Čo sme vedeli a dokázali to uskutočniť – a už dlho nevieme… (3. časť)
- Peter Zajac-Vanka
Progresívne do priepasti: To nevymyslíš, to sú dejiny
Docent Škvrnda tu na Tvorbe vyvolal ohlas s vyzývavou témou SOCIALISTICKÁ CIVILIZÁCIA. A má pravdu: bola to iná civilizácia ako ten náš kapitalizmus, v ktorom teraz žijeme. Roky sa nám snažia masmédiá, politické kruhy a akési vplyvné kruhy spoza hlbín dokázať, že náš československý socializmus, to bola katastrofa. Ale život sám prináša paradoxné situácie. A v nich sa vie zorientovať oveľa lepšie tá staršia populácia, ktorá si ešte socialistickú civilizáciu pamätá. Skúsme to postupne rozoberať. Naše mladé generácie pohŕdajú socializmom, a to iba na základe už 35-ročného vymývania mozgov v masmédiách, kultúre a politike… ale ak si to porovnávame, tak išli sme až dodnes po roku 1989 progresívne do priepasti.
A pritom nám, veteránom socialistického národného hospodárstva na Slovensku, denne masmédiá dávajú dôkaz, že „vtedy to išlo“. Neveríte? Treba porovnávať na faktoch.
Kto ešte dnes vie, ako vyzeral komplexný národohospodársky celok ČSSR a systém ekonomických výrobných celkov v Československu?
Kto vie, ako boli riadené priemyselné a poľnohospodárske rezorty, ako sa tieto rezorty členili na odborové a úsekové oblasti ekonomiky s horizontálnym a vertikálnym usporiadaním výrob, akým vývojom prechádzali organizačná a výrobná sféra, že sme tu mali výrobno-hospodárske jednotky (VHJ), krajské, okresné poľnohospodárske správy, JRD (Jednotné roľnícke družstvá) a štátne majetky, že sme mali odborové podniky, ale v rámci zdokonaľovania riadenia i výrobné podniky trustového a koncernového charakteru, že národné podniky boli až po poslednej reforme 1988 transformované na štátne podniky, že existovali vedecko-výskumné ústavy samostatne i v rámci odborových VHJ a robili významný aplikovaný výskum? Že i pri zavedení štátneho monopolu devízového a zahraničného obchodu tu boli výsadné spoločnosti zahraničného obchodu vo forme akciových spoločností navonok, ale so 100-percentnou účasťou štátu (účastinármi pritom boli priamo samotné výrobné podniky) vo vlastníckej štruktúre vnútri československého hospodárskeho priestoru. Národné hospodárstvo sa nedalo oceniť trhovými kritériami, ako sa to robí dnes. Vyčísliť sa dali povedzme tie tisíce miliárd vo výrobných investíciách (to je to číslo 5,183 bilióna Kčs), ale každoročne tie investície vytvárali neskutočnú hodnotu v materiáloch, tovaroch a službách pre vnútornú potrebu krajiny a aj na export. Čo nebolo predajné „na trhu“, to sa nedalo finančne oceniť.
Naši pradedovia a dedovia dokázali vytvoriť z vojnou zničenej vlasti Československo (RČS) po roku 1945 mohutné národné hospodárstvo, ktoré dosahovalo každoročný nárast ekonomiky a aj životnej úrovne obyvateľov bez pôžičiek, bez „eurofondov“, bez cudzieho kapitálu a od dvojročného plánu obnovy povojnovej ekonomiky (1946-1948) cez plánovitý vývoj hospodárstva Československa počas 40 rokov výstavby socializmu dokázali hospodársky a sociálny zázrak: zvýšili počet obyvateľov ČSSR o 3 milióny (a teda Slovenska o 1,83 milióna ľudí), to znamená, že zabezpečili pomerne dobrú životnú úroveň a sociálne blaho predtým nedosahované širokými ľudovými vrstvami Slovákov pre 5 miliónov občanov žijúcich vtedy na Slovensku a pre 15 miliónov v rámci Československa.
Aj preto mohla vtedy dodávať vláda každoročne do rozpočtu republiky (a aj do administratívne členených rozpočtov národných republík) dostatočné objemy finančných prostriedkov pre dnes pomenované „verejné financovanie“ ekonomiky a spoločnosti v Československu. Posledný štátny rozpočet schválený na rok 1989 bol vybilancovaný vo výške 223 miliárd Kčs na strane príjmov a aj na strane výdajov zo štátneho rozpočtu 223 miliárd Kčs. Štát nesplácal žiadne dlhy, krátkodobé zadlžovanie bolo z titulu obchodných medzištátnych kontraktov a dorovnávalo sa clearingom ku každému roku.
A čo sa stalo? Potom to už išlo „progresívne“ dolu vodou. A nezastavuje sa to. Máme svetovú menu, ale je „cudzia“, lebo o finančných a menových otázkach sa rozhoduje v Európskej centrálnej banke a nie v Národnej banke Slovenska. Máme plniť rozpočty Európskej únie a verejná správa už je „napojená hadičkami“ len na financovanie z eurofondov. Tomu sa hovorí „byť na kapačkách“. Aby sme utiahli zadlženosť, zadlžujeme sa ďalej – predajom štátnych dlhopisov (pol miliardy v tomto roku), naberaním nových pôžičiek a, samozrejme, daňovým zaťažovaním obyvateľstva.
A toto sme chceli v 1989 a v 1993…?
Foto: Jadrová elektráreň Jaslovské Bohunice (Canva/Daniel Prudek)
Autor článku
Peter Zajac-Vanka
Podobné
Reviews for Čo sme vedeli a dokázali to uskutočniť – a už dlho nevieme… (3. časť)
There are currently no reviews for Čo sme vedeli a dokázali to uskutočniť – a už dlho nevieme… (3. časť)
Please sign in or register for a new account to leave a review.