyl alebo zámer?! Pokiaľ sa to nezmení, všetky reči o dostupnom bývaní zostanú prázdnymi slovami vyrieknutými nad osudmi ľudí, ktorí takto zostali za dverami. Osobne si preto myslím, že zatiaľ je to zámer…
Foto: Predseda NR SR Boris Kollár v Levoči slávnostne otvoril bytové domy. Levoča, 8. marec 2022 (SITA/Viktor Zamborský)
Autor článku
Marek Kopecký
Podobné
Reviews for Bývanie len pre poslušných: Keď štát trestá chudobu namiesto pomoci
There are currently no reviews for Bývanie len pre poslušných: Keď štát trestá chudobu namiesto pomoci
Please sign in or register for a new account to leave a review.